Rakovina. Je lepšie o diagnóze povedať alebo ju tajiť?

19.apr 2013

ZDRAVIE A MY

 

Ak niekto v rodine ochorie na rakovinu, je to extrémna záťaž pre všetkých. Problém môže rodinu zomknúť, ale aj rozbiť. Všetko sa totiž zrazu zmení.

Bežný život, sem-tam s nádchou, chrípkou alebo zlomeninou ruky, keď ste spadli ako dieťa z bicykla, nie je nič proti tomu, keď vám lekár alebo papier z histologického vyšetrenia prezrádza nevítané tajomstvo.

Tajomstvo vášho tela, ktoré predsa dokonale ovládate, a malo by vás poslúchať. Lenže ono si vybralo niečo iné. Nádorové bunky, čo v ňom začali bujnieť, si pestujú svoj vlastný život a pramálo ich zaujíma, čo na to váš mozog. Ochoreli ste. Na rakovinu.

Povedať to, či radšej tajiť?

Prichádzate domov od lekára a viete, že už nič nebude tak ako predtým. Deti práve prišli zo školy a radostne sa obhadzujú vankúšmi. Zastanete vo dverách, dívate sa na ne, ale pritom máte pocit, že sa vás to už akosi netýka. Premáha vás strach, žiaľ. Uvidíte ich vyrastať? Koľko ešte máte času? Premôžte sa a skôr než upadnete do neprekonateľného zúfalstva a depresie, povedzte to svojmu partnerovi. Presne tak, ako ste sa to dozvedeli. Po porade s ním to oznámte aj deťom.

Nič totiž nie je horšie, ako keď dieťa vidí, že máte často červené oči, nečakane sa strhávate alebo predčasne ukončujete rozhovor s partnerom či blízkymi. Ak dieťa nevie, o čo ide, je to preň oveľa traumatizujúcejšie ako jasná informácia. Buďte férové. Aj ono potrebuje vedieť, čo sa deje. Ak je zo situácie vylúčené, môže prepadnúť osamelosti. Preto sa vyvarujte zbytočných nedorozumení. Prejavíte mu tým lásku a dôveru. V prípade potreby sa poraďte s odborníkom či detským lekárom.

Kedy je čas na rozhovor

Určite až vtedy, keď dokážete zvládnuť vlastné emócie. Ak máte pocit, že vás prepadne opätovné rozrušenie, ktoré by mohlo viesť k neželaným prejavom, zabrzdite. Majte však na pamäti, že najvhodnejšie prostredie je to, v ktorom sa všetci zúčastnení cítia čo najpríjemnejšie. Rovnako dôležité je aj načasovanie. Nerozprávajte sa s dieťaťom krátko pred spaním, práve naopak. Išlo by tak spať veľmi rozrušené, nemalo by čas na otázky a spracovanie informácie.

V prípade, že bude pri rozhovore viac zúčastnených, presne sa dohodnite na tom, ako budete postupovať. Neželané prejavy uplakanej mamy by všetko pokazili. Popri tom majte na pamäti, že dieťa, ktoré neoboznámite, sa bude snažiť zistiť, o čo ide, všetkými prostriedkami. Tak by rozhovory s menej zainteresovanými mohli priniesť veľké, nenapraviteľné traumy.

Môžem pri tom plakať?

Zaslzené oči sú celkom namieste. Nemali by ste však prepuknúť do nekontrolovaného náreku. Pokúste sa situáciu nedramatizovať. Ak dieťa vaše slzy znepokoja, vysvetlite mu, že takto vyjadrujete smútok a určitú mieru obáv. Snažte sa nájsť rovnováhu s prejavenými pocitmi dieťaťa. Ak viete, že by ste to nemuseli zvládnuť, prizvite k rozhovoru niekoho, o kom viete, že bude vhodným sprievodcom a cennou oporou.

Mamička, ty zomrieš…?

Médiá, ale možno aj niekto z okolia, kto prekonával ochorenie, dovedú dieťa k otázke, či jeho rodič zomrie, či bude trpieť a mať bolesti. Zavrhnite túto domnienku a snažte sa dieťa ubezpečiť, že farmaceutický priemysel a odborníci dnes dokážu zázraky, a preto nevidíte inú ako úspešnú liečbu a možnosť uzdravenia.

Ubezpečte ho tiež, že i vy spravíte všetko pre to, aby sa choroba z vašich životov nadobro vytratila. Ak uzdravenie možné nie je, staršie deti sú schopné to pochopiť.

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU
21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs