Deti si výchovu odnášajú z rodiny

2.aug 2013

Prvá adresa pri prvej návšteve Ašane: Ulica Gvozdenova č. 66. Anna Častvanová hlasľudovcov víta s nefalšovanou radosťou a úsmevom na tvári. Predsa jazvy, ktoré jej na čele vybrázdil majster život, naznačujú neľahký údel, aký sa ušiel tejto sedemdesiatpäťročnej starenke. Narodila sa, hovorí nám na úvod rozhovoru, v Boľovciach v rodine Maglovskej (1938). Poďakujeme sa za srdečné pozvanie na obed, so zmiešaným pocitom viny a sebaospravedlnenia. Chceme stihnúť čím viac vidieť, vstrebať, vyfotografovať; bohviekedy a či vôbec ešte… Nahrávač cvakne…

Vľúdna domáca Anna Častv(i)anová

Vľúdna domáca Anna Častv(i)anová

– Už mám slabšiu pamäť… Môj manžel sa volal Stevo a tiež bol z Boľoviec… Hovorím vám spolovice po srbsky, prepáčte… Stevo zomrel pred siedmimi rokmi; mal choré srdce… Mali sme dve dcéry; staršia nám zomrela, keď mala osemnásť rokov… Na obličky… Nič sme si nevšimli, ani ju nič nebolelo… Keď ako piatačka začala chodiť do školy v Pećinciach, deti šli na zdravotnú prehliadku. Zistilo sa, že „má slabú krv“. Stevo robil na všetky strany; bol zamestnaný a obrábali sme aj osem jutár pôdy… Obišla som s ňou ani neviem koľko nemocníc… Márne… Keď ju prezrel profesor Suša na Vojenskej medicínskej akadémii, vykričal sa na doktorov v zemunskej detskej nemocnici, že zapozdili, že akí sú to lekári, keď dievča držali tak dlho s chorými obličkami, že prečo ju neposlali k špecialistom… Darmo… Pozde. Verica nám zomrela 4. apríla; mladšia Vesna mala vtedy štyri roky… Šťastie, že ju mám… Už nevládzem robiť ako voľakedy; Vesna s jej manželom teraz obrobia 12 jutár a majú syna Lazu, môjho šikovného vnuka. Končí štvrtý ročník Strednej ekonomickej školy v Belehrade, učí sa dobre a chce ísť na Ekonomickú fakultu… Keby sa dostal na rozpočet, bolo by nám ľahšie. Aj sa teším, že sa chystá do Belehradu, aj mám strach: viete, ako to je tam: drogy, kriminál, bitky…  

 Okrem tých tradičných poľnohospodárskych kultúr viacerí Ašančania sa pred časom odvážili vyskúšať aj nové… Častvanovci sa orientovali na „bostan”, teda melóny a dyne… Podstatne viac sa im však darila iná zelenina…

– Siali sme aj papriku, kým Stevo bol živý. Chodievali sme na trhy do Boľoviec, Surčínu, Novej Pazovy… Stevo už bol starší, keď si urobil vodičský preukaz a kúpil kombík. Do auta sa vmestilo viac tovaru než do koča a cestovalo sa rýchlejšie… Dobre sme si zarobili, búrali sme staré, stavali nové, lepšie… Pôdu sme obrábali koňmo ešte pred takým štvrťstoročím… Mali sme kone, kravy… Stevo úžasne „voliu“ kone. Zbožňoval ich. Mal tri sestry a brata v Boľovciach, tí tiež mali deti. To bola radosť, keď prišli k nám: Stevo zapriahol kone do saní, pozbieral deti z celej ulice a už bola sánkovačka…

TU UŽ NIKDY NEBUDE SLOVENSKÁ TRIEDA

Naša spolubesedníčka v spoločnosti susedy a vnuka Lazu

Naša spolubesedníčka v spoločnosti susedy a vnuka Lazu

Zeleninárstvo sa Častvianovcom, ako si ašanskí Častvanovci hovoria, oplatilo. Nuž nezaváhali a investovali aj do pozemku pri Jadranskom mori, kde postavili chatu a chodili dovolenkovať; boli to zlaté časy, povzdychne si Anna Častv(i)anová. A už načíname nové témy…

– V škole v Boľovciach sme sa učili po slovensky. Aj v Ašani bol dáky učiteľ Široký, ktorý vyučoval po slovensky, ale keď som prišla sem, tak sa mi zdá, už neboli slovenské triedy. Ani vtedy, ani nikdy viac. Vyučuje sa len po srbsky…

Slovákov v Ašani je málo. Pred takým desaťročím, keď nie i viacerými rokmi, zbúrali starý kostol, čiže modlitebnicu, postavili nový, ale teraz vraj takmer nemá kto doň chodiť.

– Dochádza k nám farár Ján Vinkovič z Boľoviec. Kedysi prichádzal každú štvrtú nedeľu: dopoludnia do Dobanoviec, popoludní k nám… Teraz títo mladí… majú svoje záujmy, kostol ich nezaujíma. Menej nás je, Slovákov, do kostola chodí už len málo ľudí, takže aj farár dochádza zriedkavejšie. Včera tu bol po dlhom čase; mali sme pohreb… Zomrel Ján Kováč…

Ajhľa, aký je život; mal som človeka na krátkom zozname Ašančanov, s ktorými som sa chcel stretnúť, a už nikdy… Pýtam sa tiež na Pavla Šagu. Kedysi bol dozorcom boľovskej ev. a. v. fílie v Ašani… Odsťahoval sa vraj s materou do Starej Pazovy a býval u nich, u Častvanov, v podnájme… Že ich občas navštívi, vždy na Vianoce… Kto sa teda teraz stará o kostol?

– Anka Častvianová. Jej muž Miško Častvianov a môj Stevo boli od dvoch bratov deti. Veľmi sa ráčili… Anka má len jednu dcéru, vydala sa za Bosniaka, chlapec je to veľmi usilovný. Boli v Rakúsku. Tam sa im narodila dcérka Katka. Ide do školy s mojím Lazom. Aj ona je dobrá žiačka. Lenže v Pećinciach v škole je disciplína horšia. Profesorka často žiakom povie: Nech vstanú všetci, okrem Katky a Lazu. Kým oni dvaja sú pokojní, ostatní žiaci často šalejú… Prišli do školy, aby ich učitelia vychovávali…! Deti si majú vychovávať rodičia, až potom učitelia, či nie?

Sem sa odsťahovala dcéra Anny Častvanovej Verica (zomrela roku 1976) a manžel Stevo (zomrel roku 2006)

Sem sa odsťahovala dcéra Anny Častvanovej Verica (zomrela roku 1976) a manžel Stevo (zomrel roku 2006)

Ešte sa dozviem, že Slováci v Ašani nemajú a ani vraj nemali vlastný spolok. A dobre by bolo, keby ho mali, povie naša spolubesedníčka i dodá, prečo si tak húta:

– Môj brat Paľko Maglovský v Boľovciach viedol folklórnu skupinu. Dobre je, keď sú deti v spolku, keď tancujú a spievajú po slovensky, keď cestujú do iných slovenských dedín, aj na Slovensko… Nezabudnú tak ľahko materinskú reč.

Opúšťajúc široký tehlami vydláždený dvor v Gvozdenovej 66 pohladil som pohľadom troch radostných priateľsky naladených psíkov i celé Častvanovo hospodárstvo, z ktorého mi v nozdrách zostala hrejivá vôňa maštaľného hnoja. Aprílové slnko len tak pripekalo. Slepačí chór stále kotkodákal ostošesť, v chlievoch grofkali bravce… Dva býčky v stajni čakajú (dva už skončili v bitúnku)… Lazo sa ide školiť. Školenie nie je lacné…

Podali sme si ruky. Na konároch neustále čvirikali vrabce… Žeby o tom, ako je krásne žiť v Ašani?

Juraj Bartoš

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs