Deň, keď v Bajši slovenčina nezurčala ako kedysi

5.júl 2013

Hovoríme o tom istom dni ako pred týždňom. Ibaže z druhej strany. Začneme otázkou na telo: Má to vôbec zmysel?

Že – čo… Nuž to, o čo sa už viac než celé desaťročie pokúša bajšiansky pán doktor Alexander Tóthisaszeghi (či Tóth Isaszeghi, alebo vari jednoducho Dr. Totišasegi?) s niekoľkými temer spolukacírmi: riešiť hlavolam s otázkou ťažkou ako sama nočná mora: ako dostať otca zo studne…? V preklade: ako u svojich spolunárodovcov prebudiť pocit spolupatričnosti k slovenskému národu.

Myšlienka ako odporná obluda, s ktorou nikto nechce mať do činenia, nám napadla pri odchode z Bajše, nateraz poslednom. V onú sobotu, keď sa nám, bez časového odstupu, ako sme to vysunuli do titulku príspevku v predchádzajúcom čísle Hlasu ľudu, tak videlo, že totižto 15. júna 2013 naskutku bol Deň, keď v Bajši zase zurčala aj slovenčina. Akože aj bol; niežeby nebol; ibaže…

o  O  o

Strom, alebo akvarel z Bajše

Strom, alebo akvarel z Bajše

V sobotu 15. júna 2013 počas podujatia Bajšianske dni, sa predsa v Bajši, po dlhšej prestávke, opäť a zase po slovensky hovorilo trochu viac a o čosi hlasnejšie i spevavejšie než inokedy. Akoby nie: veď prišli ochotníci z Padiny a zo Slovenska, z Lučenca a Fiľakova. Spoločne vystúpili vo večernom programe na nádvorí Dedinského domu, spoločne absolvovali návštevy troch dominánt Bajše, troch chrámov Božích: evanjelického a. v., katolíckeho i pravoslávneho. Spoločne a/lebo každý osve mohli dospieť k záveru, že katolícky je veru – čo do vzhľadu – naskutku prekrásny, že pravoslávny je v povážlivom stave, pokým evanjelický má o poznanie bližšie k tomuto druhému.

Každé prečo má svoje preto. Odpovede na zložité otázky často nebývajú jednoduché a jednoznačné. To, že je v Bajši tomu teraz práve tak, ako je (tak ohľadne slovenského jazyka, ako i v otázke evanjelického kostola), je priesečníkom toho, čo sa tu udialo počas viac ako dve a pol storočia, koľko zhruba uplynulo odvtedy, čo sa do Bajše nasťahovali Slováci a je zároveň aj výslednicou toho, čo sa neudialo a dobre by bolo, keby sa bolo bývalo udialo…

Je fakt, že Bajšianske dni časťou obsahu pripomenuli iné, dávno neexistujúce oslavy, na ktoré si už, možno, spomenú iba ak najstarší občania „najsevernejšej slovenskej dediny v Srbsku“. Kedysi sa tu totiž konali oslavy pod názvom Slovenský deň v Bajši. Počas ktorých sa nesporne oveľa intenzívnejšie hovorilo po slovensky než toť pred necelým mesiacom…

o O  o

Z Národného kalendára na rok 1933 sa dozvedáme, že 5. júna 1932 sa uskutočnil Slovenský deň v Bajši. Okrem inštalácie nového farára Hodolíka onehdy sa pri tej príležitosti (Hej, v Bajši! Áno: v Bajši!) konala schôdza Poradného výboru juhoslovanských Slovákov. Na ktorej hovoril aj Dr. Ján Bulík (áno: naozaj: Dr. Ján Bulík!), tiež zástupcovia cirkevných zborov a spolkov z iných slovenských osád. Petrovská pobočka vtedajšieho Československého spolku žien usporiadala výstavu obrazov Zuzky Medveďovej (áno: tej Zuzky Medveďovej – akademickej maliarky). V programe účinkovali aj slovenskí športovci a slovenské ľudové piesne zaspieval Slovenský spevokol, taktiež z Petrovca.

Najstaršia bajšianska Slovenka Justínia Tóthisaszeghiová a Slováci z Fiľakova Jozef Šulek (zľava), Barbora Jackuliaková a Tomáš Zaťko

Najstaršia bajšianska Slovenka Justínia Tóthisaszeghiová a Slováci z Fiľakova Jozef Šulek (zľava), Barbora Jackuliaková a Tomáš Zaťko

Tak tomu bolo vtedy… dávno… Keď Slováci sebou navzájom nepohŕdali. Keď držali vedno. Keď „veľkí“ vedeli a chceli pritúliť „malých“.

