Mali by sme byť Slováci vždy a stále

19.mar 2013

Od založenia svojrázneho parlamentu Slovákov v Srbsku v jej čele je Anna Tomanová-Makanová. Teda nielen z funkcie aj aktuálnej predsedníčky Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny, ale aj z tej ľudskej stránky mala nám čo povedať k 10. výročiu pôsobenia Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. Pravdaže, v rozhovore sme sa viac orientovali na všeobecnejšie veci, lebo hovoriť o pôsobení rady v jednotlivých oblastiach ponechali sme na vedúcich výborov.

– Či máme čo oslavovať? Nie sú bohaté roky, aby sme oslavovali nadštandardne, ale týchto prvých desať rokov si chceme pripomenúť. Chceme, lebo si máme čo pripomenúť. Teda sú to a budú to také pracovno-slávnostné oslavy 10. výročia nášho pôsobenia. Pripravujeme pamätnicu, výstavu fotografií, film je hotový, na ústrednom programe budú udelené aj ceny a medaily NRSNM. Desať rokov je dosť, len keď si uvedomíme, aký je to časový úsek. Je to veľa mesiacov, týždňov, dní, hodín…

– Len krátky pohľad do tých začiatkov, prvých mesiacov.

– Môžem povedať, že už po založení prvoradým cieľom nám bolo zviditeľniť Národnostnú radu ako nový orgán kultúrnej samosprávy Slovákov v Srbsku, ustanovizne, ktorá vznikla zo zákona. Hneď na začiatku sa však rada stretla s veľmi skromne definovanou činnosťou. Bola to prakticky len jedna veta: že „predstavuje a zastupuje menšinu a zúčastňuje sa v procese rozhodovania v štyroch vitálnych oblastiach: v kultúre, vo vzdelávaní, v informovaní a v úradnom používaní jazyka a písma“. Teda dalo by sa povedať, že sme mali široké pole pôsobenia, ale na druhej strane sme nemali nič. Až druhý zákon o takých sedem rokov určil presne príslušenstvá národnostných rád… Nebolo ľahko, lebo sme nemali od koho ani odkukať, čo a ako budeme robiť. Museli sme byť vynaliezaví a nájsť spôsob, jednak ako zachovať jazykovú a kultúrnu identitu a teda aj získané práva v týchto štyroch oblastiach, a jednak ako zveľadiť tak jazykové povedomie, ako i postavenie a život nás Slovákov v Srbsku.

– Nemali ste ani vlastné priestory…

– Áno, boli to bezmála dva roky bez riešených priestorov, bez žiadnej finančnej podpory. Bolo to obdobie, ktoré sme prežili hlavne vďaka Rádiu Nový Sad. Ja som tam bola zamestnaná a rádio nám, pravdaže, so súhlasom riaditeľa, umožnilo vo svojich priestoroch zasadať, používať písacie stroje – počítače vtedy neboli, telefóny. Nemuseli sme platiť žiadny podnájom, vykurovanie, a mali sme dokonca k dispozícii aj služobné auto pre odchod do terénu. Inak to bolo, keď sme začali dostávať finančné prostriedky a mohli začať budovať vlastnú inštitúciu, keď sme dostali priestory a niekoho, kto tu bude stále zamestnaný, a už oveľa ľahšie bolo od chvíle, keď Zákon o národnostných radách určil presne naše kompetencie v jednotlivých oblastiach… Nemôžem sa aj subjektívne nepostaviť k tomuto nášmu sviatku a k týmto priestorom, lebo ho pociťujem ako náš dom. Vždy keď prídem do týchto našich miestností, spamätám sa, ako sme vtedy s Milinou Sklabinskou po príchode najprv museli povysávať, poupratovať, a len potom sa pustiť do práce… Ale nebolo nám ťažko a aj tieto prevažne ženské práce sme robili s radosťou.

 – Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny je stále tu: nielen na 4. poschodí Bulváru Mihajla Pupina 1 v Novom Sade, ale aj v našich prostrediach.

– Národnostná rada nemôže nič urobiť sama ako ustanovizeň. Ale je to dnes už sieť. V prvom rade sieť zložená z odborníkov v týchto štyroch oblastiach, čo je aj štruktúra aktuálnej Národnostnej rady. A tak sú zložené aj výbory, aj komisie. V tejto chvíli je tu angažovaných strašne veľa ľudí: z kultúrno-umeleckých spolkov, vzdelávacích a mediálnych ustanovizní, z orgánov lokálnej samosprávy. Považujem to za veľmi dobrú vec. Lebo máme informácie z každej ustanovizne, z každého prostredia o tom, kde je čo problematické, kde čo treba súrne riešiť. Zviditeľňujeme sa síce iba v týchto štyroch oblastiach, ale ja aj dnes mám taký pocit, že sme prítomní všade. Či už ako organizátor, spoluorganizátor, ten čo zabezpečuje financie, odmeny, prepravu.

Ja sama však neviem, nakoľko sme prenikli do povedomia našej verejnosti, ale som presvedčená, že ochotníci, osvetoví pracovníci, novinári určite vedia, čo je Národnostná rada, čím sa zaoberá, ako môže pomôcť, ako môže prispieť k ich činnosti a zveľadeniu ich prostredia. To nám je náplň práce, to je tá kultúrna autonómia, aby sme si my sami mohli definovať, čo nám je ďalší krok.

– A to sú tie stratégie, ktorých sa mnohí dožadovali a dožadujú.

– Áno, práve preto sme vypracovali a schválili stratégie v oblasti vzdelávania, informovania, v tomto roku členovia schvália aj stratégiu v oblasti kultúry. Teda základy máme, ale aj ďalej musíme byť aktívni, životaschopní, aby sme stále produkovali novú autentickú kultúru a umenie, aby sme písali nové učebnice, schvaľovali plány a programy, zdokonaľovali našich pedagógov, učiteľov. Dosiahli sme napríklad aj to, že po prvýkrát sa naše deti učia v škole o našej minulosti, to doteraz nebolo. Prvýkrát sa pokrajinské orgány pýtajú na mienku národnostných rád pri schvaľovaní správ o činnosti povedzme vzdelávacích ustanovizní… Toto je veľká vec: Prvýkrát sa nás niekto na niečo pýta!

– Nakukneme aj do finančných položiek?

Anna Tomanová-Makanová: – Nie sme tu pre nás, ale sme tu pre vás, pre nás všetkých Slovákov.

– Financovanie rady sa zlepšilo, a tak sme napríklad predvlani z našich prostriedkov mohli päť miliónov investovať do našich prostredí, aby sme pomohli pri adaptácii miestností spolkov, galérií atď. Aj to je úspech, že vlastné prostriedky môžeme vkladať do vytvárania adekvátnych podmienok na ďalšie zveľadenie nášho povedomia. Keď si uvedomíte, že za desať rokov do vzdelávania je vložených tridsať miliónov cez súťaže, cesty, odmeny, preklady – to nie je malá vec. Toho času je Národnostná rada zakladateľ alebo spoluzakladateľ piatich vzdelávacích ustanovizní, tento proces trvá aj ďalej. Sme zakladateľmi NVU Hlas ľudu, Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov, spolu s lokálnou samosprávou Múzea vojvodinských Slovákov, s Kovačickou obcou sme spoluzakladateľmi Galérie insitného umenia, kúpili sme dom Martina Jonáša. Tento proces prebieha v oblasti vzdelávania, pokračovať bude v oblasti kultúry. Pred členmi sú skutočne veľké záväzky v rámci týchto štyroch oblastí.

– Náš život, to nie sú len tieto štyri oblasti…

– Stále spomínam, že v rámci iných oblastí, žiaľ, nemáme žiadne kompetencie: napríklad v oblasti komunálnej, sociálnej, ekonomickej, hospodárskej. Ale môžeme, stále môžeme pomáhať v zachovávaní ľudských a menšinových práv. Dokonca ako štátny legitímny orgán máme právo podať aj sťažnosť pred ústavným súdom, a tak ich ochraňovať. A aj Ústava Republiky Srbsko uvádza národnostné rady ako ústavnú kategóriu.

– Ako ste v spokojní s dozvukmi vašich snáh a akcií v teréne?

– Spokojní sme, pravdaže, sú to vždy účelové a presne cielené prostriedky. Len niekedy mám z toho aj trpký pocit… Ak sa nám podarí pre jeden menšinový festival z rôznych prameňov a zo svojich prostriedkov zabezpečiť napríklad milión dinárov a v hľadisku nemáme takmer nikoho, to človeka nemôže tešiť… Veľa prostriedkov sa vkladá do vydávania nášho jediného časopisu pre literatúru a kultúru, a potom sa opýtame: Čítajú ho profesori, študenti, stredoškoláci? Vydávame nové knihy, ale treba si ich aj kúpiť a čítať, čítať… Chcem povedať, že keď už niečo máme, a to sú tie naše získané práva – festivaly, časopisy, knihy – urobme aj ten ďalší krok a konzumujme tie práva. Prečo by sme všetci neodoberali Hlas ľudu, keď máme ten jeden jediný týždenník, prečo by všetci stredoškoláci nekupovali mládežnícky časopis Vzlet? Nemôžeme byť Slováci iba keď chceme. Mali by sme byť Slováci vždy a stále. Verím, že sa nám dosť toho podarilo získať a udržať, ale je dosť toho ešte pred nami. Určite sme niečo mohli aj lepšie, ale urobili sme vždy v danej chvíli maximum.

– Asi bolo najdôležitejšie nájsť spôsob ako na to…

– Teraz je už skutočne ľahšie, teraz už máme mechanizmy a spolu s ďalšími subjektmi môžeme byť motivačným elementom v smere stálej progresivity. Napríklad v oblasti úradného používania jazyka a písma sme realizovali päť-šesť edukácií pre matrikárov, promovali sme softvér pre dvojrečové doklady, vydali sme príručky. Ale zase musím povedať, čo máme z toho, keď všetci naši Slováci tieto práva nevyužívajú, keď radšej povedia: Veď rozumieme po srbsky… Ak sa každého práva budeme takto zriekať, tak o čo budeme vlastne bojovať? Ale dobre je, že teraz máme zákony, ustanovizne, združenia, teda legálne inštitúcie, a to od republikovej, cez pokrajinskú úroveň, po lokálnu samosprávu. A dobre je, že je tu Národnostná rada, ktorá má právo klopať na patričné dvere, aby pomohla. Tak morálne, ako i finančne, organizačne, realizačne, v hľadaní odpovedí, v otváraní dvier, písaní projektov. Ochotne to urobíme, ale musí sa nám z terénu niekto ohlásiť, že nejaký problém je.

 – Je ešte niečo, čo treba pri tejto oslavnej príležitosti povedať o práci NRSNM?

– Spomenula by som ešte dve veci. Ako prvé, že všetci, teda predsedovia, podpredsedovia, členovia výborov, komisií, všetci robia zdarma. Všetci robíme volontérsky. Zamestnaní sú len koordinátori. A ešte toto: Keď sa pozrieme na uplynulých desať rokov, zistíme, že sme už v treťom štáte a že časté voľby priam brzdili našu prácu. Najprv sme mali Ministerstvo pre ľudské a menšinové práva, potom sme ho nemali, potom sme mali Kanceláriu pre ľudské a menšinové práva, potom sme ju nemali… A to znamená, že sme po každej tej zmene boli na začiatku. Prichádzalo mi to, akoby sme vždy museli znovu a znovu o našich právach edukovať tých, čo nás založili… Ale naša práca, teraz už aj v zákone presne definovaná, závisí stále len od našej schopnosti, jednoty, odbornosti a od toho, ako si budeme sami určovať pravé priority. A stále platí tá výzva: My nie sme tu pre nás, ale sme tu pre vás, pre nás všetkých Slovákov.

Za rozhovor ďakuje: A. Francistyová

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs