S pocitom smútku na odchode…

25.júl 2013

Asfaltovou hradskou, zrejme mladou ako rosa napoludnie, zato nádherne lemovanou trnkami v rozkvete, nad ktorými sa rozložila jasná belasá obloha, na ktorej podriemkavajú ojedinelé obláčky – ovečky, sa blížime k cieľu. Ako poludnie, ktoré sa čoskoro ozve z kostolného zvona. Odstavíme redakčné auto, fotíme.

U Častvanov v záhrade… keď vysádzali zemiaky a zurčala jar

U Častvanov v záhrade… keď vysádzali zemiaky a zurčala jar

Tabuľa počmáraná tmavým sprejom nie úplne skryla nadpis: Ašanja. Len cyrilikou. Na vchode do neveľkej dediny patriacej do obce Pećinci z ľavej strany je futbalové ihrisko a pekne olíčená budova. FK Kameni. Hŕby zeme nasvedčujú, že sa tu čosi začalo a hádam sa ešte aj bude robiť. Mimochodom, podľa sčítania obyvateľstva z roku 2011 Ašaňa mala 1 365 obyvateľov; o 123 menej než roku 2002.

Kolega Filip, ktorý Ašaňu pozná, nás nasmeruje pred bránu rodinného domu Stevana Častvana. Zavoláme… Priateľsky na nás zabrešú tri čierne neveľké havkáče. Vzápätí vyjde z kuchyne domáca. Anna Častvanová. Zvíta sa s kolegom… Pozná ho, hoci sa nevideli dávnejšie. Z očí sa jej skotúľajú slzy, len čo zaznie otázka: a kde máte manžela? Stevan… nech mu je ľahká zem… zomrel; pred šiestimi rokmi. Volá nás k stolu; poďakujeme sa, nie je času… Kolegovia odjazdia za povinnosťami. Porozprávam sa s ovdovelou; poteším ju pozdravom od Mirka Benku, znamenitého režiséra svetového kovu… „Tu býval, druhý dom od nás; ale už je zbúraný…” Zájdeme ešte narýchlo do záhrady, pozdravím sa s jej dcérou a zaťom, i s vnukom. Hlboko vdýchnem vôňu maštale a hnojiska a: Dovi… Odchádzam pešky.

Vybíjam vzdušnou Gvozdenovou ulicou. Prvá doprava a som v Čmelíkovej. Obe ulice sú vzdušné, zelené. V tráve sa mrvia kuriatka – púpavy. Zopár záhrad a dvorov tieto zvestovateľky jari pozmenili na prekrásne žlté koberce. Stromovie zatiaľ len hanblivo vystrkuje prvé rožky – lístočky. Aprílové slnko pripeká. Na asfalte, pod ktorým sú ukryté spomienky zapísané do niekdajšieho prachu, začína byť na spotenie. Inak ulica ako ulica: tam zaparkované auto, onam traktor; zriedkaví ľudia, poväčšine na bicykloch, odzdravia na pozdrav. Odrazu… Ale naskutku: aha ho – koník! Vláči voz s veselou čeliadkou. Fotím. Počerní chlapci mi zamávajú… Spýtam sa ich na Stevana a Annu Fabókovcov. Poznajú, usmernia…

Po chvíli sa z úvratí kotúľa ďalší koč na kolesách s pneumatikami. Prihovorím sa: Môžem odfotiť? Spasoje Radojčić, pohonič, súhlasí. Dodá, že kobyla sa volá Vidra, a že s jej pomocou obrába menšie parcely. Aj ľudia sediaci pri stole v neďalekom dvore rýchle prekonajú nedomnienky z neznámeho chodcu s foťákom v ruke, cvakajúceho na všetky strany. Potvrdia, kde bývajú…

Milí priami ľudia Fabókovci

Milí priami ľudia Fabókovci

A už som u nich. Rezká v kroku i na reči, Anna Fabóková sa tiež poďakuje za pozdravy od jej príbuzného Mirka. S manželom Stevanom nešetriacim na expresívnych výrazoch prevzatých zo srbského vokabulára, vyrozprávajú nám skrátka, ako tu kedysi žilo viac ako 200 Slovákov, ako v noci uprostred ulice bývala tancovačka, na ktorú prichádzali nielen miestni Srbi, ale aj Slováci zo Starej Pazovy, a to na bicykloch. Teraz je ich, Slovákov, dozvieme sa neskoršie, už len 31. Ba aspoň o jedného menej, lebo… „Včera sme pochovali Jána Kováča… po dlhom čase bol tu aj pán farár Vinkovič z Boľoviec…”

Pozdravíme sa s úprimnými milými ľuďmi (ani nás len nezahriakli, že kde sme boli toľké roky, alebo že sme na nich zabudli) a poďme – priamo do „tichej dediny”. Predtým si len obhliadneme neveľký temer osihotený evanjelický kostol. Aj o ňom sa patrí hovoriť osobitne, ako i ľuďoch, s ktorými sme sa rozišli ako so starými známymi…

Cintorín je, akože inak, na konci dediny, respektíve Gvozdenovej ulice. Aj tu jarné trávy bujnejú ostošesť. Kúsok od vchodu, vpravo, je hrobárska búda. Z ľavej strany si všímame slovenské hroby. Príbuzný včera zosnulého Jána Kováča, muž v strednom veku, povie stroho: „Nefotografujte ani nás, ani hrob…” Nuž, čo… Obídeme rýchle nový cintorín a pôjdeme preč. Uprostred neho vyrástla krásna borovica… so zlomeným vŕškom. Aká to symbolika…

Koník s vozom a veselou čeliadkou v ňom

Koník s vozom a veselou čeliadkou v ňom

Pravdaže, zaujíma nás aj starý cintorín. Ten ale nájdeme trochu ťažšie. Je totiž riadny kus cesty za dedinou, ale z opačného konca. Nie všetci Ašančania nám na otázku, ako sa k nemu dostať, odvetia rovnako. Prv než dorazíme k družstvu, odbočíme doprava a poľná cesta nás zavedie k húštiu, ktoré ani zďaleka nepripomína miesto posledného odpočinku. A predsa… Z krovia a vysokej buriny vyčnieva zopár náhrobných kameňov. Ale uvidíme ich len až sa začneme predierať týmto malým pralesom. Topánky kúpené deň pred prvou návštevou ašianských cintorínov zložili skúšku. Nadpisy na niekoľkých zachovaných pomníkoch hovoria, že tu sú pochovaní Slováci, ktorí zomreli na začiatku až v druhej polovici dvadsiateho storočia. Ibaže prvý, ktorí zočíme, patrí istému Nemcovi… Cvakáme… cvakáme a… napokon sa vrátime. Od mŕtvych k živým. Ktorí tiež raz budú… t. j. budeme potravou tráv.

Ulice akoby ožili; všetko je v pohybe. Dievčatá a chlapci pobehujú po detskom ihrisku, kury a kuriatka hľadajú poklad v tráve na okrajoch jarkov. Tráva sa ponáhľa rásť; slnko smeruje k západu.

Z prvej návštevy Ašane si odnášam teplo dlaní milých ľudí, s ktorými som sa práve zoznámil. I kúsok neobjasniteľného nedefinovateľného pocitu majúceho azda najbližšie k emócii menom smútok. Prameniaci ani nie toľko z tam počutého, videného, či pocíteného, koľko z vytušeného…

Juraj Bartoš

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs