Doma sme Poliaci – v kostole Slováci

26.júl 2013

Poliaci evanjelici augsburského vierovyznania z Wisly v Poľsku sa na priestranstvá severného Banátu, presnejšie do Ostojićeva, nasťahovali v tridsiatych rokoch 19. storočia. Prišli ťažiť sanitru a natrvalo tu zakotvili.

– Keďže Poliakov na týchto priestranstvách predtým nebolo, našich predkov pritúlili podľa viery najbližší Slováci, s ktorými neskoršie spoločne čelili silnej maďarizácii. Početné poľské priezviská ľudí žijúcich v Čoke, Ade, Sente, ktorí sa deklarujú ako Maďari, svedčia však o tom, že sa jej mnohí Poliaci nemohli vyhnúť, – vysvetľuje dozorca ostojićevského evanjelického cirkevného zboru Emil Samec.

Rodina Samcová: Emil, Eva a Zlatko už roky sú oporou evanjelického cirkevného zboru v Ostojićeve

Rodina Samcová: Emil, Eva a Zlatko už roky sú oporou evanjelického cirkevného zboru v Ostojićeve

Poliaci v Ostojićeve si zachovali svoju identitu a materinský poľský jazyk, ibaže ich juhoslovanský štát po prvej svetovej vojne vzhľadom na príslušnosť slovenskej evanjelickej cirkvi stotožnil so Slovákmi. V súlade s tým je založená aj slovenská škola, do ktorej chodili deti tunajších Poliakov. Slovenská trieda v sedemdesiatych rokoch minulého storočia zanikla a jediným verejným miestom v osade, kde ešte počuť slovenský jazyk, je kostol, v ktorom sa bohoslužby odjakživa konali výlučne po slovensky. Na druhej strane Poliaci sa doma rozprávajú poľsky a mladší, ktorí do školy chodili po zániku slovenskej triedy, slovenčinu už nepoznajú. O sebe v žarte zvyknú povedať, že doma sú Poliaci, a v kostole Slováci, alebo hovoria, že sú Poliaci – Slováci, a tak sa aj vyjadrujú – buď ako Poliaci alebo ako Slováci. Podľa posledného sčítania obyvateľov v Obci Čoka a prevažne v Ostojićeve žije 96 Slovákov a 107 ostatných, medzi ktorých sú zaradení aj Poliaci. Aj tu je však čoraz viac zmiešaných manželstiev, v ktorých spravidla prevláda srbský jazyk a deti veľmi slabo ovládajú poľštinu či slovenčinu. Na svoj evanjelický a národný pôvod si rodičia najčastejšie spomenú na Štedrý večer, keď deti pri stromčeku recitujú po slovensky, hoci, ako hovorí Emil Samec, väčšina sotvaže rozumie tomu, čo recitovala.

Mladý kantor Zlatko Sabo

Mladý kantor Zlatko Sabo

– Podľa cirkevných kníh máme 165, ale si členské vlani vyplatilo 132 členov, – hovorí E. Samec. – Aj v kostole nás je čoraz menej. Na sviatky na služby príde do 40 a pravidelne do kostola chodí zo 20 veriacich. Najviac máme pohrebov a omnoho menej krstov a sobášov. Už dávno sme však nezosobášili dvoch Poliakov – Slovákov, ale výlučne zmiešané páry.

Koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia evanjelická cirkev v Poľsku nadviazala prvé kontakty s rodákmi na Dolnej zemi. Občas zavítala aj návšteva z Poľska a Ostojićevčania, najmä deti, odchádzali do Poľska. Trvalo to až do konca osemdesiatych rokov, keď kontakty pre občiansku vojnu v SFRJ boli prerušené. Obnovili ich roku 2007 z iniciatívy Emila Poláčeka, ostojićevského rodáka žijúceho v Slovinsku.

– Veľmi nám pomohli, – hovorí E. Samec. – Vďaka ich pomoci sme vynovili kostol a elektrifikovali zvony. Dostali sme aj kompresor na nafukovanie mechov na organoch, ibaže sme ho ešte stále neinštalovali. Priniesli nám aj vianočné darčeky pre deti, takže vtedy pred oltárom recitovalo 33 detí, medzi ktorými aj také, ktoré nie sú členmi nášho zboru.

– Aj tým sme niečo dosiahli, – dokladá Emilova manželka Eva, Slovenka z Kovačice. – Všetko to vlastne boli deti poľského, čiže evanjelického pôvodu, ktorým istotne zostane pekná spomienka, že recitovali v evanjelickom kostole a dostali darček. Možno ich o rok, o dva bude viac v kostole, keďže máme nového kantora, ktorý začal pracovať s deťmi v Nedeľnej škole.

Novým kantorom je Zlatko Sabo, ktorý sa tejto úlohy prijal pred tromi rokmi, keď dozorca a zároveň aj predčitateľ, ako aj kantor zo zdravotných dôvodov nemohli chodiť na služby. Bol to smelý krok vzhľadom na to, že predtým s hudbou a syntetizátorom nemal do činenia. Bol však vytrvalý, každý večer v kostole usilovne cvičil, a tak zdolal základy hry na syntetizátore. Rovnobežne sa učil aj slovenský jazyk.

 V útulných farských miestnostiach úspešne organizujú Nedeľnú školu


V útulných farských miestnostiach úspešne organizujú Nedeľnú školu

– Keď som začal chodiť do školy, slovenská trieda tu už nebola, a doma sme sa rozprávali po poľsky, – hovorí. – Najprv som namiesto kázne v kostole čítal Bibliu po srbsky a doma som si prečitoval aj texty z Biblie po slovensky. Teraz mi je už omnoho ľahšie, ale ešte stále sa učím. Záleží mi na tom, aby sa v našom kostole pravidelne konali bohoslužby. Rástol som v kresťanskej rodine, moji rodičia a starí rodičia chodili do kostola a boli činní v cirkvi a ja v tej tradícii chcem pokračovať.

– Veľmi sme spokojní, že sa Zlatko prijal tej úlohy, – hovorí Eva Samcová. – Tým nám umožnil, aby sme mali bohoslužby v súlade s tradíciou  a aby ľudia aj naďalej chodili do kostola vypočuť si slovo Božie. My sme už starí, bývalý kantor Krak takisto, a bez mladých ľudí by bolo čoraz ťažšie.

Mladý kantor sa pustil aj do práce s deťmi v Nedeľnej škole, ktorú pravidelne navštevuje 10 až 12 detí. K dispozícii majú vynovené farské miestnosti, televízor a počítač, ktorý dostali od rodákov z Poľska. Na hodinách s deťmi hovoria v jazykoch, ktorým deti najlepšie rozumejú – v srbčine a v maďarčine. Biblické a iné nábožné texty čítajú po slovensky, takže deti po troche spoznávajú aj slovenčinu.

Slovom, cirkevný zbor v Ostojićeve žije. Jeho členovia plánujú olíčiť kostol, ktorý vraj nebol líčený odkedy je v roku 1930 vystavaný. Kantor spolu s manželkou plánujú pokračovať s prácou v Nedeľnej škole, a tým spôsobom chcú k cirkvi prilákať nových členov. Nám nezostáva nič iné lež im popriať veľa úspechov v práci.

V. Hudec

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU
21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs