Mená ruží

9.máj 2013

Uprostred malej záhradky rodičovského domu v Selenči kvitla jedna ruža, polyantka krásnej červenej farby, ktorú jeho starý otec Štefan  bešteluval zo škôlky a stará mať ju priam úzkostlivo opatrovala. Na vôňu tejto ruže si pamätá od svojich piatich rokov, jednej z dvoch, ktoré jedine zavonia. Bola bezmenná. Tam kdesi v spomienkach sa to všetko začalo: dnes je Hložančan Dušan Turčan pestovateľ ruží celých štyridsať rokov! A chce poznať každú osobne. Ako absolútny sluchista ich počuje, šľachtí, chce poznať, prihovoriť sa im…

– Spomínam si aj na prastarého otca Jána z Lalite, ktorý ma ako dvanásťročného naučil, kto bol chýrečný botanik a šľachtiteľ Ivan V. Mičurin. Podľa jeho vzoru pestoval jablone formujúc palmety. Vypestoval tak hrkavé jablká: červené, chutné, so semiačkami, ktoré v nich hrkali ako v hrkálke, – spomína si tento pestovateľ ruží na svojej jarnej terase, v očakávaní prvých výhonkov okulantov, spokojný s percentom ujatia štepov. Všetky rady sú červené, kým nedostanú dostatočnú dávku chlorofylu, ale i tak takmer všetky druhy rozozná. A len v polovici júna ruže budú v plnom kvete.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA  V úvode spomínanej ruže apka Štefana predchádzala jeho zaujímavá biografia: v roku 1913 zakončil meštianku v Kroměříži na Morave, potom bol legionárom, štyri roky sa o ňom nevedelo, až do roku 1918, keď sa vrátil z vojny. Bol aj v Rusku, aj na Tahiti, i na Havajských ostrovoch. Cez Panamu sa dostal do Casablance, potom do Janova a z neho do Terstu, odkiaľ prišiel domov do Lalite. Po ukončení strednej školy nastúpil ako bankový úradník na pracovisko v Selenči, kde neskoršie bol i vedúcim miestnej kancelárie. Keďže dlhé roky bol kantorom v selenčskom evanjelickom chráme, vnukovi Dušanovi zaštepil aj  lásku k hudbe. S  harmonikou, ktorú mu apko daroval, vnuk sa preslávil na gymnaziálnych sélach, na kultúrno-zábavných podujatiach a na hlasľudovských ústnych novinách, s ktorými v takmer všetkých slovenských osadách  sprevádzal vynikajúcich spevákov Pavla Čániho a Boženu Miklovicovú. Okrem toho dlhé roky tiež sprevádzal v tom čase  veľmi kvalitnú besedu, ktorú nacvičovala Milka Bartóková.

Otec Dušan a matka Anna ho síce naučili akurátnosti a precíznosti, dúfajúc, že prevezme majetok, no vnuk Dušan si po skončení petrovského gymnázia zvolil iné – Lesnícku fakultu v Belehrade, aby nakoniec, ako sám vraví, predsa splnil ich prianie – stal  sa sedliakom.

V Belehrade si vyštudoval aj manželku Vieru, inžinierku hortikultúry, dcéru kovačického farára Karola Chalupku a Ľudmily Jesenskej, dnes už bývalú profesorku na Poľnohospodárskej škole vo Futogu a teraz uvedomelú ekologičku v čele hložianskeho EKOS-u.

Dušan Turčan roku 1969 vyhral na súbehu zverejnenom v Politike a stal sa  šéfom služby pre ochranu flóry a fauny Národného parku Sutjeska na Tjentišti, kde sa dôkladne zoznámil s lesníctvom.

– Bol som v pralese Perućica, do ktorého prakticky ľudská noha nesmie vkročiť. Je to prísne chránený areál, z ktorého sa ani lístok nesmie odtrhnúť, musí sa stoj čo stoj zachovať pôvodná situácia. Týchto niekoľko tisícok hektárov Zelengory som tie dva roky ostro sledoval, no nostalgia za vojvodinskou rovinou predsa zvíťazila. V roku 1971 som prišiel do Hložian, do skleníka, kde som pätnásť rokov riadil pestovanie klincov, gerber, ruží. Bolo to najkrajšie obdobie v mojom živote, bol som mladý, hmotné problémy sme vtedy nemali. Problémy nastúpili tak asi okolo roku 1985, keď som vďaka famóznemu Zákonu o združenej práci skleník nechal. Nemal som žiadne motívy pretrvať v tzv. spoločenskom vlastníctve. Orientoval som sa na súkromný úsek. Ruže som pestoval od roku 1973, paralelne s prácou v skleníku. V tom roku sa mi narodil syn Dušan.

– S akými druhmi ste začali?

– S vtedy vychýrenou perfektnou skleníkovou ružou druhu Baccara, ktorú vyšľachtil istý Holanďan roku 1956, s ktorým som sa v Holandsku po rokoch i stretol. Meno dostala podľa krásnej Židovky, do ktorej bol zaľúbený a ktorá zomrela v koncentráku…

A postupoval vpred: začal  na asi štvrť jutra, potom na vyše jutra, aby sa mu potom podarilo v jeden rok novosadskému Agrocoopu predať až  šesťdesiattisíc štepených ruží.

– Vždy mi bolo dôležité, aby som vedel mená ruží, ich šľachtiteľov.  Nechcem mať inkognitu, bezmennú ružu. Teraz mám kontinuitu v ich  výrobe. Má štyri fázy: prvou je pestovanie materských rastlín. To sú pološľachtené ruže, ktoré musia byť odolné proti chorobám, mať dobre vyvinutý koreňový kŕčik a zodpovedajúcu vegetačnú periódu, v ktorej sa vykonáva štepenie. Musím tu spomenúť druh, ktorý sa volá Laxa. Z nej vlastne oberám šípky, spracúvam semeno, čistím, sejem a tým spôsobom si pestujem podpníky – to je druhá fáza. Do tých podpníkov sa v auguste  štepia šľachtené ruže, podľa toho, aký druh chcem dopestovať. To je už tretia fáza. O rok po reze ruží ponad očko dostávame rastliny – hotové ruže, ktoré sa vyorávajú v jeseň a normálne predávajú. Každá fáza má svoju plochu. Materské rastliny sú aj pätnásť rokov na jednom mieste, ale semeno každý rok sejem na druhú plochu, aj tzv. diviaky sadím vždy na inú plochu, ktorá je voľná: obyčajne to ide po žite, alebo po sóji.

Teraz mám jednu červenú ružu,  volá sa Red Berlin, a je podľa mňa najkvalitnejšia červená ruža. Má 45 korunných lístkov, kompaktná je, tvrdá, má veľmi pekný dlhý púčok a keď rozkvitne, trvá aj do týždňa. A to je vlastne i cieľ: dopestovať takú ružu, ktorá neodkvitne hneď, ale v rozkvitnutom stave potrvá veľa dní. To je čajovka.

19dedoavnukĎalšia skupina sú tzv. polyantky, mnohokveté ruže, jednou z nich je Lili Marlene. Je veľmi stará, vyšľachtená 1930 a ešte dodnes je  neprekonateľná. V súvislosti s ňou je anekdota. Svojho času sme my pestovatelia ruží, kooperanti Agrocoopu, dostali inštrukciu, že ju nesmieme pestovať ako ideologicky neprimeranú, čo bolo alúziou na pieseň nemeckých vojakov. Vtedy sme zakročili vysvetľujúc, že Lili Marlene je nemecká ľúbostno-romantická pieseň, vhodná na meno ruže. Z polyantiek mám  i bielokrémovú Vanillu, dvojfarebnú Laminuet, žlto-bielo-červenú Sambu. Z čajoviek mám i Mondial ružovú, pomarančovo-žltú Moniku. Nemci ich volajú bodendecker – prikrývka trávnika – to sú ruže plazivé, ktoré majú konáriky asi metrové a líhajú, takže pokryjú celú zodpovedajúcu plochu. A tiež sú tu popínavé ruže, z ktorých mi je najkrajšia Sympathia červená, potom ružová, perfektná Eden Rose a biela Penny Lane. Tá je zase zo skupiny anglických ruží, ktoré nemajú klasický kvet, ale tzv. rozetu. Súkvetie pripomína kvet bazy. Ružová Abraham darby je najmladšia, nedávno ju Angličania vyšľachtili, je perfektná.

V apríli som zaštepil i stromovité ruže, budem ich mať v jeseň. Vyžadujú si celkom inú technológiu, štepia sa pomocou sprostredkovateľa.

 

Autorské práva na ružu

– Keď som sa začal zaoberať ružami, bolo šestnásťtisíc registrovaných nových odrôd a teraz je na státisíce tých licenčných odrôd. Šľachtia ich veľkí šľachtitelia, lebo je to odborne náročná práca,  ako sú napríklad W. Kordes´Sohne a firma Tantau z Nemecka, Jackson and Parkins z Oregonu atď. Doteraz mám okolo 35 rôznych odrôd, aby som ich dokázal sám kontrolovať na pol hektára. Očká som si objednával od Kordesa z Nemecka a on mi poslal sortu prostredníctvom katalógu. V princípe je každá licenčná odroda ruží chránená. My ich vlastne ilegálne rozmnožujeme, neplatiac tzv. autorské právo. Keby sme boli v EÚ, tak by sme boli náhradne obťažení poplatkami…

 

Najkvalitnejšia ruža

– Mám vlastné kritériá – forma puku, dĺžka kvitnutia, odolnosť, dĺžka stonky musí byť napríklad 60 cm a má mať jeden kvet, ak ide o čajovku. Prvá akostná trieda sadeníc má mať z jedného koreňa tri či štyri dobre vyvinuté výhonky. Vôňa pre mňa  nie je kritérium, lebo ako fajčiar necítim vôňu ruží, jedine zavoniam apkovu Štefanovu bezmennú a Violet parfume, ktorú pocítim aj na 50 metrov. To je ozaj neslýchaná vôňa!

 

Keď i teraz kvitnú ruže

Vraví, že už takých dvadsať rokov to s  predajom viazne. V prvom rade ide tu o záľubu, koníček, ktorý ale uživí, strojnásobí penziu. Viac ako polovicu ruží predá sprostredkovateľskej firme zo Senty, ktorá ich balí a vyváža do Holandska. Druhú polovicu balí elektrickým strojom a predáva po poľnohospodárskych lekárňach a trhoch. Vyhýba sa spolupracovníkom, ktorí sa riadia tým len nech sú červené, prípadných lúpežníkov nemá. Keď sa ho okoloidúci spýtajú, či si ich môžu natrhať, odpovedá záporne, radšej im plnú náruč ruží osobne  nastrihá.

– Priznám sa, že ma trochu trápi okolnosť, že nikto z mladých Hložancov za štyridsať rokov neprišiel za mnou do záhonu s iniciatívou, že chce pestovať ruže. Rád by som voľakomu pomohol a priblížil mu celkovú  technológiu v každom zmysle, lebo sám ešte tých zopár rokov zotrvám  a „ružiarstvo“ v Hložianoch i vedľa bohatej tradície kvetinárstva zanikne.

OLYMPUS DIGITAL CAMERAV pestovaní ruží by vraj nebol taký spokojný, keby nebolo manželky, ktorá svojimi povzbudzujúcimi radami a polievkami, a všetkým, čo pôvodí z jej kuchyne, je mu stálou oporou. Plánoval, že sa syn Dušan po ňom stane pestovateľom ruží, medzitým on sa vedecky orientoval: v Amerike sa stal doktorom  astrofyziky, žije v mondénnej štvrti vo Washingtone D.C menom HYATSVILL – na osem kilometrov od Bieleho domu a učí na súkromnej prestížnej škole. Nevesta Elizabeth je z Texasu,  chystá sa na obhajobu po doktorandskom štúdiu pedagogickom, By the way. Jej otec právnik Thomas Pauken aktuálne v mene republikánov kandiduje na guvernéra Texasu, kým mama Ida, ktorá má aztécky pôvod, je domácou, ale i vychýrenou keramičkou.

Dcéra Ľudmila je doktorkou farmácie, žije v Bratislave, skadiaľ tie otcove  ruže úsmevom povzbudzuje. Keď sa rodina stretne v Hložanoch, v ružovom sade, to vždy priam prekvitá! Najmä v tomto roku, keď oslavujú vlastne dve štyridsaťročnice – pestovania ruží a Dušana jr., ako i sedemdesiatku otca rodiny, vďaka ktorému majú na ružiach ustlaté, ako aj tej trpezlivosti.

– Mne celý život kvitli ruže. Aj v manželskom živote, aj na spoločensko-politickom poli, aj v profesionálnej kariére. Ale skutočne mi zakvitnú ruže, keď mi prídu vnúčence:  Eva, Tomáš a Jozef. A keď sa pekne, po slovensky, pozhovárame.

Meno každého vnúčika prischlo trom ružiam v ich dome. To, čo ružou zveme, čo aj inak zvané, voňalo by krásne, hovorí Shakespearova Júlia. A len keď vstúpime do hlbín iného, možno cítiť, ako ten človek vonia: jeho skutky, koncept, životné predsavzatie, šľachetné a šľachtiteľské… Dušan so sluchom dobrého ducha a dobroprajníka. Osobnosť so zdravým náhľadom. So životnou synestéziou a súzvukom stelesnenými vo vlastnom mene… Meno človeka, meno ruže, obidva krásne.

Annamária Boldocká-Grbićov

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU
21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs