Láska učiteľa Kopčoka k povolaniu

26.apr 2013

V slnečný aprílový deň, keď človeku dobre robí „ničnerobenie“ na slnku, učiteľa na dôchodku Juraja Kopčoka zo Silbaša sme našli na terase rodinného domu obklopeného pekne upraveným dvorom. Sedel v chládku, užíval si zaslúžené dôchodcovské dni, hoci nie práve „ničnerobením“. V rukách držal ceruzku a krížovky – bystril si myseľ.

– Pri lúštení krížoviek trávim dni, – hovorí po zvítaní učiteľ Kopčok, ktorý roku 1960 prišiel z Petrovca do Silbaša za učiteľa. – Ale sledujem aj televízny program zo Slovenska, a keď sa vonku dá robiť, s manželkou si upravujeme tento kúsok nášho priedomia.

„Kúsok priedomia“ štyri desaťročia pestoval aj vo vzdelávaní. Začiatky jeho učiteľovania siahajú do roku 1958, keď v rodisku, v Petrovci, dostal svoju triedu. Avšak už po troch mesiacoch musel pracovisko zanechať a ísť na vojenčinu. Učiteľské miesto v Petrovci ho po dvoch rokoch nečakalo, ale Silbaš ho privítal s otvorenou náručou.

– Keď Petrovčan príde do iného prostredia, ihneď porovnáva svoju osadu s osadou, do ktorej prišiel, – vysvetľuje zvláštnu petrovskú náturu učiteľ Kopčok. – Boli to časy, keď sa nik nikoho nepýtal, či je Slovák, alebo je Srb. Silbaš vtedy bol dedinou, ktorú spolovice tvorili Srbi a spolovice Slováci. Zdá sa mi, že Srbi mali nepatrnú prednosť – bolo ich o štyroch viac.

Učiteľ Kopčok si bystrí myseľ pri krížovkách

Zo začiatku pracoval ako učiteľ v nižších ročníkoch, ale po troch rokoch prešiel medzi žiakov vyšších ročníkov základnej školy, a to ako učiteľ technickej a hudobnej výchovy. Vyskúšal sa aj vo vedení školy, sedemnásť rokov bol totiž zástupcom riaditeľa, keď neučil, ale vykonával mnohé iné významné práce, ako je aj pedagogická činnosť, keďže v tom čase na školách neexistovali pedagógovia.

Náš spolubesedník si s radosťou spomína na svoje učiteľské dni. Vtedy vraj učitelia boli oveľa lepšie materiálne zabezpečení. Z druhej strany, nemenej dôležitej, učitelia dávali žiakom celého seba.

– Slovenskú triedu tvorilo okolo pätnásť žiakov, a to je ideálny počet na úspešnú prácu so žiakmi, – hovorí učiteľ a doloží, že to sú naozaj ideálne podmienky, ale len ak človek chce robiť.

Juraj Kopčok rád robil. Vidno to zo spôsobu, akým hovorí o vzdelávaní a učiteľstve. Vždy hovoril a hovorí, že dieťa v škole nesmie pocítiť strach. Ak sa to predsa stane, treba ho na chvíľku zabaviť, a po  niekoľkých minútkach sa vrátiť na učivo. Takto radí učiteľ aj dnešným učiteľom:

– Radšej nerobiť, ako spraviť niečo polovičato, lebo to nemá žiadny zmysel. Ani známkovať netreba hneď, ale iba vtedy, keď sa prejde štyrmi fázami: spracovať učivo, zopakovať, upevniť, skontrolovať, a len potom, v piatej fáze vyskúšať a oznámkovať. A nezabudnúť na význam kontaktov škola – rodičia – dieťa!

Takto postupoval pri učení svojich žiakov. Len zriedka dal slabú známku, neprestajne podporoval žiakov, vsádzal im lásku k učeniu. Žiaci sa mu odvďačili úspechom v škole. Nejeden z dorastencov učiteľa Kopčoka bol „vukovcom“ a málo je takých, ktorí vyšli z jeho triedy a neskončili fakulty alebo sa neuplatnili v odboroch, o ktoré záujem začali prejavovať už v základnej škole.

– Nemôžem zabudnúť majora Miška Menďana, – spomína si na jedného z bývalých žiakov. – V treťom či štvrtom ročníku sme mali hodinu hovorového cvičenia, keď si každý žiak mal sám pripraviť tému, o ktorej svojim spolužiakom porozpráva trochu viac. Ja som im na hodinu priniesol moje letecké knihy, čiže denníky každého letu, keďže som bol členom Aeroklubu Heroja Pinkiho, a priblížil som im povolanie pilota. Miška to tak zaujalo, že sa aj po hodine vypytoval bližšie o letectve. Po tejto školskej historke roky nenávratne plynuli, ale Miškov záujem zostal rovnaký, až sa z neho stal pilot.

V letectve sa vlastne skrýva háčik, ktorý navždy pozmenil životný smer učiteľa Juraja Kopčoka, odjakživa zamilovaného do letectva.

– Plánoval som sa zapísať na Vojenskú akadémiu, túžil som po lietadlách, po modrých výškach, po čistom nebi, – s potláčaným smútkom sa nám učiteľ zdôverí. – Aj prijímačky som úspešne absolvoval, ale keď prišlo oboznámenie o zápise, v ňom okrem iného písalo: V prípade nehody treba oboznámiť Juraja Kopčoka, Ulica Martina Hrubíka číslo to a to. Keď to otec prečítal, odmietol podpísať list. Povedal: Nepôjdeš, a hotovo!

Po vrhu hliníkovej mince, ktorá padla na stranu s erbom, Jurajovi Kopčokovi nezostalo nič iné, lež sa zapísať do učiteľskej školy. – Ale svoju robotu som mal rád, – pripomína učiteľ. – Robil som s chuťou. Dokonca som v rokoch 1976 – 1983 pracoval aj vo vysunutom oddelení Robotníckej univerzity v Báčskej Palanke vo večernej škole pre dospelých.

Spomína si aj na ťažké chvíle, keď do školy prišli deti zo sálaša, ktoré nevedeli ani čítať a ani správne hovoriť.

– Ale ja som sa im venoval naplno. Mnohí z nich sú mi dodnes povďační, že som im nezištne odovzdal svoje vedomosti a pomohol im nielen v učení, ale aj v uvádzaní do spoločnosti. Jeden môj bývalý žiak aj dnes, keď ma stretne, vždy sníme klobúk dolu pri pozdrave – na znak úcty. A moje srdce vtedy rastie…

Učiteľ na dôchodku Juraj Kopčok, bývalý futbalista silbašskej Našej hviezdy a kultúrno-spoločenský pracovník v tamojšom kultúrno-umeleckom spolku sa na ulici, keď nás vyprevádzal, rozvravel o tom, že v súčasnosti je v Silbaši mnoho zmiešaných slovensko-srbských rodín. Podľa neho v tomto jave aj väzí časté ťažké rozhodovanie, či dieťa zapísať do kombinovanej triedy so slovenským vyučovacím jazykom alebo do srbskej triedy. Veď aj učiteľova vnučka Anastázia, ktorá teraz s rodičmi žije na Slovensku, na svojej koži pocítila nepraktické spájanie prvého s tretím, a druhého so štvrtým ročníkom slovenských nižších ročníkov v silbašskej základnej škole.

– Vnučka, v tom čase tretiačka, na moju otázku, či majú v škole hovorové cvičenia, ktorú som jej položil po tom, ako som si všimol, že nehovorí dobre po slovensky, len krátko odpovedala: „Dedo, veď učiteľ nestačí ani s tými prvákmi robiť, a kdeže by sa mohol venovať nám.“

Silbašský učiteľ hovorí, že preto rodičia nechcú zapisovať svoje deti do kombinovaných tried so slovenským vyučovacím jazykom.

– Zazlievam všetkým nám, že sme si bez ohľadu na nízky počet slovenských žiakov nevybojovali osobitné slovenské triedy…

V. Dorčová-Valtnerová

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs