Rozumieme po slovensky, len hovoriť si netrúfame

21.mar 2013

Šteklivá myšlienka sa ozvala ako echo prvej vety, ktorú toť pred chvíľou vyslovil vľúdny muž László Jakáb. Vraj sa kedysi volal Ladislav, hm-hm-hm… Vypustiť, či nevypustiť dobiedzajúcu potvoru z klietky…? Predsa áno…

Pána Jakába otázka neprekvapila. Odvetí bez predsudkov, a ja, pravdaže, sebe samému pripadám smiešny, ba trápny.

– Dobre ste počuli: pôvodne som sa volal Vladislav. Ako prvák v základnej škole bol som žiakom slovenskej triedy a zvládol som slovenčinu. Moja mama bola síce Slovenka, ale po slovensky nevedela; po slovensky hovoril jedine jej otec, čiže môj starý otec Pivovarčík. Celé prvé prázdniny som sa učil u istej učiteľky, aby som celú prvácku látku zvládol po maďarsky. Potom ma zapísali do maďarskej triedy… už ako Lászla. Po slovensky aj teraz rozumiem, len hovoriť si netrúfam…

V telocvični pribúdajú účastníci 8. Bajšianskych priadok. Zamierime s Milkom k vystaveným exponátom, obzrieme si staré fotografie na stene, cvakáme ostošesť ručné práce i starodávne náčinie známe z panónskych domácností spred polstoročia, ale aj skupinky ľudí, ktorých fotia ich známi. Nikto na nás nevrčí, ani nás neseká pohľadom…

o O o

Plagát: Bajšianske priadky

Nevidel som ho riadnych zopár desaťročí, keď však vstúpil, v obleku, s elegantným čiernym klobúkom, už aj sme si podali ruky a ja som sa mu, pre istotu, predstavil. Karol Lackovič v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch – panebože, vari to už nie je ani pravda: dvadsiateho storočia! – bol pre nás žurnalistov otvorenou knihou. Z nej sme výdatne čerpali nielen my, novinárske uchá, ale aj starší skúsenejší kolegovia. Takmer pri každej z našich vtedy ešte nie celkom zriedkavých služobných ciest do Bajše.

V bajšianskej škole sa už vyučuje iba po maďarsky a po srbsky, informuje nás pán Lackovič, toho času predseda Rady Miestneho spoločenstva Bajša. Ako je to, reku, so slovenčinou, ktorou on sám narába celkom obstojne…  

– Keď zanikli slovenské triedy, po slovensky sa v Bajši začalo hovoriť čoraz menej.

Nuž a tak tá naša ľubozvučná slovenčina, v osade, v ktorej, podľa podaktorých zdrojov, najsamprv zakotvili prví slovenskí osadníci z Horniakov, dávnejšie živorí iba ako voliteľný predmet. Z niekdajšieho hlavného prameňa slovenskej identity už netečie ani cícerkom, už len kvapká… Budúcnosť slovenského jazyka, mihne sa mi v hlave kacírsky, ale nemilosrdne reálny blesk, má tu strašne veľa styčných bodov s ľuďmi veľmi starými a/lebo trvale chorými, ktorí už dávno nezápasia, žijú v pokore, a trpezlivo, bez reptania, čakajú…

V evanjelickom kostole, ktorému aj teraz hovoria slovenský, vraj slovenčina tiež zaznie iba z času na čas. Predsa ju, uvažujem mlčky, počuť častejšie, než trebárs slovo slovenských vojvodinských novinárov v osade s tromi kostolmi na hlavnej ulici. Majiteľ odznaku, na ktorom je povedľa loga Bajšianskych priadok napísané meno Károly, hovorí:

– V katolíckom čiže maďarskom chráme služby máva farár József Tóth, v pravoslávnom alebo srbskom Darko Jelić, a evanjelické bohoslužby odbavuje farárka Marta Dolinská. Káže po maďarsky a v poslednom čase, raz za mesiac, aj po slovensky.

Bajšianskeho richtára ťahajú za rukávy na všetky strany. Po chvíli totiž nasleduje otvárací ceremoniál, treba ešte prekonzultovať to i to… Podáme si ruky, hoci vieme, že sa ešte v priebehu dňa stretneme.     

o O o

Krok za krokom stúpam, furt v strehu, s nastavenou spúšťou foťáka, zaľudňujúcou sa sieňou, keď tu:

– Dobar dan…

– Dobrý deň aj vám, hoci to vonku skôr vyzerá na smútok… – prihováram sa tiež po srbsky dáme, ktorá ma práve oslovila.

– Ale zato v sieni bude pekne a veselo. Poďte, dám vám… Nech sa páči.

– Ďakujem pekne, a to je čo?

Vľúdna krojovaná pani vyberie jeden z množstva náhrdelníkov, ktoré drží v ľavej ruke, podá mi suvenírik pravou. Na motúzku zo skutočnej konopnej priadze dva pukančeky a broskyňová kôstka. Malý milý darček umocnený úsmevom a bezprostrednosťou prívetivej Bajšianky prijímam s radosťou a poďakúvam sa, ako sa patrí, „po bajšiansky“:

– Hvala lepo, köszönem szépem, ďakujem pekne.

A poďho ďalej šibrinkovať pomedzi priadkarov. Fotím a fotím a fo… Stop! Stáť! Maľba so známym „rukopisom…“ Podídem bližšie, áno, je to… 

Teplými olejovými farbami namaľované tri bajšianske kostoly na hlavnej ulici. Obraz s podpisom: Burcsár Verona / festménye. Festménye znamená maľba. Povie mi to môj telefónny tlmočník Jaroslav Sakál chvíľu predtým než uzavriem druhý pokus o beznádejné hľadanie konca rozkotúľaného bajšianskeho klbka. Autorkou obrazu je, to už som si dohútal sám, pani Verona Burčiarová, s ktorou sme sa, žiaľ, opäť nestretli… Hádam raz… Nikdy nevedno; ako často navštevujem(e) Bajšu…

Juraj Bartoš

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU
21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs