Pivnica pred príchodom Slovákov

20.máj 2013

DEJINY

 

Hoci oblasť dnešnej Báčky bola osídlená od nepamäti, písaných zápisov o živote ľudí na tomto území je len od stredoveku. Trochu severnejšie od prvých tokov Jegričky, na území pivnického chotára, sa v polovici 13. storočia (v roku 1255) spomína osada Morhant, neskoršie Morhant-Szánto. Ešte aj v roku 1522 sa uvádza v dolnom západnom okrese Báčskeho komitátu ako malá dedinka – 5 rodín, ktoré platili tamojším pánom kontribúciu. V nepokojných časoch často menila lokalitu buď bližšie Odžakov, keď sa menovala Szántova, alebo k dnešnej Pivnici, keď mala už srbskú obmenu tohto mena (Szántovácz). Pôvod mena je maďarský a označuje ornicu. V čase Turkov patrila do Zomborskej náchie už ako Szántó, respektíve Szántova, ale harač neplatila[1].

Pod menom Pivnica sa spomína v roku 1650, keď sprostredkovaním palatína Pálfiho bol Jánoš Gombkötö Zsolnai a jeho spoločníci uvedení do majetkov pre chotáre Nagyfin, Cziket, Ochak, Pivnicza a Veprovnicza[2]. Asi šlo iba o zakúp pasienkov, lebo aj v roku 1700 sa táto lokalita uvádza ako pustatina. Medzitým D. J. Popović píše, že počas tureckého panovania ako srbské osady boli aj Santovo, aj Pivnica[3].

Po veľkom sťahovaní Srbov osada Santovo počtom zmohutnela, daň platila ako väčšia osada (12 fl.), aby v roku 1699 tam bolo 34 poddanských rodín. Pre Pivnicu[4] sú dáta z roku 1715, keď tam žilo 42 daňových poplatníkov, ale počet obyvateľov osciloval, a už v roku 1717 sa v daňovom zozname Pivnica spomína ako malá osada, v ktorej žili Maďari a Srbi. Maďari si osadu menovali Pinszki a Srbi Pivnica. Vtedy tam bolo 15 srbských daňových poplatníkov a dedinským richtárom bol Ilia Starral. Meno Pivnica je asi srbského pôvodu a odvodzuje sa zo spôsobu vtedajšieho stavania zemľaniek, do ktorých sa vchádzalo ako do pivnice.

Keď sa v rokoch 1719 – 1721 konal súpis v Bajskom a Báčskom okrese,  evidované boli aj osada Santovo, aj Pivnica[5]. V roku 1722 tieto dve osady splynuli, lebo sa v daňovom zozname spomínajú pod menom Pivnicza in Szántov. Vtedy tam bolo 84 manželských párov[6]. Medzitým Steltzer za ten rok pre Pivnicu uvádza, že tam bolo 145 domov, ale aj 6 farárov (čo je asi prehnaný počet, vlastne počet z neskorších rokov).

V rokoch 1724 a 1727 vzal pivnický chotár od dvorskej komory do prenájmu na tri roky Mihály Billard a v roku 1725 bolo v osade 99 daňových poplatníkov. Z roku 1728 je aj prvá pečať tejto osady s patričnými symbolmi a textom „Sig. Pagi. Pivnicsa“[7]. Potom osadu znovu poznačil pád osídlencov a v roku 1734 sa ešte spomínala ako Pivnicza, ale o dva roky neskoršie už ako pustatina Stará Pivnica (Ó-Pivnics). Niečo z nej predsa zostalo, aj v roku 1746 pravoslávny kostol vystavala, aj v archíve z roku 1751 možno nájsť popis výtržností, čo tam vojsko v januári a februári urobilo, keď tam malo svoj stacionár. Za ten rok možno v archíve nájsť aj daňové knižky Pivničanov a o rok neskoršie aj súpis celého majetku s menami poddaných a sumárnu štatistiku Pivničanov[8]. To, že Pivnica vtedy jestvovala, možno vidieť aj z dokumentu z roku 1763, keď bol vykonaný súpis pustatín v celom Báčskom komornom dištrikte a Pivnica sa tam nespomína.

Ale vrtošivosť tejto osady znovu zapracovala a v roku 1765 bola podaná prosba vrchnostiam v Baji o anulovanie záväzkov tejto osady, lebo v roku 1764 bolo v nej 25 daňových poplatníkov a o rok už ani jeden. Podobný list obecných sťažností prišiel aj v januári 1767 na patričné služby do Somboru.

Keď bola v roku 1768 zakreslená komorná mapa tej oblasti, konečne bolo jasné, že medzi Parabuťom (dnes Ratkovom) a Despontszentivanom (dnes Despotovom) leží dedina, ale Szántovác, ktorú občania chybne Pivnicou volajú a že sa v severozápadnej časti chotára, smerom k Lalite, nachádza pustatina menom Pivnica so 3 709 jutár zeme. Vtedy vyšiel aj návrh, že je v Pivnici nevyhnutné všetko stavať od začiatkov. Tí poddaní, čo sem prišli, povinní boli držať sa už stanovených predpisov, lebo 24. júla 1772 v rámci celkovej urbariálnej regulácie Márie Terézie formovaný bol Urbariál kamerálnej osady Pivnica s presne určenými urbariálnymi tabuľkami majetku a záväzkami poddaných. Bol to dokument na 31. strane[9] a podobný bol vtedy uvedený v každej báčskej osade. No o pár rokov sa uvidelo, že sú štátne požiadavky nad schopnosti poddaných a hneď v roku 1777, a v ďalších neúrodných rokoch šli sťažnosti na vyššie úrady so žiadosťou zmenšiť daňovú záťaž. O rok neskoršie boli v obehu aj urbariálne vyšetrenia a v niektorých osadách (nie aj v Pivnici) boli záväzky daňových poplatkov niektorých jednotlivcov zrušené [10].

Bieda však nikdy nejde sama a ako následok neúrodných rokov v roku 1780 v celej Báč-bodrožskej župe vypukol hlad. Rozhodnutím z 8. mája 1780 v Baji bola poskytnutá pomoc v žite a jačmeni všetkým postihnutým. Pravda, stanovený výnos zo štátnych zásob sa poddaným iba požičal. Bolo to nové zadlženie, ktoré poddaní museli vrátiť, a tak to bolo aj v Pivnici.

V tom istom roku v zmysle regulovania pravoslávneho vierovyznania vykonal sa aj súpis všetkých pravoslávnych kňazov v Dolnom báčskom okrese a v roku 1785 aj súpis taxalistov. Aj v Pivnici[11]. Na konci roka, 22. decembra 1785, s ohľadom na okolnosti a požiadavky poddaných, bola podpísaná nová urbariálna zmluva Pivničanov s Báčskou komornou administráciou[12].

Už začiatkom nasledujúceho roku direktor srbských národnostných škôl v Sombore Avram Mrazović žiadal pomoc aj pre školu v osade Pivnica[13]. Hoci sa zdalo, že pôjde všetko na lepšie, na obzore bola nová pohroma – vysoké vody. Ten prírodný živel tam nikdy nebol cudzí, ale tentoraz až 2/3 obrábacej zeme na jar a v lete bolo pod vodou a aj 2/3 jarnej sejby a ešte viac pasienkov na poťahu Laliť – Futog prišlo navnivoč. A tá pohroma neobišla ani domy. Z Futogu bola vyslaná komisia na čele s Jozefom Poljakom, podnáčelníkom, a jurasorom Matejom Késmárkyiom, ktorá vykonala súpis neobrobených sesií a zaplavených domov[14]. Povodeň sa zopakovala v roku 1787 a ako následok dlhej prítomnosti vysokých vôd v roku 1788 v južných častiach okresu zavládla epidémia horúčky a dyzentérie. Všetko to prispelo k novému odchodu Srbov.

Pivnický chotár pre tie dôvody nebol atraktívny ani pre zemepánov, ani pre poddaných. Žiaden z boháčov ešte od odchodu Turkov nenašiel záujem na jeho odkúpenie, takže chotár zostal v štátnom vlastníctve, teda bol komorným majetkom. Okrem toho táto časť Báčky nebola aktuálna ani pre Vojenskú hranicu, aspoň kým tu jestvovala (do roku 1750), lebo išla ako prvá branná línia v polkruhu Petrovaradín – Petrovec – Palanka, kým druhá, záložná hraničiarska zóna bola v širšom okolí Sombora (od Brestovca až po Stanišić). Na pomedzí týchto dvoch oblastí rozprestieral sa kamerálny majetok (kde patrila aj Pivnica). Na ňom vtedy žili srbské rodiny, ktoré sa bavili hlavne stádochovom a len málo zeme obrábali. Najčastejšie žili kočovým spôsobom života a stavali si len chatrné domce bez dlhšieho viazania sa na jedno miesto. Tým sa ľahko vyhli aj štátnej daňovej politike, ktorá sa zakladala na trvalej poľnohospodárskej výrobe s presne stanovenými záväzkami poddaných.

Aby tento nedostatok poddaných kompenzovali štátne orgány do oblastí, ktoré určili ako priaznivé, nasťahovali nemeckých osídlencov. Pivnický chotár však nebol ani zďaleka primeraný pre nich, takže musel prísť niekto iný.

Okrem uvedených odpudzujúcich momentov tam v roku 1787 vypukla aj vojna. Rakúsko ako spojenec, na znak podpory Rusku, vypovedalo vojnu Turecku. Tak sa Báč-bodrožská stolica stala už pred výpoveďou vojny oblasťou veľkej akumulácie vojska – znášala priame následky, ktoré vojna prináša. Kým bolo Turecko samo, všetko vypadalo pre Rakúsko sľubne a turecké vojsko ťažko vzdorovalo rakúsko-ruskej presile na celom fronte. Keď im ako spojenec pristúpilo Prusko, veci sa začali na fronte meniť. Habsburská monarchia rýchle utratila to, čo za Dunajom získala, a Turci vtrhli aj do Banátu. Aj rok 1789 bol v európskych meradlách celkom nepriaznivý a vojna s Turkami sa nakoniec zviedla na vyčerpávajúce pozičné boje okolo Dunaja. Pre poddaných v Báč-bodrožskej stolici, ale aj v iných, čo boli bližšie k frontu, to znamenalo časté angažovanie v prácach na stavaní zákopov, oprave pevností, prepravy potravy pre vojakov a sena pre kone, výstavbe poľných nemocníc atď.

V takej situácii sa v južnej Báčke dosť ľudí rozbehalo na bezpečnejšie miesta a tie poloprázdne, akou bola Pivnica, sa ešte viac vyprázdnili. Ale na nápravu takého stavu a realizáciu zakresleného sťahovania vtedy nebolo času a štát pre vojnu nemal ani sily. Preto sa o nových migráciách začalo rozmýšľať a hneď aj konať, keď tenzia na tom území poľavila a mier, ktorým Rakúsko prakticky nič nezískalo, bol už celkom blízko. A vtedy do poloprázdnej osady Pivnica celkom nezvyčajným spôsobom prišli aj Slováci.

DrSc. Ján Babiak


[1] Podrobnejšie pozri F. Steltzer: Geschichte der Bacska. A. Herger,  Neusatz 1883.

[2] Pozri o tom I. Iványi: Bács-bodrog vármegye – Földrajzi és történelmi helynevtára, Szabatka 1907, zv. 5, s. 101 – 103, ale aj S. Borovszký: Bács-Bodrogh vármegye. Budapešť 1909, zv. 1.

[3] D. J. Popović: Srbi u Vojvodini. Matica srpska, Novi Sad 1959, knj. 1, s. 174 – 175.

[4] Niektorí autori uvádzajú, že je založená Srbmi 28. augusta 1690 päť kilometrov západnejšie od dnešnej.

[5] Pozri dokument 115/1719, 92/1720 a 61/1721, Archív Vojvodiny, Báč-bodrožská župa, zv. 1, 1688 – 1742.

[6] Podľa Iványiho a Borovského.

[7] Pečať obce Pivnica. Ďalšia pečiatka známa je z roku 1744, na ktorej je vedľa symbolov naznačené len meno osady – Pivnicz, v roku 1769 – 1778 na pečati už píše Sig. Caral. Posson. Pivcien a v rokoch 1821 – 1850 Com. Regio. Cam. Poss. Pivnicza. V rámci týchto pečiatok symboly najčastejšie boli: radlo, zobák, meč, vlajka (podľa I. Iványi, c. d., s. 102).

[8] Pozri dokumenty 7/1751, 79/1751 a 162/1752, Archív Vojvodiny, Báč-bodrožská župa, zv. 2, 1743 – 1759.

[9] Pozri dokument 399/1772, Archív Vojvodiny, Báč-bodrožská župa, zv. 5, 1772 – 1775.

[10] Pozri dokumenty 259 a 260/1777, 66a/1778 a 233a/1778, Archív Vojvodiny, Báč-bodrožská župa, zv. 6, 1776 – 1778.

[11] Viď dokumenty 264/1780 a 604/1785, Archív Vojvodiny, Báč-bodrožská župa, zv. 7, 1743 – 1759 a zv. 10, 1785.

[12] Pozri dokument 1593/1785, Archív Vojvodiny, Báč-bodrožská župa, zv. 10, 1785.

[13] Dokument 136/43 z 28. januára 1786, Sombor. Archív Vojvodiny, Báč-bodrožská župa, zv. 11, 1786.

[14] Pozri dokumenty: 136/1786 (fasc. 141), 121/1786 (fasc. 144) a 175/1786 (fasc. 147). Archív Vojvodiny, Báč-bodrožská župa, zv. 11, 1786.

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs