Hajdúchovo víno v hrušovskej kamennej pivnici

10.sep 2013
Hrušovskí vinári Jozef Hajdúch a Pavel Brloš nás privítali s úsmevom a – vínkom

Hrušovskí vinári Jozef Hajdúch a Pavel Brloš nás privítali s úsmevom a – vínkom

V jednej z mnohých hrušovských viech bolo v ten augustový víkend, keď sa konala parádna Hontianska paráda, zvlášť rušno, a to z troch dôvodov. Prvý, a hádam najdôležitejší je ten, že sa podávalo a predávalo vynikajúce biele a červené víno. K dobrému vínku počas letnej horúčavy dobre pasuje príjemný chlad, ktorý sálal z kamennej pivnice. Do tretice pohostinnosť, dobrá nálada a zhovorčivosť domácich dodatočne prispela k dobrej atmosfére.

Prisadli sme si k domácim, usmiali sme sa od ucha po ucho, tak ako to ženy vedia, keď niečo chcú. My sme sa úsmevom dobýjali k rozhovoru o pivnici, ktorá je zaujímavá aj z hľadiska materiálu, z ktorého je vybudovaná, či lepšie povedané, v ktorom je vykopaná, ale aj z hľadiska druhu viniča, z ktorého sa víno vyrába. Dostali sme aj odpovede, aj čašu vína na ochutnávku.

– Čo je to? – ukazujeme na „materiál“, v ktorom je vyhĺbená pivnica.

– Tufa, – odpovedá pohotovo Jozef Hajdúch, majiteľ kamennej pivnice.

Sedíme tak vedľa vinára Hajdúcha, jednou rukou klepkáme po stole, na ktorom stojí niekoľko sklenených fľašiek naplnených sýtočerveným, ale aj zlatožltým vínom, v druhej ruke držíme pohárik kráľovského nápoja a hútame, čo to tá tufa je. Nechceme ukázať, že tomu nerozumieme. Ale klepkanie po stole nás prezradilo.

– Tufa je tvrdá piesková zmes sopečného pôvodu, – objasňuje prítomný Hrušovčan Pavel Brloš, ktorý vlastní podobnú pivnicu. Je dvadsaťcentimetrová vrstva z tenšieho piesku, a po nej nasleduje zase inakšia vrstva.

Víno, ktoré nám ponúkli, je naozaj dobré. Vychutnávame ho a počúvame o histórii pivnice.

– Toto je jedna staro-mladá pivnica, z asi tristo viech, ktoré v našom okolí nájdete. Stará, lebo má už niekoľko desaťročí, ale najprv mala menšie rozmery, – hovorí Hajdúch. Vraj to najprv bola iba maličká miestnosť, ktorá sa nachádza na vstupe do nej. – Mladá, lebo sme ju pred takými dvanástimi – trinástimi rokmi rozšírili.

– Aké vínko tu býva?

– Samorodák – bio-víno. My vôbec vinič nestriekame, len ho čisto obrábame, a potom zberáme plody.  Máme biele a červené vína z hroznových odrôd, ako je otelo, konkrodia, travián, talian-bastard a iné.

Každý vinár má vlastný výrok o víne a nám sa veľmi páčil ten hrušovský. Víno je vraj dobré vtedy, keď sa do roka vypije. Takto žartovne, ale smrteľne vážne hovorí Pavel Brloš a dodáva:

– Najlepší je biely samorodý burčiak, čiže rozkvasený, teplý a žltkavo sfarbený hroznový mušt, ktorý má v sebe 4 až 6 percent alkoholu. Keď sa vypije burčiak, najlepším sa stáva mladé vínko.

Podľa jeho mienky ženám vraj najviac chutí mušt a chlapom okrem burčiaka aj zrelé víno. U našich hostiteľoch sa veru vypije aj zo dvesto litrov do roka. Zdarma, pri priateľských rozhovoroch.

– Takže víno nepredávate?

– Ale ani nie, iba keď je Hontianska paráda, – odpovedá vínny majster Hajdúch, – my menší gazdovia ho vypijeme, a väčší aj predávajú.

Vtom sa narobil hurhaj. Jednému z „veselších“ hostí sa podarilo zničiť víno – rozliať ho po stole. Všetci začali kričať: – Jáááj, čo robíte! Vidíte, to je najhoršie víno – rozliate. Pomyslíme si, že sme dobre urobili, keď sme pohár s vínom po celý čas živej debaty o víne držali v ruke, inak by sme zostali ukrátený o dobrý nápoj. Až vtedy nás napadlo, že sme sa ani len neopýtali, aké víno ochutnávame.

„Predná“ časť kamennej pivnice u Hajdúchovcov

„Predná“ časť kamennej pivnice u Hajdúchovcov

– Pijete červený otelák, ktorý má jednu jedinú chybu – je trošku trpký. Trpkosť sa dosiahla tým, že je v ňom veľa taliana. Talian síce dodá farbu, ale tento dodal aj trpkosť vo väčšej miere než by v červenom víne malo byť.

Nezvyknú chodiť ani na výstavy vín, ani na ochutnávky. Veď načo? Načo by sa vraj chválili, keď milovníci vína prídu k nim aj sami.

– Dáme víno iba na Hontiansku parádu. Nepotrebujeme znalecký posudok. Spokojní sme s vínom vtedy, keď nám chutí. Aj vtedy, keď k nám prídu známi a keď sa vypije, pýtajú si ešte. To sú znaky dobrého vína.

Hrušovské okolie je známe podľa viniča a vína. Pôvodné vinice boli na rozlohe 40 – 50 hektárov na južných svahoch kotliny, kde je územie slnku ako na dlani. Kedysi sa tu pestovali štepy, s ktorými sa spája aj zaujímavé tradovanie.

– U nás sa traduje, že chlapi príliš často po večerách sedávali a popíjali v „hájlokoch“, a ženy sa doma hnevali, – rozpráva Brloš, samozrejme, chlap, ktorý nadŕža mužskému rodu. – Povráva sa, že raz ich hnev tak zosilnel, že prekliali vinice. Vtedy prišla fyloxéra a všetok vinič zničila. Chlapi však boli vynaliezaví a začali pestovať samorodák, lebo ten bol imúnny proti spomínanej chorobe.

Dobre je sedieť v kamennej pivnici. Ale vtom sa narýchlo rozhodneme rozlúčiť sa s veselými hostiteľmi. Niežeby sa nám nepáčilo sedieť s nimi, lež sme sa „zľakli“ ponuky, ktorá v sebe zahrnovala jednodňovú obchôdzku vínnych pivníc v Hrušove.

S milými pánmi vinármi sme sa rozlúčili s hudobnou clonou v úzadí, ktorá znela na ľudovú nôtu: Od večera do rána muzika nám vyhráva, a ja pijem, pijem, pijem, pijem len z plného pohára… S nádejou, že sa niekedy opäť stretneme a štrngneme si na dobré víno a na zdravie.

V. Dorčová-Valtnerová

 

 

 

 

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs