Ozajstné problémy pri cirkevnom osamostatnení

19.sep 2013

Skutočné problémy v osade Pivnica nastali, keď štátne orgány povolili založiť v osade aj evanjelickú cirkev, lebo sa vedľa cirkevnej zjavila aj otázka jej národnej príslušnosti, vlastne problém, či bude cirkev slovenská alebo maďarská. Dovtedy bolo povedomie viery medzi pivnickými Slovákmi silnejšie ako povedomie národnosti, a ako píše J. Maliak, keď povedali Pivničanovi čím je, neodpovedal „ja som Slovák“, lež obyčajne, „ja som evanjelik“[1]. Také správanie Pivničanov bolo podmienené tým, že Slováci prichádzali z krajov, kde nebola otázna slovenskosť, ale cirkevná príslušnosť (katolík či evanjelik). Ako aj tým, že prví intelektuáli v Pivnici neboli panslavistického presvedčenia, ale sa o tom buď nevyjadrovali alebo boli až renegátmi uhorského štátu. Obyčajný človek teda nebol vychovávaný k tvrdej príslušnosti k svojmu národu.

Preto sa i zjavil problém, keď šlo o rozhodnutie, v ktorom jazyku sa budú v evanjelickej modlitebnici konať bohoslužby. Už aj predtým, ako bola povolená evanjelická cirkev, maďarizačná skupina evanjelikov v Pivnici žiadala, aby učiteľ – levíta Liptay konal bohoslužby aj po maďarsky. Bol aj návrh, aby maďarské bohoslužby boli každú tretiu nedeľu, čomu sa po nátlaku z vyšších cirkevných inštancií aj vyhovelo. Slovenskí veriaci to však považovali za nespravodlivosť a keď to nemohli riešiť doma, s problémom sa dostali až po konvent báčsko-sriemskeho seniorátu, ktorý 15. augusta 1793 v Petrovci uzavrel: „Keďže medzi Slovákmi a Maďarmi bola v tejto záležitosti uzavretá formálna zmluva, v čase povolania a uvedenia správcu školy: nakladá sa obom stránkam, aby sa primerane tej zmluvy držali. Cieľom získania platnosti tomuto uzáveru, nakladá sa dvojctihodnému Jurajovi Plachýmu, selenčskému slova Božieho kazateľovi, aby im toto uzavretie zdelil.“

Slováci a Maďari v Pivnici to komentovali každí po svojom. Neskôr sa maďarskí cirkevníci znovu sťažovali a podporení maďarským úradníctvom a seniorálnym dozorcom Jozefom Kišom žiadali úplné vyrovnanie Slovákov a Maďarov v cirkevnom zbore. Znovu všetko prišlo po konvent, ktorý rozhodnutím z 3. júla 1794 v Petrovci, pod predsedníctvom seniorálneho poddozorcu Mikuláša Tretnjaka[2], naložil najbližšiemu evanjelickému kňazovi, aby rovnaký počet slovenských a maďarských veriacich spolu s učiteľom prišlo už o 10 dní k poddozorcovi na doriešenie problému. Slovákov v Pivnici však bola veľká väčšina, a preto bolo jasné, že maďarská menšina chce vykonať niečo na úkor Slovákov. Najväčšmi pritom bolelo, že ani seniorálny konvent nemal odvahy vzoprieť sa nepravde, ale povolil maďarizačným tendenciám a malá skupina maďarských evanjelikov dostala bohoslužby na svojom jazyku.

V takom ovzduší nebolo ľahko pracovať ani učiteľovi – levítovi Liptayovi. Slováci ho obviňovali za mäkký stav vo všetkom. Trpezlivo však konal svoju prácu a roku 1794 vymohol od erára jednu sesiu pre nádejného evanjelického farára. Keď v júni roku 1795 bol v Banskej Bystrici vysvätený za kňaza a vo ôsmu nedeľu po Trojici farármi Fraňom a Petrom Jesenskovcami uvedený aj do služby, právom očakával krajšie dni aj pre seba, aj pre svojich veriacich.

Ale nebolo tak, lebo pivnická cirkev vymerala pre svojho kňaza taký malý plat, že aj cirkevný konvent v Novom Vrbase 4. júna 1795 o tom rokoval, vyzývajúc pivnických vyslancov, aby si vzali za príklad niektorú z báčskych cirkví, ktoré už majú kňazov. „Na to sľúbili pivnickí vyslanci, že budú dávať ročne párové 30 krajciarov v hotovosti, 4/8 požunskej miery z ozimného osevu a toľko i z jarného, aj bezplatne obrábať urbariálne sedenie, panstvom milostivo vymerané. Usporiadanie štól a ostatných pripadností odporúčal konvent previesť dľa vzoru selenčskej cirkve“.[3]

Ale rozhodnutie šlo v prospech jednej strany a skutočnosť v prospech druhej strany. Pivnickí cirkevníci aj naďalej robili všetko, aby farárove dôchodky boli čím menšie, takže sa on sťažoval seniorskému báčsko-sriemskemu konventu. Konvent bol v Novom Vrbase 21. júna 1796 a odpoveď očakávaná: „Prísne sa odporúča prítomným pivnickým vyslancom, aby svojim zaviazanostiam voči farárovi na vlas vyhoveli a každé obstrihávame jeho dôchodku z hlavy vyrazili. A poneváč prítomní pivnickí vyslanci priniesli niektoré body proti ctihodnému Liptaymu, pre ktoré, ako oni hovoria, ochladlo srdce cirkevníkov naproti nemu: preto prosí sa pán senior, aby, priberúc si k boku ctihodného Petra Jesenského, hložianskeho farára, v deň sviatku Petra a Pavla odobral sa do Pivnice, a tam nestranne vyšetril správnosť alebo nesprávnosť prevedených bodov.“[4]

Ani učiteľom v Pivnici nebolo na ružiach ustlaté, hoci už v roku 1796 dostali novú školskú budovu. Po Liptayovi za učiteľa – kantora prišiel Jur(aj) Turčányi. Ale pôsobil krátko, lebo v roku 1797 odišiel do Petrovca. Nasledujúci učiteľ Gašpar Lepóris pobudol už dlhšie (1797 – 1803), ale aj on na svojom chrbte pocítil hašterivosť a šetrnosť svojich osadníkov.

Boli to neisté roky pre pivnických Slovákov. Dosť toho sa dožadovali, právom alebo nie, a nič sa z toho neriešilo, ba ešte viac sa komplikovalo. Aj v požiadavkách svojho jazyka na bohoslužbách v kostole sa prišlo až po vyšetrenie, akým jazykom sa služby majú konať. Aj celý rad dokumentov v zmysle zmierenia spomenutých dvoch protikladov je zachovaný[5]. V tom zmysle je asi najzaujímavejší súpis kolonistov, pivnických evanjelikov augsburského vierovyznania (Conskriptio…), v ktorom sa evidovalo chcenie dospelých, na ktorom jazyku sa majú konať bohoslužby. V tom dokumente je evidovaných 97 rodín zapísaných ako evanjelici, a v každej rodine aj počet osôb, dospelých hláv (capita), spolu 313 osôb.

Je zaujímavé, že zo spomenutého počtu len 23 rodín bolo za čisto slovenské bohoslužby (pure Sclavine) a 5 rodín sa o tom ani nevyjadrilo. Za maďarsko-slovenské bohoslužby (mixtus Hung. et Sclavine) sa prihlásilo 38 rodín, kým v 30 prípadoch sa ten problém neriešil ani v kruhu rodiny, lebo v nich boli aj tí, ktorí chceli bohoslužby len v slovenskom jazyku, ale aj tí, ktorým maďarsko-slovenský mix nezavadzal. Podľa toho súpisu, keď ide o jazyk, v kostole bolo 169 dospelých, ktorí boli maďarsko-slovenského presvedčenia a 144 dospelých, ktorí boli za čisto slovenské bohoslužby[6]. Nevedno pritom, či v tom boli aj podfuky, alebo sa našinci tak vyjadrovali z obavy, ale ak toho nebolo, tak padá do vody téza o slovenskej horlivosti.

Čo bolo, bolo, avšak skutočnosť, že väčšina evanjelikov bola za mix koncepciu, tá koncepcia, aj napriek drvivej prevahe Slovákov v tejto osade, vyhrala. To šlo vhod aj štátnym vrchnostiam. A to aj potrvalo, lebo krivda voči Slovákom bola len neskoršie korigovaná v smere, že sa v tretiu nedeľu po maďarských konali aj slovenské služby Božie, kým nešporné služby zostali aj ďalej maďarské. Tak to trvalo viac ako 130 rokov, až do roku 1921.

Ani prvé roky v novom storočí, teda od roku 1800, nesľubovali v Pivnici nič dobrého. Ba konfrontácie medzi inteligenciou a pospolitým ľudom sa iba stupňovali. Našinci v tejto osade chceli na vlastnú päsť odstrániť učiteľa Lepórisa, čo im však nedovolil seniorát. Štvanice však aj naďalej trvali, aj povereníctvo báčsko-sriemskeho konventu často prichádzalo preveriť stanovené žaloby občanov. V takom ovzduší učiteľ Lepóris dlho nevydržal a z osady odišiel (1803) a po ňom aj farár Liptay (1807). Koľko sa tu všetko vymklo logickým postupom, ukazuje aj to, že Pivničania po Lepórisovi prijali za učiteľa Martina Javorského bez vedomia konventu.

Hej, boli že to víchrice v Pivnici. Beltum omnia contra omnes. Súboj inteligencie s občianstvom, cirkevníkov s konventom, málopočetných Maďarov s počtom dominantných Slovákov, ale aj konfrontácie Slovákov medzi sebou… Konvent ako najvyššia cirkevná moc mal z toho len opletačky, aj vypadlo to, akoby konvent len pre Pivnicu jestvoval.

Všetko to ukazuje na fakt, že Pivničania vo svojom začiatku mali dosť toho tŕnisté, ale že chceli dosť toho na svoju ruku urobiť, bez konzultovania sa s patričnými orgánmi. To však vtedy v Uhorsku nešlo, lebo predpisy všetko regulovali. Dejiny však ukazujú, že sa to Pivničanom niekedy predsa podarilo, hoci aj na úkor svornosti vo svojej dedine. Aj mimo nej.

DrSc. Ján Babiak

————————————————–

[1] Pozri o tom J. Maliak: Pivnica. Národný kalendár, Petrovec 1923, s. 50.

[2] Sztehlo bol vtedy len prísediacim

[3] J. Maliak, c. d., s. 56.

[4] Ibidem, s. 57.

[5] Pozri o tom dok. č. 97 a 102, K-292 z roku 1797 v Archíve Vojvodiny.

[6] Dok. Conscripcio exiber Colonarum Aug. Confesioni angelicorum Pivniczensum… Archív Vojvodiny K-262, č. 101 z dňa 8. augusta 1796.

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs