Identitu si nevytvárame len my sami – často nám ju určia iní

19.sep 2015

Identitu si nevytvárame len my sami  – často nám ju určia iní

nDAVID ALBAHARI – ZDENKA VALENTOVÁ BELIĆOVÁ – ANTON BALÁŽ / Dvaja spisovatelia – slovenský a srbský –  identita a porovnávanie vlastných literárnych a kultúrnych kontextov

zvb@: Keď uvažujeme o pojme identita, spytujeme sa: V akej miere človek môže definovať sám seba, nakoľko od nás závisí, kto sme, alebo nám to predsa vo väčšej miere určia iní – kultúra, dedičstvo, okolnosti? Možno to súvisí s dobou, vekom, so životnou skúsenosťou, s prostredím, v ktorom človek žije a pôsobí, s osobným a kolektívnym postojom.

Kultúrny kontext – samým tým aj rozvoj vlastnej umeleckej identity – srbských a slovenských spisovateľov po roku 1968 bol výrazne odlišný. Na jednej strane v bývalej Juhoslávii po revolúcii ’68 prichádza k značným vplyvom zo Západu, ktoré sa, prirodzene, odzrkadlili na všetkých aspektoch spoločenského života, a na druhej strane došlo v rámci intervencie s krycím názvom Operácia Dunaj k invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska. Prichádza k výraznému politickému ochladeniu medzi týmito krajinami. Tým pádom sa slovenská a srbská literatúra v tom období začínajú úplne inak vyvíjať.

Nakoľko je identita trvalá, pevná a nemenná kategória, David?

dalbahari@: Identita je v najlepšom prípade krehký šat. V najhoršom prípade identita je nepreniknuteľné brnenie. Podľa môjho presvedčenia najlepšie sú viacnásobné identity. Teda ako aj v prípade príslušnosti k menšinovému národu alebo k niektorej etnickej skupine. Identita je bohatstvo, keď je, ako tomu niekto hovorí, doplnené tézami. Ja sa omnoho lepšie cítim ako kanadsko-srbsko-židovský spisovateľ, ako keby som bol len jedno z tých troch. Najsmiešnejšie sú mi obavy o čistotu identity. Prísne očistená identita sa stáva svojou negáciou. „Špinavá“ identita je to, čo by som si najprv zvolil. Zaujíma ma, či otázka identity v akejkoľvek podobe zaujíma súčasných spisovateľov na Slovensku?

Anton Baláž

Anton Baláž

abalaz@: V podobnom rozhovore Vladimír Pištalo vyslovil názor, že spisovateľ musí byť autonómny aj voči svojmu okoliu aj voči svojej dobe. Otázka tejto autonómnosti, ktorú by sme mohli vnímať aj ako podobu osobnej a profesionálnej identity, vystala pred slovenskými spisovateľmi v „plnej nahote“ po páde komunistického režimu v novembri 1989 a v rôznej podobe – publicistickej, občianskej i umeleckej – sa s tou otázkou dodnes vyrovnávajú. Patrím do generácie, ktorá vstupovala do literatúry v polovici 60. rokov uplynulého storočia, v čase, keď už predchádzajúce generácie autorov odhalili v publicistickej a literárnej podobe zločiny stalinského režimu (politické monstre procesy, justičné vraždy, gulagovské tábory v uránových baniach ap.), ktoré dobova komunistická propaganda zľahčujúco označovala len za „porušovanie socialistickej zákonnosti“. A čo bolo pre nás osobitne dôležité a tvorivo podnetné, nehatene k nám začali v prekladoch prichádzať diela existencialistickej literatúry, nového francúzskeho románu, absurdnej drámy a rôzne príťažlivé literárne teórie. Tie sa už pokúsila, často úspešne, dostať do svojich diel predchádzajúca literárna generácia silných prozaikov: Ján Johanides, Rudolf Sloboda, Peter Jaroš, Pavel Vilikovský a my sme tak začínali tvoriť aj ako ich obdivovatelia a nasledovatelia. Trvalo to pre nás len veľmi krátky čas, tak od roku 1964 do augusta 1968, keď ruské tanky v uliciach slovenských miest rozdrvili všetky nádeje na Dubčekov „socializmus s ľudskou tvárou“, pokus o vybudovanie demokratickej spoločnosti. Veľmi rýchlo to zasiahlo aj slobodu tvorby a návrat cenzúrnych praktík do literatúry.

Ako príklad uvediem, že kým kniha poviedok môjho literárneho druha Dušana Mitanu Psie dni, zbierka originálnych príbehov, ktoré mali vo svojich aj formálne objavných príbehoch zabudované všetky znaky slobodnej tvorby, vyšla ešte v roku 1970, môj román Bohovia ročných období, ktorý posúval spoločenské témy predchádzajúcich románov do dovtedy nezmapovaných oblastí (odvlečenie slovenských občanov do sovietskych gulagov, osud židovskej komunity v období holokaustu), bol po vyjdení v roku 1971 daný na index, zošrotovaný a dostal som sa na zoznam autorov, ktorý nemohli publikovať. Začalo temné obdobie tzv. normalizácie, v ktorom sa všetky témy, o ktorých už literatúra mohla hovoriť, stali opäť tabu, všetky vydavateľstvá sa dostali pod stranícku kontrolu a opäť sa v oficiálnych stanoviskách literárnych inštitúcií začali kritizovať a zavrhovať všetky západné „izmy“, ktoré vraj nepatria do socialistickej literatúry. Autori mojej generácie boli postavení pred voľbu či pokračovať v tvorbe aj za podmienok „obmedzenej“ autorskej identity, vzdať sa svojich tvorivých postupov a tém. Nebudem hovoriť za iných autorov, no ja sám som nestratil len možnosť publikovať v najbližších rokoch, ale prišiel som aj svoje bytostné témy a – vyjadrím svoju autorskú pozíciu vo vzťahu k svojej tvorivej identite – potreboval som potom viac ako desaťročie, kým som sa mohol začať „vracať k svojim bohom“, teda k svojim tvorivým východiskám. Len na priblíženie situácie v tomto období: aj môj malý pokus využiť v románe Chirurgický dekameron niekoľko holokaustových a gulagových motívov sa stretol s prudkým odmietnutím lektora, bez ktorého kladného posudku nemohlo do novembra 1989 vyjsť knižne žiadne nové dielo.

Zaujímalo by ma, nakoľko voľne sa srbskí spisovatelia mohli venovať tejto téme v období trvania „socialistickej“ Juhoslávie? Aká bola v tomto smere všeobecná skúsenosť srbských spisovateľov a vaša osobná skúsenosť?

4798-David Albahari foto O Bunic_8d57_1000x1000

David Albahari (Foto: O. Bunić)

dalbahari@: Téma holokaustu nepatrila medzi zakázané témy v srbskej literatúre a takmer všetci spisovatelia židovského pôvodu (Alexander Tišma, Danilo Kiš, Ivan Ivanji a iní) písali o utrpení židovského národa vrátane aj utrpenie, ktoré sa stalo na území bývalej Juhoslávie počas druhej svetovej vojny. Avšak jestvovali iné tabu témy, ktorými sa spisovatelia nesmeli zaoberať, aj keď sa mnohým aj napriek tomu podarilo písať o zločinoch, ktoré popáchali komunisti, ako napríklad utrpenie na ostrove Goli otok. Priznávam sa, že mňa, ako príslušníka ganerácie spisovateľov, ktorá začala tvoriť začiatkom sedemdesiatych rokov, tie témy vtedy vôbec nezaujímali, pretože sme veľmi rýchlo prijali poetiku, vtedy ešte vždy nového, postmoderného prístupu k literatúre. Písanie o tom, čo znamená písanie, ako aj o tom, kto je ten, kto skutočne píše, sa nám zdalo omnoho dôležitejšie ako tvorba politicky angažovanej literatúry. Teraz chápem, že takéto stanovisko nebolo správne, ale koleso času nemožno vrátiť dozadu a keby to aj bolo možné, ja by som aj teraz radšej bol postmodernista ako spoločensky angažovaný spisovateľ. Ako tieto dilemy vnímajú spisovatelia najmladšej generácie vo Vašej krajine?

abalaz@: Spisovatelia, ktorí prišli do slovenskej literatúry po páde komunizmu, sa takmer „manifestačne“ vydali na cestu postmoderny so všetkými jej už predtým v svetovej literature etablovanými postupmi, keď pred originálnym autorským textom dali prednosť montáži rôznych metatextov a literárnych alúzií, absolutizovali píšuci subjekt, ako jediné kritérium pravdivosti príbehu, parodovali klasické rozprávanie a jednotlivé literárne žánre a pokiaľ sa zaoberali novou spoločenskou realitou, v ich prístupe k nej dominoval groteskný pohľad. Tieto postmoderné postupy, hoci nie v nejakej čistej podobe, prevažovali v dielach Ballu, Tomáša Horvátha, Máriusa Kopcsaya, Dušana Tarageľa či Michala Habaja – ten dokonca svoju básnickú tvorbu publikuje v autorskej ženskej identite ako Petra Malúchová. Napriek tomu, že tvorba týchto autorov sa stretla s priaznivým kritickým prijatím, čitateľsky zaujala menej a v ostatných rokoch sa začína aj na slovenskej literatúrnej scéne hovoriť o „smrti postmoderny“. Ja osobne ako výrazný paradox vnímam fakt, že z ponovembrových autorov sa umelecky i čitateľsky najvýraznejšie predstavil Peter Pišťanek, ktorého v románe Rivers od Babylon nadviazal na atribúty klasického románu s príťažlivým príbehom a výraznými postavami a sila príbehu tohto románu je v jeho otvorenom pomenovaní brutality slovenského života po páde komunizmu jazykom, ktorý tento realite zodpovedá.

Foto: www.freeimages.com

Foto: www.freeimages.com

Ak ste povedali, Dávid, že vás na postmoderne zaujalo, kto je v skutočnosti ten, čo píše a čo vôbec znamená písanie, aký je to fenomén, veľmi mi to pripomenulo už v tomto našom rozhovore citovaného Dušana Mitanu. Práve o jeho tvorbe z konca šesťdesiatych rokov uplynulého storočia (mal som ju možnosť bezprostredne sledovať ako jeho spolužiak na vysokej škole a neskôr ako spolubývajúci na jednom bratislavskom priváte) začína súčasná slovenská kritika hovoriť ako o jednom z našich prvých postmoderných autorov (popri Rudolfovi Slobodovi a Pavlovi Vilikovskom). Namiesto spoločenskej reality Mitanu zaujala realita autorského subjektu, všetky „psie dni“, ktoré vplývali na jeho formovanie. A v čase, keď slovenskú literaturu opäť začali nútiť vydávať len optimistické, ba čo najoptimistickejšie správy o „radostných dňoch socialistického dneška“, Mitana mal odvahu ďalej písať svoje nočné správy (tak nazval aj knihu poviedok z roku 1976), ktoré mali podobu dostojevskovských zápiskov z podzemia ľudského subjektu a boli preto pre vtedajší normalizačný režim neprijateľné. Mitana napriek tomu vytrval v tejto svojej autorskej identite až do pádu komunizmu. Ak teda dnes kritika zaraďuje Mitanovu tvorbu do okruhu postmoderny, pridal by som k tomu, že bola pre nás aj výrazom jeho občianskej odvahy. S týmto fenoménom sa srbská postmoderna zrejme konfrontovať nemusela.

S čím sa teda konfrontovala v čase, keď ste vstupovali do literatúry – a s čím sa musí vyrovnávať dnes?

dalbahari@: Naše konfrontácie neboli politického rázu. My sme „bojovali“ za slobodu, aby sme mohli písať prózu, ktorá práveže nie je politická (samozrejme, aj nepolitický postoj je vlastne politický). Snažili sme sa zjemniť vplyv vtedy dominantnej takzvanej „skutočnostnej prózy“, v ktorej sa glorifikuje život na vidieku alebo na okraji mesta, ako aj používanie rôznych nárečí. Mladí spisovatelia vtedy ukázali veľký záujem o postmoderný diškurz, ktorý nás, tak sme to vnímali, približoval k aktuálnym udalostiam vo svetovej literatúre. Čoskoro sme „zaujali“ redaktorské pozície v niektorých literárnych médiách a tak sa postmoderná próza stala dominantným hlasom srbskej a juhoslovanskej literatúry vôbec. Teraz, keď je doba postmodernej literatúry zrejme vyčerpaná, väčšina postmoderných spisovateľov sa vzdala poetiky, ktorú donedávna praktikovali. Dalo by sa povedať, že teraz postmoderná literatúra v Srbsku bojuje o prežitie.

albahari11David Albahari (1948) srbský spisovateľ židovského pôvodu. Píše romány a poviedky. Vyštudoval anglický jazyk a literatúru v Záhrebe. Uverejnil 11 zbierok poviedok, z ktorých sú naznámejšie Opis smrti (1982), Neobične priče(1999) a 14 románov, okrem iných: Cink (1988), Mamac (1996), Pijavice (2006), Životinjsko carstvo (2014). Roku 1991 sa stal predsedom Federácie židovských obcí Juhoslávie a podieľal sa na evakuácii židovského obyvateľstva zo Sarajeva. Od roku 1994 žije v Calgary. Napriek tomu, že žije a pôsobí v zahraničí, neustále píše po srbsky. Získal Andrićovu cenu (1982) a NIN-ovu cenu (1996). 

abalaz@: Na Slovensku sme vždy tak trocha „dobiehali svet“, a týkalo sa to aj literatúry, hoci oneskorený príchod nových literárnych smerov po prevzatí moci komunistami a ich nanútenej metóde socialistického realizmu mal predovšetkým mimoliterárne príčiny. Takže v súčasnosti tu ešte „lákadlá“ postmoderny celkom nestratili príťažlivosť. A tým, že literárna kritika v súčasnosti oživila a rozšírila pohľad na slovenskú literatúru 60. rokov uplynulého storočia, súčasťou tohto pohľadu sa stali, v tom období ešte veľmi nepostrehnuteľné, či kvôli strážcom socialisticko-realistickej tvorivej metódy zámerne „nezbadané“, postmoderné vplyvy a postupy – uviedol som ako príklad dielo Dušana Mitanu. Návrat k vlastným postmoderným autorským východiskám prebieha v diele Pavla Vilikovského, v inovačnej podobe v diele Stanislava Rakúsa a originálnym spôsobom tieto tendencie zúžitkoval Pavol Rankov v románe Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy). Dielo bolo preložené do viacerých jazykov a získalo aj prestížnu Európsku cenu. Aby som uzavrel časť nášho dialógu na tému tvorivej identity na príklade vlastnej tvorby, tento koncept som si rovnako vyskúšal podobne ako Rankov na téme návratu k našej histórii v románoch Tábor padlých žien (vyšiel aj v srbskom preklade) a Len jedna jar. Celkove slovenská literatúra zažíva veľmi dlho nepredstaviteľné obdobie tvorivej slobody a tak pokiaľ ide o voľbu tvorivých postupov či metód „všetko je dovolené“. Myslím si, že niet priaznivejšej pôdy na budovanie osobnej či aj národnej identity. Dúfam, že tá naša slovenská sa stane aj súčasťou širšej európskej kultúrnej identity.

Foto: www.prosefest.rs

Foto: www.prosefest.rs

 

Anton Baláž (1943), absolvent Filozofickej fakulty UK v Bratislave je autor románov Skleníková Venuša, Tu musíš žiť, Hijo, kone Stalinove, Len jedna jar,  Tábor padlých žien, ktorý vyšiel vo viacerých zahraničných vydaniach (v preklade do srbčine ako Logor posrnulih žena). Sústavne sa venuje aj osudom slovenskej židovskej komunity v románoch Krajina zabudnutia, Portréty prežitia a v dokumentárnom diele Transporty nádeje.

Je aj autorom televíznych a filmových scenárov a rozhlasových hier. Držiteľ Ceny Zväzu slovenských spisovateľov (1983) a štátneho vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (2008).

 

 

Zdenka Valentová-Belićová (Foto: O. Filip)

Zdenka Valentová-Belićová (Foto: O. Filip)

zvb@: V podobnom rozhovore medzi Vladimirom Arsenijevićom a Michalom Hvoreckým sa autori zhodli, že pojem identity je čistá fixácia a že každé naliehanie na tejto kategórii je páchanie násilia nad jednotlivcom. Tieto postoje vyplývajú nepochybne z vyrovnávania pojmu identity s pojmom národná príslušnosť a preto je odpor voči národnej identite ako kategórii pochopiteľný, ak máme na zreteli vojny deväťdesiatych rokov na Balkáne a zločiny, ktoré sa páchali v mene identity, ktoré veľmi poznačili život a literatúru týchto priestorov predovšetkým generácií, ktoré vtedy odrastali. Vo Vašom rozhovore sa o pojme identita hovorilo ako o spoločenskej kategórii, tiež ste hovorili o hatení budovania osobnosti v represívnych spločnostiach, preto pojem identity vo Vašom rozhovore má pozitívne konotácie – zrejme identitu chápete ako nevyhnutnú psychologickú kategóriu. Na začiatku tohto rozhovoru sme o identite hovorili ako o individuálnej kategórii, ale v rozhovore sme sa predsa zaoberali kolektívnou identitou. Prečo prichádza takému odlišnému chápaniu pojmu identity?

dalbahari@: Nie som si istý, že môžem správne odpovedať na Vašu otázku. Pravdepodobne v tom politika hrá dôležitú úlohu. V neuznávaní závažnosti pojmu identita vidím strach z vyrovnávania sa s vlastnou identitou. Niekedy je ľahšie povedať, že nemáme žiadnu identitu, ako čeliť následkom priznávania určitej identity. Už spomenutý Danilo Kiš po celý čas neúspešne utekal pred faktom, aby bol označaný akoukoľvek národnou identitou. A zasa jeho boj bol zbytočný, pretože si každý o ňom najprv pomyslí, že je to židovský spisovateľ. Chcem povedať, že v podstate si identitu nevytvárame sami, ale často ju v našom mene vytvoria iní – kritici možno skôr zastreto, čitatelia väčšinou otvorene.

abalaz@: To, čo na záver svojej odpovede konštatuje David, mi pripomenulo rok 1968, keď som ešte v literatúre nepôsobil, ale už som pozorne sledoval dianie v slovenskej a českej literatúre (v tej, ešte viac, keďže ma vtedy osobitne zaujali knihy Milana Kunderu, Arnoša Lustiga, Ladislava Fuchsa, Josefa Škvoreckého a iných prozaikov) a prekapilo ma, keď sa odrazu o Lustigovi či Fuchsovi – u neho to nebola ani pravda – začalo písať ako o autoroch „židovského pôvodu”. Mal som pocit, akoby tým znižovali ich význam pre českú literature. V slovenskej literature sa takéto vyčleňovanie neudialo len preto, že v tom čase v nej nepôsobil žiadny výraznejší autor so židovskými koreňmi. Po Nežnej revolúcii sme boli už aj na Slovensku svedkami pokusov označiť niektorých autorov za „nenárodných“, čiže orwelovským slovníkom o nich napísať, že sú to Židia. Tieto tendencie postupne ustali, ale istá pachuť takého prístupu k niektorým autorom zostáva ako varovanie. Ak by sa bola mohla slovenská literatúra v druhej polovici 20. storočia rozvíjať skutočne slobodne, boli by sa autori snažili identifikovať predovšetkým svojou príslušnosťou k nejakému umeleckému smeru, poetickej či románovej škole. To by bolo pri budovaní ich identity to podstatné a predovšetkým podľa toho by ich hodnotila kritika a vnímali aj čitatelia. Moju generáciu to, žiaľ, obišlo, ale verím, že povedzme generácia Michala Hovoreckého má „historickú“ šancu na budovanie svojej výlučne umeleckej identity.

 

Seriál textov pod spoločným názvom Nový život a identita predstavuje snahu mesačníka pre literatúru a kultúru vojvodinských Slovákov Nový život o prehodnocovanie kulturologickej a psychologicko-sociálnej kategórie, či pojmu identity prostredníctvom rozhovoru medzi dvomi poprednými spisovateľmi, resp. spisovateľkami zo Slovenska a Srbska.

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs