Pojem prímeria postupne vyšumí z pamäti

11.nov 2017

Pojem prímeria postupne vyšumí z pamäti

Napísané dejiny ľudstva odzrkadľujú odvekú túžbu jednotlivcov po moci a líderskej pozícii. O tom hovoria početné vojny, ktoré človek viedol oproti človeku len z jediného dôvodu. Preukázať svoju prevahu, politickú a ekonomickú domináciu, riadenú okrem iného syndrómom, ktorým trpel Narcis. Scenár šitý aj na dnešok, však?

Dejiny nás učia, že človek človeku je vlkom. Možno polemizovať o tom, či ide o človeka vo vlčom kožuchu, čo je prirodzený ľudský stav, alebo o Rousseauho ušľachtilého divocha, ktorý zdrsnel pod vplyvom štátnych okov. Jedno je isté: keď človeka pozorujeme ako súčasť kolektívu, ten sa veru na „vlastných“ – ľudských − chybách zrejme neučí. Ako inak objasniť vojnové zrážky v minulosti, ako vnímať tie súčasné? Nepoučili sme sa ani z poslednej svetovej vojny, rovnako ako sa z vienka skúseností vytráca empíria z Veľkej vojny, ako je v dejinách známa prvá svetová vojna.

Občas si na ne pripomenieme, napríklad v Deň prímeria v prvej svetovej vojne, ktorý si na počesť všetkých nevinných obetí, a ide o vyše 10 miliónov vojakov a civilistov, pripomíname dnes, 11. novembra. Uplynulo viac ako sto rokov odvtedy, čo sa európske veľmoci rozhodli súperiť o politickú a ekonomickú ústrednú pozíciu v Európe.

Spomíname na početné obete na všetkých frontoch. Aj na pazúry vojny v podobe neľudského správania sa veliteľov porazeného rakúsko-uhorského impéria na sklonku vojny, začiatkom júna 1918, keď sa v Kragujevci slovenskí vojaci 71. trenčianskeho pešieho pluku vzbúrili proti krikľúnstvu svojich veliteľov. Za ľudskosť. Štyridsiati štyria z nich sa nikdy nevrátili na rodnú slovenskú hruď, lebo ich za trest vzbury zastrelili na Stanovljanskom poli.

Na rok si určite mnohí spomenú na túto, ale aj na iné udalosti späté s Veľkou vojnou. Politickí činitelia pri hrobkách padlých vojakov a civilistov vychrlia ošúchané frázy a mnohým z nich pojem prímeria hneď za rohom vyšumí z mysle. Nejeden z nich ihneď po pietnej spomienke bude pokračovať v dobýjaní vlastného politického miesta. Nevyberajúc ani slová, ani prostriedky.

Spomenie si niekto z nich, či z nás, na osudy konkrétnych vojakov a civilistov s konkrétnymi menami a priezviskami? Na životy „malých“ ľudí, aké viedli pred vojnou. Na príbehy slovenských, srbských a iných vojakov, ktoré urýchlene dostali svoje epilógy bez práva na rozhodovanie o vlastnom živote? Na neznámych hrdinov, o ktorých dejiny nepíšu…

Spomenie, čo by nie! Ale to automaticky ešte neznamená, že sa aj z početných krvavých zrážok poučia tí, ktorí rozhodujú o našich životoch a osudoch, všakže?

V.DORČOVÁ-VALTNEROVÁ
V.DORČOVÁ-VALTNEROVÁ

VLADIMÍRA DORČOVÁ-VALTNEROVÁ (1981)
Od septembra 2013 je zodpovednou redaktorkou týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania.
Do Hlasu ľudu nastúpila v marci 2013 ako redaktorka-novinárka.
Od januára 2009 do februára 2013 bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny.
V rokoch 2005 až 2008 pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči).
Od októbra 2008 do apríla 2013 bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov.
V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 bola členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet.
Je laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002 a Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, ktorú udeľuje Asociácia slovenských novinárov.
Kontakt: dorcova@hl.rs