Počet Slovákov v Bajši klesá, akože klesá aj počet Slovákov, ktorí tam ešte stále hovoria po slovensky. Permanentne; nie od včera. Majúc na zreteli to, že Bajša je na obvode slovenského ostrovčeka vo Vojvodine, a najmä keď tento jav tlmočíme rečou historických faktov, tiché umieranie slovenčiny v Bajši je proces logický, neodbytne pripomínajúci odumieranie samotného života ako takého. Pričom, ako je známe, na kvantitu a kvalitu života pôsobí spleť vlastností každého jedinca a podmienok vyplývajúcich zo životného okolia.

Vari Adam Vereš v publikácii Slovenská evanjelická kresťanská cirkev a. v. v Kráľovstve Juhoslovanskom nenapísal, že bajšianski Slováci už v prvých rokoch svojho prisťahovania neprejavovali záujem o svoju národnosť? Podľa neho „Skorej prikláňali sa k Maďarom“. Či vtedajšie úrady levíta a učiteľa Ďurkoviča, ktorý duchovne obhospodaroval bajšianskych ev. Slovákov, neprepustili práve preto, „lebo dietky len slovensky vyučoval“? Vari ho nevystriedali učiteľom Masnicom „pre jeho známosť maďarčiny“? Tak veru: maďarizácia bola tým ťažkým osudovým kameňom, ktorý beztak „mäkkým“ bajšianskym Slovákom nedal dýchať plnými pľúcami. Nie div, že roku 1890 v Bajši žilo 1 020 Slovákov, kým roku 1910 ich už bolo len 774!

Keď sa raz voz rozbehne dolu kopcom, pozbavený kontroly, ten už sotva dakto dakedy zastaví. Ak pri sčítaní roku 2002 v Bajši žilo 2 568 obyvateľov, z toho 6,48 % čiže 162 Slovákov, roku 2011 tam bolo súhrnne 2 297 obyvateľov a len 86 sa hlásilo k národnosti slovenskej. V prvej polovici 20. storočia bajšianski Slováci mali slovenskú školu, tiež organizovaný cirkevný a spolkový život. Hrávali divadlo, spievali slovenské piesne, učili sa slovenským tancom… Teraz, keď len výnimočne majú možnosť slovenské piesne a tance vidieť a počuť vo svojej dedine, pripadajú im temer ako exotické ovocie. Prirodzene… Veď sa v základnej škole už dávnejšie po slovensky nevyučuje a slovenská reč je v evanjelickom kostole akoby (čoraz zriedkavejšia) hostka. Nikoho to ale osobitne – ani v takom Novom Sade, ani v takom Petrovci nevzruší; nikto sa nad smutnou skutočnosťou nezahúta, niežeby pohol prstom; ľahšie je predsa zašomrať: Pozde, milý drozde…

o  O  o

Priam exoticky na občasných návštevníkov a záujemcov o bajšianskych Slovákov už celé desaťročia pri každom stretnutí zapôsobí stále rezká a dobrej vôle starenka. Hoci pani Justína Totišasegiová zahryzla už do desiatej života dekády, keď ju, toť pri posledných oslavách Bajšianskych dní, poprosili, aby zaspievala dáku slovenskú pieseň, bez okolkov spustila:

My sme smelí vojaci, šable flinty máme / zajacov sa nebojíme, vrabce rýchle odplašíme / a kto sa nás nebojí, tomu pokoj dáme.

Húfne a hlasne sme sa, ako už v povážlivých chvíľach u nás býva zvykom, srdečne zasmiali.

Pani Justínia, s pokojom človeka, ktorý akiste popreskakoval v živote viac ako všetci, čo sme sa v tej chvíli ocitli v jej rodinnom dome pozmenenom na múzeum zašlých čias, potichu dodala: „Takí sme my Slováci…“ Všimnúc si, že si jej slová, pri doznievaní salvy smiechu a potleskov, nepovšimol takmer nik, zopakovala:

– Takí sme… my… Slováci…

Končiac príspevok, ktorý kuviká o tom, čo nevyhnutne bude, lebo byť musí, zostáva nám už len uzavrieť kruh.

Hoci slovenčina sotva v Bajši bude zurčať ako onehdy, keď sa jej darilo podstatne lepšie, to, o čo sa pán doktor Totišasegi vehementne pokúša, samozrejme, zmysel má. Ako každý čestný boj. Vrátane vynaloženia námahy o posledný vdych… po ktorom, prirodzene, nasleduje posledný vý…

Juraj Bartoš

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs