Nitka kulpínskej krajčírky na štylizovanom ľudovom kroji

18.júl 2013

– Už ťa tu vonku čakám pol hodiny, – víta nás s dobrosrdečným a veselým krikom na dvore svojho rodinného domu medzi pekne pestovanými kvetmi Hana Zelenáková, – veď si mi v esemeske napísala, že tu budeš o pol deviatej, a teraz už hodiny odbili deväť.

Narýchlo hľadáme výhovorku za meškanie, ale nie je vlastne potrebná. Hana sa vari ani nevie nahnevať. Za pätnásť rokov, koľko sa poznáme, akoby nahnevaná nikdy ani nebola. V Kultúrno-umeleckom spolku Zvolen zoznámil nás kulpínsky folklór. Viac ako polovicu svojho života, a má iba tridsaťosem rokov, strávila v tomto spolku.

– V ôsmej triede základnej školy ma do spolku pozval učiteľ Ján Kopčok-Učo, ktorý tu roky nacvičoval spevácke skupiny, – hovorí o svojich spolkárskych začiatkoch naša známa, – ale v speváckej skupine som zostala aj keď taktovku prebral Ondro Maglovský.

– Odvtedy som stálou spolkárkou, až na poldruharočnú prestávku, keď som porodila prvého syna Daniela. Bezmála dvadsať rokov som aktívna, iba mením úlohy. V spolku som začínala ako speváčka, v súčasnosti som krojárka, krajčírka a vždy spolucestujúca na zájazdoch tak folkloristov, ako divadelníkov.

Kulpínčanka Hana Zelenáková je vyučená krajčírka. Strednú remeselnícku školu absolvovala v Petrovci v rokoch 1991 až 1993, keď zhotovením blúzky a sukne zložila záverečnú skúšku. Na zamestnanie v odbore čakala tri roky, hoci ani medzičasom nezaháľala, ale pracovala v rôznych súkromných podnikoch. Ani vytúžené zamestnanie krajčírky nemalo dlhý vek – po ôsmich rokoch odpracovaných vo voľakedy chýrečnom petrovskom Tatrane odišla z firmy, lebo nevyplácali platy. Tak Hana chtiac-nechtiac zostala bez chlebíka. Ale nie nadlho, lebo keď sa chce, všetko sa môže. Takto hovorievajú nielen starší ľudia, ale všetci tí, ktorí sú pracovití a vytrvalí. Taká je aj naša spolubesedníčka Hana.

– Ani keď som nechala prácu, nesedela som doma, ale som šla na zárobky do mesta – upratovať byty, lebo sa roboty nehanbím…

Hana Zelenáková si za strojom pospevuje tú známu – Sedela som za mašinou, šila som...

Hana Zelenáková si za strojom pospevuje tú známu – Sedela som za mašinou, šila som…

Hana sa už vonkoncom nehanbí – myslíme to v dobrom. Má veľké srdce, hlučný hlas, všetko chce vidieť a vedieť, zvedavá je na ľudí a nitku do ihlového uška trafí z prvého. Pochopil to aj vedúci kulpínskeho spolku Michal Čiliak, ktorý s ňou začína spolupracovať na poli kultúrno-krajčírskom.

– V spolku ma po prvý raz angažovali šiť, keď sa roku 2005 pripravovalo divadelné predstavenie Plešivá speváčka, – spomína si na začiatky krajčírskej púte v spolku, – keď som ušila kostýmy pre hercov. Potom ma už Miško angažoval aj ako krojárku, a dokonca aj ako krajčírku štylizovaných ľudových krojov, ak to tak môžem nazvať.

Krajčírka Hana má sympatickú rodinu. S manželom Vlastom sa zoznámili v „cudzom“ teréne (obaja sú „domorodí“ Kulpínčania) – na festivale Stretnutie v pivnickom poli, kde Vlasto trikrát spieval a roku 1996 si „vyspieval“ Haninu ruku. Neskoršie sa im narodili synovia Daniel a Andrej a obaja majú umeleckú žilku – prvý pekne kreslí, druhý začína tancovať vo folklóre.

– Hana, ako vystačíš na všetko – rodina, dom, záhrada, kvety, zarábanie na život, spolok? – tykáme si, veď sme bývalé spoluobčianky a „spolupáchateľky“ v spolku…

– Keď si niečo zaumienim, na všetko stačím, – smeje sa Hana, – ešte aj na zájazdy chodím s tanečníkmi a divadelníkmi – na Slovensko a do Rumunska. Pred niekoľkými dňami sme sa vrátili zo zájazdu do Košíc. Ale vieš, poviem ti, tak potichu, niekedy aj rodina trpí…

Vzdychne si nahlas. Vraj mladší syn, ako typický chlapec, a či dieťa, učenie veľmi v láske nemá. – Možno, keby som sa mu viac venovala, no možno…

– Veď netráp sa, to nič nemusí znamenať, – pokúsime sa podporiť našu spolubesedníčku, – to sa vie ľahko zvrtnúť na inú stranu – ako krojované dievča v tanci.

Keď sme už pri tanci, o Hane treba povedať aj to, že i keď nikdy netancovala vo folklórnej skupine, dve ľavé nohy nemá. Skôr naopak, na zábavách a ľudových veseliciach ju vždy vidieť ako sa točí v stepe, foxtrote alebo tangu. Tak poľahky aj šije, hoci, ako sama hovorí, obozretne strihá „mustru“.

– V škole nás tomu takmer neučili, preto aj teraz, keď šijem pre spolok Zvolen, ale aj pre súbor Krajan, pri strihaní mi pomáha krajčírka Zuzana Hmiráková z Petrovca a v šití Kulpínčanka Milina Ďugová-Krnáčová. My sme také krajčírske trio.

Keď sme vypili kávu a domáci citrónový džús, i keď sme pohárik rozhovoru v úplnosti nevypili (niektoré témy sme si ponechali na ďalšie stretnutie niekedy niekde), rozlúčili sme sa s Hanou Zelenákovou a jej synom Daňom, ktorého sme v to utorkové ráno hlasným rozhovorom a smiechom zobudili. A v tom, keď sme si sadali do auta, počujeme Hanin veselý krik:

– Jááááj, nespomenula som ti moju záľubu v kvetoch… Nezabudni napísať, že kvety zbožňujem, že ma relaxujú!

V. Dorčová-Valtnerová

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU
21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs