Imigranti v Babylonskej veži

25.nov 2016

Imigranti v Babylonskej veži

14956061_1196789677075494_8145311965796946496_nZoran Đerić – Zdenka Valentová Belićová – Zvonko Taneski / Nový Sad – Bratislava / Dvaja poprední spisovatelia – srbský a macedónsky – píšu o identite, o literárnych, spoločenských a kultúrnych kontextoch

Človek je zatvorený v materinskej reči ako vo vesmírnej kapsule

@zvb Otázku, ktorú sebe kladie románopisec a esejista Amin Maalouf v diele V mene identity (In the Name of Identity), si môže položiť každý, kto sa ocitne na hranici dvoch kultúr, resp. kto sa narodil v jednom štáte a žije a pôsobí v inom ako príslušník jednej kultúry a národa, ktorý sa zhodou okolností alebo na základe vlastného rozhodnutia nachádza v druhom. Ktokoľvek prišiel do styku s cudzím, a pritom chcel zostať svoj, určite ocitol v situácii, aby iným a sebe odpovedal na otázku, kto je a odkiaľ prichádza. Libanonec žijúci vo Francúzsku Amin Maalouf takto definoval svoju odpoveď: „To, čo mňa činí tým, čím som, a nie ničím iným, je skutočnosť, že sa nachádzam medzi dvomi krajinami, dvomi alebo tromi jazkymi, viacerými kultúrnymi tradíciami. Práve to určuje moju identitu. Či by som ja bol práve ja, keby som si odsekol jednu časť seba?“ Podobne ako Maalouf cíti sa väčšina spisovateľov, ktorí sa ocitli na nejakej medzi. Rozpoltení medzi dvomi, alebo aj viacerými stranami, často si volia nepatrenie, resp. príslušnosť aj jednej aj drugej strane, dokonca aj tretej.

Zdenka Valentová Belićová

Zdenka Valentová Belićová

Odnedávno laureát Ceny Đuru Jakšića za básnickú zbierku Čarnok, Zoran Đerić sa vedecky venoval otázke literárnej nevdomenosti[1] a skúmal slovanskú emigrantskú literatúru. S ním sa bude rozprávať Zvonko Taneski, macedónsky básnik žijúci v Bratislave, ktorý taktiež skúmal kontakty a prelínanie slovanských kultúr a literatúry, a ktorý dokonca aj z vlastnej skúsenosti môže svedčiť o pocitoch básnika, ktorý tvorí v medziliteránej pozícii vzdialený od svojho pôvodného kultúrneho kontextu.

Môžeme si položiť otázku, aký je vzťah nevdomenosti a identitety. Či život mimo svojho kultúrneho a spoločenského prostredia súčasne a povinne musí znamenať aj absenciu identity – alebo je to identita iná a bohatšia?

@zđerić Literárna nevdomenosť sa v 20. storočí stala všeobecným javom. Dôvody tomu boli vojny a revolúcie, ktoré posunúli hranice a spoločenské systémy. An­na Le­geżyńska definuje tri situácie: exzistenčnú, socio-politickú a emigrantskú. “Existenčná nevdomenosť znamená prerušenie kontaktov medzi človekom a transcendenciou, nemožnosť upravenia sveta okolo domu-centra, ako aj rozklad tradičnej axiológie.” Inými slovami, subjekt sa ocitne v situácii, v ktorej sa veľmi ťažko vynachádza, často absurdne, pričom spolu so životnou ohrozenosťou prichádza aj k narušeniu základných hodnôt. Mení sa perspektíva: z domu, ktorý bol strediskom sveta, predstavoval istotu, teplo, blízkosť, vieru a lásku, prechádza do inej krajnosti: do nevdomenosti, pre ktorú je príznačná absencia všetkých uvedených vlastností. Z tejto situácie vyplýva iná – socio-politická nevdomenosť, ktorá zapríčiňuje nemožnosť vynachádzania sa v danom spoločensko-politickom zriadení, neschopnosť osvojiť si normy, ktoré vnucuje spoločný život alebo odmietanie pravidiel, ktoré vládnú v ňom. V emigrantskej nevdomenosti sú obsiahnuté aj dve predchádzajúce. U emigranatov je zvýraznená potreba zakorenenosti. Keďže sa nachádzajú v cudzine, ich hľadanie identity, tradície, materinského jazyka je ešte intenzívnejšie. Kedže sú ohrozenejší od tých, ktorí zostali vo vlasti a žijú v inom jazykovom a kultúrnom prostredí, zostali viac-menej oddaní materinskému jazyku a všetkému, čo si so sebou odniesli v sebe ako všeobecné duchovné dedičstvo. Ich existencia (nielen úzkosť, ale aj) boj, nielen v teoretickom (a poetickom) pláne (ako je to, najčastejšie, u básnikov vo vlasti), lež aj na pragmatickom pláne, lebo sa nežije z písania, ale pre písanie. Práca, ktorou si zabezpečujú živobytie je, veľmi často ponižujúca, neadekvátna vzdelaniu a intelektuálnym schopnostiam, málo platená. Výnimky, pravdaže, sú. Bývalí diplomati, ako aj ľudia s dedičstvom mali zabezpečené živobytie. Medzi profesormi a lektormi na európskych a amerických univerzitách taktiež je hodne emigranstkých básnikov. Niekto sa vynašiel lepšie, niekto horšie, ale aj u jedných aj u druhých zostala rovnaká transcendentália: strata domova, ktorá je východiskom každého ich gesta; najvšeobecnejšia, ale predsa zjednocujúca kategória ich života, odkiaľ sa prenáša na literatúru.

Dom, rodné mesto a domovina patria súčasne aj do skutočnosti aj do mýtu, sú doslovne potreba (fizycká, fizyologická, emotívna atď.), ale aj v prenesenom (metaforickom, básnickom), z ktorého vzniká potreba vymýšľať, snívať, tvoriť, meniť a stavať.

Zvonko Taneski

Zvonko Taneski

@ztaneski Nevdomenosť sa vníma aj ako komparatistický koncept a tým jednoznačné otvára dvere otázkam o samotnej rezidenciálnosti komparatistických štúdií dnes. Môžno je práve môj osobný prípad ukážkový, kedže už dlhšie obdobie žijem a tvorím prevážne v dvoch jazykových a kultúrnych priestoroch: slovenskom a macedónskom. Ak sa iba len lingvisticky zamyslíme nad slovenskou frázou „si v tom doma“, ktorá sa pokojne dá preložiť ako „si doma v tom, čo robíš“, aj napriek tomu, že z nej sa výnara do popredia implikovaný význam, ktorý by sa mohol interpretovať tiež ako „to je tvoja oblasť, si v tejto problematike zbehlý, resp. odborník”. V takomto kontexte dom by mohol navyše figuratívne predstavovať istotu, renomé, autoritu, faktor moci. Avšak osobné spisovateľské príbehy, samozrejme, svedčia pravdepodobne najlepšie o tom, že kategória dom a identita už dávno nie sú stále, nemenné, konštantné, nie sú dané raz a navždy, ale naopak – formujú sa v priebehu celého života. Jazýkový, kultúrny a duchovný exil a migrácie rozného týpu pre mnohých ľudi znamenali a znamenajú neľahký proces spochybňovania a nového overovania všeobecných hôdnot. Macedónsky dramatik žijúci v Londýne Goran Stefanovski konštatuje, že „identita predstavuje príbeh o tom, kto sme, prečo sme a čo chceme. Viem, že tým som podľa úpornosti, s ktorou sa usilujú, aby som tým nebol. Prečo mi stále podstrčujú ich príbeh o mne? Prečo ma stále analyzujú vychádzajúc z vlastných predpokladov o tom, kto som ja? Toto sú otázky väčšie a staršie ako ja, a preto ma prenasledujú ako osud“. Toto je hlavný dôvod toho, že naďalej pre mnohých zostávame precízne neurčení, deklaratívne nevdomení. Alebo povedané slovami franczúskeho filozofa Jaquesa Derridu, budeme naďalej tzv. „domáci hostia“.

Toto vysvetľuje a zároveň osvetľuje moju cestu k identite a je to tá istá cesta, po ktorej aj samotný jazyk má prísť domov a pritom sa snaží spojiť všetky časti z rozbitého zrkadla toho „osobného“ do jedného jediného celku. Ide o moju skúsenosť „územného, jazykového a existenciálneho zdvojenia“, ako to výstižne nazýva taliansky komparatista Armando Gnisci, ktoré poukazuje na to, že v mojom vlastnom vnútri sa uskutočnilo stretnutie rozličných kultúr, ktoré sa navzájom prelínajú, dopĺňajú, a čim ďalej tým viac obohacujú.

Zoran Đerić

Zoran Đerić

@zđerić Úplne súhlasím – to v čom sme doma, to je našou idenitou, a preto je táto slovenská fráza veľmi výstižná. No spisovateľským profesionálnym nástrojom je jazyk. Ako hovorí Czeslaw Milosz, keď sa už objavil v cudzine, spisovateľ sa “nemôže sám seba neopýtať, čo je s jeho schopnosťou tvoriť. Tiež hovorí, že jestvuje nejaký tajomný vzťah, ktorá spája jednotlivca s krajinou jeho predkov, s pôdou a svetlom, so zvukmi materinského jazyka. Zdroje inšpirácie omnoho ľakšie vyschnú, keď niekto žije v zahraničí. Preto sa umelci v emigrácii zoskupujú okolo stredísk, literárnych časopisov, vydavateľstiev, klubov a knižníc, čítajú svoje práce jedni druhým, ako aj potenciálnym poslucháčom a usilujú sa čím viac byť vo svojom jazykovom prostredí. Ich prvé obecenstvo je hlavne jednonárodnostné, zdieľajú vystahovalecký osud, majú spoločné témy. Ale to nie sú jediní čitatelia, ktorých sa exiloví spisovatelia snažia osloviť. Čitateľov v domovine je ťažko osloviť v dôsledku cenzúry a politických prekážok. Práve preto sa javí rozdiel medzi spisovateľmi, ktorí píšu vyslovene pre čitateľov vo exile a tých, ktorí ešte stále počítajú na čitateľov doma.

Takéto členenie má obmedzenia a spisovatelia, ktorí podliehajú takým úmyslom a usilujú sa vydobyť si priazeň konkrétnych čitateľov, tratia univerzálnosť a všeobecný význam. Ambicióznejší spisovatelia čelia slabému záujmu iného jazykového a literárneho prostredia o nich. Niekedy sa pokúšajú priblížiť sa tematicky alebo prechodom do jazyka prostredia, hoci je málo tých, ktorí to úspešne zdolali (jeden z takých bol Vladimír Nabokov). Avšak, materiský jazyk je, ako to zdôrazňovali Danio Kiš, Joseph Brodsky, Czeslaw Milosz a iní, práve príznakom exilu. Spisovatelia poznajú cenu, ktorú zaplatili, aby mohli slobodne písať vo svojom jazyku. Tá cena je vysoká. Na jednej strane stratili domov a na druhej hrozí im nemožnosť začleniť sa do iného prostredia, do iného jazyka. Bez ohľadu na to, ako dobre pozná nový jazyk, vždy zostane jednovýznamový (priamočiary), lebo spisovateľ nepíše len slovami, ale celou svojou bytosťou (Kiš). Všetko je v jazyku obsiahnuté: mýty, etika, tradícia, kultúra, dejiny a pamäť. Vyradenie z vlasti nie je „vyradením zo syntaxe“ (Kiš). Básnik je, ako povedal Brodsky, odsúdený na svoj jazyk: „Bez ohľadu na to, kde sa nachádza, on je v ňom zatvorený ako v vesmírnej kapsule“. Práve preto ani Nabokov (ktorý písal prózu v angličtine), ani Brodsky (ktorí písal eseje, zriedkavejšie aj básne v angličtine), ani Kiš ani Danojlić (ktorý písali v francúzštine a angličtine, ani Milosz (ktorý písal aj vo francúzštine aj v angličtine), resp. ani Zagajewski ani Baraňčak sa nevzdali písania (predovšetkým poézie) vo svojom materinskom jazyku, preto že, ako hovorí Milovan Danojlić: „…začleniť sa inde, to znamená zrieknúť sa vlastnej neredukovateľnosti“.

@ztaneski Áno, všetky tieto tvrdenia sa môžu napokon potvrdiť a overiť prostredníctvom vlastnej skúsenosti, ktorá sa pre mňa už stáva istým spôsobom nástrojom na dokazovanie celkovej čiže univerzálnej (ne)platnosti istých teoreticko-metodologických stanovísk. Aj keď je jasne, že teória nevyhnutne vychádza z praxe, nie vždy sa všetky takéto fenomény prejavujú rovnakou intenzitou v rozličných kultúrnych areáloch. Dôvody na to môžu byť rôzne a individuálne podmienené. Napríklad na rozdiel od svojich textov (kritických, vedeckých, interpretačných) o poézii iných autorov, ktoré dokážem napísať aj v inom jazyku, svoje básne som zatiaľ mohol napísať iba v materinskom jazyku, teda v macedónčine. Pravdepodobne to vyplýva z môjho presvedčenia, že do dobrej básne sa vždy (ne)vedome vkladajú aj také jazykové a mimojazykové prvky, ktoré prežívame len vnútorne. Nachádzajú sa v nich špecifické významové nuansy, ktoré často panujú dokonca aj nad celkovou atmosférou básne, obvykle súvisia s hlbším kontextom jej vzniku, ale aj s charakterom prostredia, ktorého sú, povedzme určité idiómy, pochopiteľnou a aktívnou súčasťou, teda nie umelou či vyvolanou. Samozrejme, dobrý preklad dokáže vo veľkej miere zachytiť aj takéto zložky básne, bohužiaľ sa to nestáva pravidelne. Táto záležitosť koniec koncov na makropláne môže dovysvetliť aj inú známu vec, že vždy treba brať do úvahy aj tzv. emocionálny aspekt, čiže akýsi vnútorný pocit, priznanie si, identifikácia človeka s tým, či je niekde naozaj doma (t.j. plne, dušou a srdcom, a teda nejde len o suchopárny fakt prevzatý z dajakého administratívneho dokumentu), či chce a môže byť niekde aj doma alebo svoj „domov“ predsa len vidí na inom mieste. Povedzme na mieste, ktoré je preňho v danej chvíli nedosiahnuteľné, alebo mu je dokonca z akýchkoľvek príčin dočasne znemožnené (či už formálne alebo v praxi) považovať ho za svoj „domov“. Ja som sa napríklad ešte z období štúdia svetovej literatúry a literárnej komparatistiky v Skopje presvedčil, že domácu literatúru je lepšie skúmať v širších rámcoch, a nie izolované ako svet osebe alebo svet sám pre seba. U mňa asi bola odjakživa prítomná tzv. xenofília, láska k cudziemu (ale, samozrejme, s nevyhnutným a dôstojným rešpektom k vlastnému), ktorá má dokázala obohatiť o nové poznatky, ale pomáhala mi tiež spoznávať seba v iných. Podľa Mihaila Bachtina „cudzia kultúra iba v očiach inej kultúry sa odkrýva sama seba úplnejšie a hlbšie. My kladieme cudzej kultúre nové otázky, ktoré si ona sama nepoložila“. Preto sa vôbec netreba čudovať, že v podmienkach globalizácie sa rozvinula celá vedecko-kulturologická oblasť imagológia, ktorá skúma mentalitu, problémy, obrazy „druhosti či inakosti“, národné mýty, ideológie a utópie, ako aj vzájomne spoznávanie identity jednotlivca a kolektívu. Tá sa hneď na začiatku ukázala ako otvorená teória, ktorá sa musí neustále transformovať a neupevňovať sa do dogmy ani do stereotypov. Milan Kundera vo svojom románe Nesmrteľnosť píše, že imagológia dobyla v posledných desaťročiach historické víťazstvo nad ideológiou.  Alebo dosť výstižné na diskusiu je samotné priznanie Dubravky Ugrešičovej o tom, že „rozhodnutie zbaliť si kufre pokladám za jedno z tých lepších, ktoré som v živote urobila. Najsilnejšie a najefektívnejšie je byť národným spisovateľom, najmä ak ide o malý národ. Ja som zvolila neefektívnu cestu: nechcem patriť nikomu. Ak sa už musím niekomu prikloniť, tak potom to sú moji čitatelia a je mi jedno, odkiaľ sú“. Všetky tieto záležitostí potom odhaľujú nové vrstvy tvrdení typu, že cudzina je „nôž s dvomi čepeľami“, že inšpirácia na písanie je vždy väčšia v rodnej krajine ako v zahraničí, že „nikto nie je prorokom doma“ atď. V každom prípade je to oblasť, na ktorú sa v dnešnom svete pripisuje zvýšený význam, autori s „miešanou“ identitou sa prekladajú čoraz častejšie a sú zaujímavejší pre medzinárodnú kultúrnu spoločnosť, aj keď stále treba mať na zreteli, že skoro nič nie je tak jednoduché a jednoznačné, ako to možno občas navonok vyzerá. Veľa ľudí však aj naďalej naivne verí, že prekonali všetky riziká a už sa dostáli na bezpečnú pôdu.

Foto: www.unsplash.com

Foto: www.unsplash.com

@zđerić Písať v inom jazyku najčastejšie znamená pokúsiť sa sám seba pretlmočiť z jedného (staršieho) do druhého (nového) jazyka. Problém nie je len v tom, že sú to najčastejšie dva úplne odlišné jazyky – etnický ale aj etický, lingvistický, sémantický: “štruktúra jedného nikdy neodrzrkadľuje ako v zrkadle štruktúru iného jazyka” – povšimol si Stanisław Ba­ra­ńc­zak, básnik s bohatou prekladateľskou skúsenosťou z poľštiny do angličtiny, respektíve z angličtiny a z ruštiny do poľštiny. Súčasne v každom jazyku existujú “systémy asociácií, konotácií, tradicií, hodnôt. Z toho vyplýva aj veľký počet sémantických ťažkostí, prekážok a pascí, ktoré hovoria o sebe vo všetkých sférach života emigranta, od vnútornej reflexie po kontakty s inými ľudmi – a to najmä v začiatočnom období zoznamovania a zvykania, keď celková ich duchovná energia priam pohlcuje doslovné tlmočenie vlastného sveta porozumenia z jedného jazyka do druhého.”

Bez ohľadu na metódu, skúsenosť, vedomosti, zručnosť, keď emigrant používa jednen (nematerinský) jazyk, zostáva “sémantická neistota”, stráca sa spontánnosť a dostáva umelý, konštruovaný jazyk (so svojvoľnou spojkou medzi slovami a skutočnosťou).

S vedomým alebo nevedomým prekladaním slov (významy) z cudzieho jazyka a naopak, stretá sa každý cudzinec, emigrant, automaticky, reflexívne. “Proces jazykovej asimilácie imigranta, to je v samej podstate násilie, aby sa všetko to zabudlo“ (Ba­ra­ńc­zak). Ale jazyk je pamäť, jazyk je osud a pečať básnika v exile. “Žiť v novom jazyku, v jednej perspektíve, zdá sa ako bolestivé rozpoltenie osoby а v druhej možno v tom vidieť šancu na dosiahnutie autentického vnútorného pluralizmu, otvorenosť  k vyšším hodnotám, ktoré jestvujú spoločne vo svete…”

Ba­ra­ńc­zak v závere svojej eseje o jazykovom zmätku, používa jednu pradávnu metaforu v novom kontexte: Imigrantský syndróm Babylonskej veže.

Možno je jedno, v ktorom jazyku sa píše, keď sa píše dobre. Ľahko je vniknúť do reflexívneho, každodenného jazyka a jeho sveta jednoduchej komunikácie a prenosu informácií, ale nie je ľahko vniknúť do básnického  jazyka a ešte menej do básnického sveta, ktorý nie je svetom bez reflexií a bez túžby vlastniť, a on je usmernený k inému, k čitateľovi a spolubesedujúcemu, a hoci je niekedy neprístupný, nie je nepodmaniteľný.

@ztaneski: Presne tak, sémantická neistota a jazykový zmätok sú kategórie, s ktorými sa imigrant každodenne stretáva, bojuje vo svojom vnútri s nimi a snaži sa vyjsť z toho boja ako víťaz. Potom logicky písanie a tiež aj iné formy komunikácie v tom cudzom, alebo už “udomácnenom” jazyku vyzerajú, akoby začínal tancovať tanec tej inej krajiny. Všetko sa však dá naučiť, keď sa veľmi chce a najmä keď písanie je potrebné nielen na prežitie, ale aj na dôstojný život. Takto vlastne človek pravidelne začína pestovať a ďalej rozvíjať ten spomínaný vnutorný jazyk (jazyk v jazyku) a vnútorný dom (dom v dome), ktorý vlastní každý z nás. Navierajú mi v tomto kontexte práve myšlienky rozprávača v románe Snežný človek Davida Albahariho, ktorý upozorňuje na to, že “akoby som už nebol jeden človek, jedna bytosť, ale viacerí ľudia a viaceré bytosti, takže každú vec vidím z viacerých uhlov, v nekonečnom množstve chvíl, a tak každá myšlienka hneď obsahuje množstvo iných myšlienok, rovnakých a odlišných… Ak už štát, v ktorom žijem, nie je môj, a dom v ktorom bývam, nie je môj, komu teda patrím ja? Komu patrí moje telo? Na niektoré otázky sa odpovedá inými otázkami a niektoré zostanú neodpovedané navždy”. Toto všetko nás vyslovene núti, aby sme boli viac aj eticky tolerantnejší a opatrnejší v posudzovaní takýchto fenoménov, pretože možno niekedy je naozaj lepšie mať živý oheň ako pevné ohnisko a zo všetkých túžob je silnejšia práve túžba žiť tam, kde píšem a mať dom tam, kde vidím a citím. Tam, kde môžem s úsmevom na tvári a pokojne vyhlasiť, že sa už po všetkých prežitých životných peripetiách musím mať dobré.

Foto: www.unsplash.com

Foto: www.unsplash.com

@zđerić Nie som až natoľko optimistický, ako moj kolega, preto že som si vedomý skutočnosti, že väčšina exilantov nemôžu alebo nechcú si priznať, že zostali bez vlasti, takže sa pokúšajú vrátiť, aspoň v snách a vo svojich básňach, poviedkach, románoch. Zriedkaví sú tí, ktorým sa ten návrat domov a do vlasti aj uskutočnil. Väčšina exilantov zomrela v cudzine. Posthumne boli rehabilitovaní, resp. vrátení do národnej literatúry. Tým, ktorí tak odkázali v testamente, preniesli do domoviny ich posmrtné pozostatky a pochovaní sú v rodnom kraji.

Svoju nevdomenosť mnohí dožívali aj ako „smutný experiment“, pretože „cudzinec zostáva cudzincom“. Czeslaw Milosz zdôrazňoval, že je túžba po vlasti ako smäd, vrodená a normálna, pritom prihováranie vlasti sa podobá motlidbe Bohu. Bývajúc v cudzine s občasnými návratmi do vlasti, exilant si je vedomý všetkých svojich odchodov, dočasnosti svojho pobytu v nevdomenosti, ale aj nemožnosti rozhodnúť sa pre definitívny návrat domov.

Analyzujúc dôvody odchodu Milovan Danojlić poznamenal, že je to „utekanie z domu, od rodiny a národa, z rámca, ktorý nám je narodením vnútený“, jedno od najstarších ľudských pokušení. „Dôvody môžu byť ekonomické, politické, náboženské, rodinné, osobné, prerušením jedného, utečenec preruší aj všetky ostatné vzťahy. Prerušenie však nikdy nie je až také konečné, ako si to utečenec prial a predstavoval na začiatku. Aj u tých najtvrdších časom ožije zúfalá túžba po návrate“. Záver je menej optimistický: „Pre tých, ktorí sa ocitli na pol cesty medzi rodným krajom a svetom, už viac nie je ani odchodu ani návratu“.

Na začiatku sme túžili len po odchode, dokonca o úteku. A potom – len o  návrate, dokonca kajúcnom. Keď sa odchádza, najčastejšie sa nerozmýšľa o tom kam, hoci sú nejaké plány, cieľe (a) miesta. Keď ide o návrat, veci sa inak majú: jasné je, že sa chceš vrátiť domov, do rodného kraja svojho jazyka. Ak je odchod znakom úspechu, tak je návrat nejakým druhom porážky. Nie je jedno, či je navrátilec víťaz alebo porazený: vracia sa, aby žil lepšie, inak, alebo len aby zomrel spokojný, až vyčerpaný odchodmi, v domácom prostredí, medzi svojimi. Odchod môže byť aj len jedna cesta – vlakom, lietadlom, loďou, automobílom… s kratšími alebo dlhšími zastávkami. A vraciame sa v myšlienkach, v snoch, spomienkach, omnoho častejšie pred skutočným návratom. A – či je ten jeden a posledný? Voľba a nemožnosť voľby! Niekedy je prítomná len posthumná túžba, poručenie, vzdor alebo niečo úplne iné.

Keď odchádzame, uvžažujeme aj o návrate. Každý odchod je zaťažený návratom. A ten je jeden a posledný. Odchod sa podobá na cestovanie. Ono je ako život: neisté, ale aj vzrušujúce. Návrat sa podobá smrti.

 

[1] Literárna nevdomenosť je poetologický a ontologický pojem označujúci nezaradenosť do literárneho kontextu, na rozdiel od bezdomostva, slova, ktorým sa uznačujú sociálne ohrozené osoby zo spoločenskej margíny (Poz. red.).

Seriál textov pod spoločným názvom Nový život a identita predstavuje snahu mesačníka pre literatúru a kultúru vojvodinských Slovákov Nový život o prehodnocovanie kulturologickej a psychologicko-sociálnej kategórie, či pojmu identity prostredníctvom rozhovoru medzi dvomi poprednými spisovateľmi, resp. spisovateľkami zo Slovenska a Srbska.

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs