Lásku z mladosti korunovali v starobe

8.feb 2013

Láska odoláva času, ktorý všetko berie. Nikdy úprimne nemiloval ten, ktorý myslí, že láska je priechodná, povedal o láske známy nemecký básnik Goethe. A že je tomu skutočne tak, svedčí aj životný príbeh Vojlovičana Tomáša Brezinu a jeho manželky, hajdušickej rodáčky Anny Brezinovej-Kozákovej.

Zoznámili sa v dávnom roku 1954 v Československom dome v Belehrade, kde sa v tom čase stretávali Slováci študenti, ale aj bedinérky z Kovačice, Padiny, Hajdušice, Jánošíka… Medzi nimi bola aj osemnásťročná Anna Zdychanová, ako aj Tomáš Brezina, ktorý na zábavy chodil so svojimi kamarátmi.

– Anna bola veľmi pekné dievča. Hneď som si ju všimol, – spomína si Tomáš.

Vzájomná láska prekonala dlhoročné odlúčenie a Anna a Tomáš Brezinovci si dnes spolu ulamujú zo slnečnej jesene života

Všimla si aj Anna Tomáša, a tak sa zrodila láska. Šťastie dvoch mladých zamilovaných ľudí však trvalo pomerne krátko, iba niekoľko mesiacov, a potom sa do ich lásky zamiešal osud…

– Anna odišla domov do Hajdušice, a ja zasa svojou cestou a nasledujúcich 50 rokov sme sa vôbec nevideli. Ja som sa oženil, a trochu neskoršie aj ona sa vydala, – hovorí Tomáš.

– Stretli sme sa raz, keď ste s divadlom hosťovali v Hajdušici. Pamätáš sa, medzi dverami v Dome kultúry, ale vtedy si si ma vôbec nevšimol, – hovorí Anna akoby vytýkala Tomášovi.

– Je to pravda. Skutočne som si neuvedomil, že si to ty. Iste preto, že som neočakával, že ťa tam stretnem. Veď si žila ďaleko od Hajdušice, v Belehrade. Ak som si už ja teba nevšimol, mohla si sa ty mne prihovoriť, – vracia rovnakou mierou Tomáš.

Tak ten čas, ktorý podľa Goetheho všetko berie, týmto dvom ľuďom vzal riadny kus spoločného života, ale láska predsa len vydržala a osud im dožičil, aby jeseň svojho života strávili spolu. Anna totiž po manželovej smrti roku 1999 začala veľmi uvažovať o tom, že by v starobe nechcela zostať sama. Spomenula si na Tomáša a svojej susede v Hajdušici sa o tom zdôverila.

– Ak by som sa vydala, tak len za Tomáša, povedala som jej, a ona mi poradila, že ak sa mienim vydať, mala by som to urobiť čím skôr, lebo neskoršie to bude veľmi ťažko. Poslúchla som ju, a keď som sa dozvedela, že Tomáš je tiež voľný, nechala som ho pozdravovať po spoločnom priateľovi.

Tomáša tento pozdrav veľmi potešil a pozdrav opätoval. Spomienky z mladosti ožili a pritlmená láska znovu vzbĺkla. Na prvé stretnutie nebolo treba dlho čakať. Tomáš dokonca uznáva, že kvôli svojej láske z mladosti prerušil viacročný vzťah s vtedajšou partnerkou. Odvtedy, hľa, uplynulo už desať rokov. Na otázku, ako sa im darí, svorne odpovedajú:

– Ako starým ľuďom. Biť sa nebijeme, a keď si aj niečo ostrejšie povieme, tak na to veľmi rýchlo zabudneme. Vcelku však pekne spolunažívame, navzájom si rozumieme a pomáhame.

– Veľmi je ťažko, keď je človek sám, – hovorí Tomáš. – Človek síce môže fungovať, pracovať, zarábať, aj keď je sám, ale všetko je to márne, ak nemá svoj intímny život, ak sa nemá s kým rozdeliť o city, poradiť sa, posťažovať, dokonca aj pohádať. Veď aj hádka medzi manželmi má zmysel, ak nebýva častá a agresívna.

– Mladí ľudia dnes tak nerozmýšľajú a často rodinný život podriadia práci a kariére. Nechcú mať žiadne záväzky k inej osobe, dokonca ani k deťom. A to nie je dobre, – nadväzuje Anna.

Brezinovci sú dnes presvedčení, že by ich manželstvo, keby im osud bol doprial, aby sa vzali v mladosti, bolo úspešné a dlhotrvajúce. A keď sme sa ich opýtali, či jestvuje recept na také manželstvo, Tomáš odpovedal:

– Na prvom mieste musí jestvovať vzájomná úprimná láska, a potom aj vzájomné porozumenie. Kvôli láske človek musí byť pripravený aj na odpúšťanie. Ak sa dvaja ľudia nemajú radi, nebudú si ani dôverovať, nebudú dbať jeden o druhého, všeličo si navzájom budú zazlievať, a také manželstvá sú potom odsúdené na zánik.

V. Hudec

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU
21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs