Iný svet včelárov Čásarovcov

4.apr 2013

 Ten prvý je o niečo drsnejší: zápas o dennú dávku chleba, ktorý im dáva chov dobytka, rodinné neduhy, životné údery. Ale med lieči rany…

 

 Ísť za včelármi za daždivého dňa, to je dosť smelé, mnohí by povedali až nerozumné rozhodnutie. Kto však mohol predpokladať, že po krásnej slnečnej strede svitne pochmúrne, mokro-blatisté štvrtkové ráno. Dohovor je dohovor, a tak sme sa vydali na neďalekú cestu – do Pivnice.

Cestu k domu včelárov Anny a Janka Čásarovcov sme poľahky našli – smer pravoslávny cintorín, potom doľava, a hneď doprava. Uvítanie bolo srdečné:

Poďte, vojdite, doma sme. Čakáme vás, vyšiel Janko Čásar po nás až na ulicu.

Keď sme vchádzali „núter”, akoby to povedali Pivničania, Janko Čásar namiesto klasického zoznamovania s úsmevom vysvetlil, že on bude hovoriť po pivnicky:

Vy vravte, a ja budem hovoriť.

Aj napriek dažďu sme s Jankom Čásarom zašli k včelím úľom

Aj tak sme si bezchybne rozumeli, a hneď aj potykali.

Na webovej stránke pivnickej základnej školy som sa o vás dočítala, odpovedám na nevyslovenú otázku manželov Čásarovcov, – preto som za vami prišla. Vraj ste roku 2004 škole darovali dva roje včiel, keď si zakladali včelársky krúžok.

Usmiali sa, na spoluprácu so školou a s malými včelármi, ktorých viedla učiteľka Milana Dragičevićová, majú pekné spomienky. Hneď nám aj ukázali školské časopisy, v ktorých sa o tom ich čine písalo.

Veru sme im darovali dva roje, lebo jeden je ako ani jeden, najlepšie je začínať s tromi. Ale aj dva pre malých začiatočníkov celkom stačia. Dokonca sme im poskytli aj praktické rady na úspešné prvé kroky vo včelárstve. Naši žiaci sú zvedavé deti: s veľkým záujmom sa dali do toho. Pochválili sa nám, že včely sa im odvďačili: o tri roky na to, ako sme im dali včely, vyrobili 11 kg medu, rozpráva Anna Čásarová, včelárka s dobráckym pohľadom, čo mi hreje dušu.

To je pekné množstvo, pomyslíme si, a hneď sa pýtame skúsených včelárov, ktorí si včely a med obľúbili ešte roku 1991, na množstvo medu, aké sa vyprodukuje v ich úľoch.

Keď je rok naozaj dobrý, teda keď je počasie vhodné na kvitnutie stromov a kvetov, ako aj na ich opeľovanie, v jednom úli usilovné včeličky vyrobia 40 až 45 kg. My v tejto chvíli máme asi 40 konštrukcií na chovanie včiel, ale nech vás to nemýli. Iba polovica z nich je tzv. výrobného charakteru, čiže dáva med. Druhá polovica je pomocná. Včely z pomocných úľov priletia na „výpomoc” v prípade potreby – ak je matka z výrobného úľa slabá a pod.

Pre včely neplatí to naše, že človek je človeku vlkom.

Ale občas sa aj ony vzbúria, – hovorí Janko. – Stávalo sa nám, že tie z dolného rámu si rozmysleli, že sa im viac páči matka z horného, a tak si ju prilákajú k sebe, a svoju starú matku tým spôsobom zabijú.

Keď niekto spomenie včely, ihneď nám zíde na um ich dokonale organizované spoločenstvo, v ktorom sa vie, „kto pije a kto platí”. Čiže spôsob života včiel si vyžaduje dokonalú deľbu práce a spoluprácu celého včelstva.

Matka je základom včelstva, tak ako je matka základom ľudskej rodiny, – vysvetľuje včelárka Anna. Cítiť z nej akúsi hrdosť. Možno preto, že aj ona je matkou. Jej jedinou úlohou je kladenie vajíčok (až 2 000 vajíčok denne). Niekoľko dní po vyliahnutí vylieta na snubný prelet, keď za ňou letia trúdy. Najrýchlejší a najsilnejší ju oplodí vo vzduchu… A potom sa z vajíčok liahnu robotnice a začína sa včelia práca: budovanie domu, výroba medu…

Včelárstvo je zaujímavá činnosť, hovoria včelári. Čásarovci k tomu dodávajú, že ono vnímavému včelárovi poskytuje, okrem osohu (med, propolis), aj pocit pokoja, pohody a krásy.

– Keď pracujeme okolo úľov, s včelami, akoby sme boli v inom svete…, – takmer spolu si nahlas vzdychnú manželia včelári. A nakrátko zostane ticho v miestnosti. Ale iba nakrátko, lebo moji hostitelia sú zhovorčiví.

V inom svete, ale vždy spolu.

Lebo okolo včiel sa najlepšie robí vo dvojici.

Medzi partnermi, ktorí spolu pracujú okolo úľov, musí jestvovať úplná dôvera, – pripomína Anna. – Dôvera a bystrý rozum. My zvyčajne robíme v bielom oblečení, včely nemajú rady túto farbu, a pri tichosti. Iba ak sa potrebujeme poradiť, prehovoríme. Alebo ak potrebujeme pomoc.

Janko pokračuje v rozhovore:

Áno, prehovoríme, keď si navzájom pomáhame. Spomínaš si, žena moja, na tú príhodu, keď si v sukni šla ku včelám? Tie sa vám vzbúrili, také prchké včely sme raz mali, a vleteli Anke pod sukňu. Neviem, či si to viete predstaviť: veľa nahnevaných včiel pod sukňou?! Tie štípu ako dravce…

Čoby som si nespomínala! Doštípali mi celé nohy, šla som sa zblázniť. Doslova! Keby nebolo môjho manžela, ktorý na mňa vrieskal, aby som bežala do vysokej trávy, zdvihla sukňu a čupla si do trávy – včely vtedy odleteli, veru, veru… neviem, kde by som dnes bola…, dopovie Anna historku.

Ale ani taká nemilá udalosť ich neodradila od včiel. Skôr naopak. Len ich ešte väčšmi spojila, zvlášť tá silná dôvera. Práve preto zotrvávajú vo včelárstve už pomaly celé štvrťstoročie.

Práve preto zotrvávajú v spoločnom boji menom život…

V. Dorčová-Valtnerová

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs