Hold filmárskemu pionierovi vojvodinských Slovákov

12.apr 2013

VÝROČIA

 

Kinematografiu a televíziu zjavne možno ocharakterizovať ako zábavu 20. storočia. Svetové dejiny filmu sa začínajú písať prvým verejným predstavením pohyblivých obrázkov pomocou premietacieho aparátu Lumiérovho kinematografu v roku 1895. O rok na to sa podobným spôsobom premietalo v Bratislave a Belehrade.

Vo Vojvodine, medzi tunajšími Slovákmi, sa roku 1932 na filmovú cestu vydal aj Emil Klobušický, kulpínsky rodák, keď z jeho iniciatívy vo vtedajšej Matici slovenskej v Juhoslávii zakladajú filmovú sekciu. Na tohto slovenského vojvodinského filmového priekopníka sa často neprávom zabúda. Avšak Ján Struhár, zodpovedný redaktor na dôchodku vo vtedajšej Televízii Nový Sad, pri našich stretnutiach sa často v rozhovore s profesionálnym zanietením vracia na nesporný význam Klobušického.

Už roky sa snaží o priblíženie osobnosti Emila Klobušického – cez novinárske príspevky či už v magazíne Rovina, alebo cez námet pre polhodinový dokument, ktorý sa počas apríla nahráva v spolupráci so Slovenskou redakciou TV Vojvodina. Podnetom mu boli časté rozhovory na túto tému s naším známym kameramanom TV Vojvodina Jozefom Maďarom, s ktorým aj blízko spolupracuje na tomto vysielaní.

Ešte kedysi, pred takmer štyrmi rokmi, sa aj ku mne „zatúlal“ tento námet, keďže sme sa s jeho autorom snažili o získanie akých-takých finančných prostriedkov na nahrávanie dokumentu o Klobušickom, čo sa nám ale nepodarilo. V námete, čiže synopse zo 6. mája 2009 sa uvádza základný povahopis Klobušického:

Emil Klobušický (Kulpín 15. 3. 1908 – Bajša 21. 4. 1983), učiteľ a priekopník filmovej produkcie a fotoprodukcie vojvodinských Slovákov chcel zvečniť krásu každodenného života. Intuícia, invencia a láska k ľudu boli hlavnými pákami jeho tvorby.

Nahrával a premietal spolu so spisovateľom Jánom Čajakom ml. v Pivnici, Kysáči, Novom Sade, Petrovci, Selenči a Kulpíne. Je málo zachovaných filmov, pretože ak sa počas premietania film roztrhol, tak ten kus zahodili. Najvzácnejšie zábery sú odhalenie pomníka Svetozara Miletića v Novom Sade 1. 10. 1939, odhalenie pomníka obetiam prvej svetovej vojny v Pivnici a svadobné obyčaje v Selenči. Počas učiteľovania v Pivnici (1945 – 1961) založil foto a kino klub, žiakom prednášal o fotoaparáte a optike a prezrádzal tajomstvá o výrobe fotografie. Tento klub bol roku 1951 vyhlásený za najlepší vo Vojvodine. V technickom a teoretickom zmysle veľký význam mal aj farár Gustáv Babylon, ktorý prednášal o optike a objektívoch.

Emil Klobušický a Ján Čajak ml. po našich dedinách už roku 1932 premietali filmy pre žiakov a dospelých. Filmy si vypožičali z Hygienického ústavu v Záhrebe a v Novom Sade a z Československého veľvyslanectva v Belehrade, neskoršie pribudli aj jeho autorské filmy. Každému premietaniu predchádzala prednáška na rôzne témy poučné, hospodárske, ľudovo-výchovné a zo zdravotníctva. Za svoju výchovno-vzdelávaciu filmovú činnosť dostal početné uznania.

Čajakove spomienky na tieto filmárske počiny sú uverejnené v knihe Miscellanea z roku 1982:

„Premietanie filmov na dedinách, kde nebolo kina – a v tom čase kín v slovenských osadách bolo málo – príchod filmárov na dedinu bol slávnosťou. Večierok odbočky Matice slovenskej sa začal pozdravom hostí, potom nasledovala ľudovýchovná prednáška z dejín, literárna alebo národohospodárska prednáška a na záver bol premietnutý film. Ľudia a hlavne mládež si filmy obľúbili a volali Klobušického, aby aj z ich prostredia nakrútil film. Zo života juhoslovanských Slovákov ja som navrhoval námety a napísal ‚scenáre‘, ktoré som prediskutoval s Klobušickým, a on ich potom realizoval podľa prírodných a časových podmienok, či už išlo o oberačku chmeľu, žatvu alebo dedinskú svadbu. U divákov bol veľký záujem o filmy, lebo videli seba, známych a svoje deti. Mali z toho radosť.“[1]

Klobušický s Čajakom nahrali rôzne významné udalosti, ale aj slovenské obyčaje a zvyky, akými sú Odhalenie pomníka padlým vo svetovej vojne v Pivnici, Sokolská slávnosť v Kysáči, Žatva v Kulpíne, Chmeľová oberačka v Petrovci, Povodeň v Novom Sade a pod.

O činnosť filmárskej dvojice Klobušický – Čajak sa istého času zaujímal aj filmový historik a publicista Štefan Vraštiak, ktorý dlhé roky pracoval v Slovenskom filmovom ústave (teraz Národné centrum pre audiovizuálne umenie) a v súčasnosti je generálnym tajomníkom Klubu filmových novinárov Slovenského syndikátu novinárov. Totiž Vraštiak roku 1969 spracoval tému Z dejín slovenskej kinematografie o filmovom podnikaní Matice slovenskej v Juhoslávii. Opieral sa pritom o zatiaľ neuverejnený rozhovor v písanej forme s Emilom Klobušickým a Jánom Čajakom ml., ktorý bol vedúcim filmovej sekcie pri Ľudovýchovnom a národopisnom odbore MSJ, založenej roku 1938.[2]

Čajak aj tento kamienok vo filmárskej mozaike opísal vo svojom texte: „Filmy, ktoré nakrúcal učiteľ Emil Klobušický, ochotne dal k dispozícii Slovenskému filmovému ústavu, ktorého pracovník Dr. Štefan Vraštiak ich osobne prevzal v decembri roku 1970 v Juhoslávii. V Novom Sade a Bajši – Báčke sa stretol s E. Klobušickým, ktorý našťastie zachoval tieto filmy. Z 200 m sa zachovalo niečo cez polovicu, asi 150 m. Klobušický k zásielke napísal: ‚Filmy sú drahocenným dokumentom diania pred tridsiatimi rokmi, sú dôkazom prvých pokusov filmovania u nás v Juhoslávii v rámci Matice slovenskej.‘ Emil Klobušický po druhej svetovej vojne v roku 1946 založil Prvý pionersky bioskop v Juhoslávii. V roku 1956 udelili mu plaketu za dlhoročnú prácu.“[3]

Štefan Vraštiak si v našom mailovaní na túto tému zaspomínal takto: „Osobne som sa stretol s pánom Emilom Klobušickým pred vyše 30 rokmi pri návšteve vtedajšej Juhoslávie. Pátrali sme vtedy po filmovom podnikaní Matice slovenskej v Juhoslávii, slovenských prisťahovalcoch na Dolnej zemi, hlavne Jána Čajaka ml. Počas návštevy som vyspovedal Klobušického, ktorý spomínal na to, ako filmovali a ako filmy premietali s veľkým diváckym záujmom na krajanských stretnutiach. Pán Klobušický nám daroval zachovalú kópiu filmu, ktorú vlastní Slovenský filmový ústav v Bratislave.“

Vraštiak zdôraznil význam Klobušického a Čajakových filmárskych pokusov, ktorý vidí v dokumentárnom spôsobe mapovania všedného života Slovákov vo Vojvodine.

„V čase, keď sa na Slovensku takmer nefilmovalo, filmárske pokusy Klobušického a Čajaka, amatérskych fanatikov, zachovali pre históriu vzácne dokumenty o živote na sklonku rokov tridsiatych minulého storočia,“ dodal slovenský znalec filmu.

V. Dorčová-Valtnerová

Foto: archív ÚKVS a rodinný magazín Rovina

 

 


[1] Čajak ml., J.: Z dejín amatérskeho filmu Matice slovenskej v Juhoslávii. In: Miscellanea, Bratislava : Slovenský vydavateľ, 1982, s. 145 – 146

[2] Struhár, J.: Emil Klobušický – náš prvý filmár. In: Rovina, č. 9, 2007, s. 17 – 19

[3] Čajak ml., J.: Z dejín amatérskeho filmu Matice slovenskej v Juhoslávii. In: Miscellanea, Bratislava : Slovenský vydavateľ, 1982, s. 148

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU
21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs