Slovenské srdce v srbskom tanci z Višnjićeva

30.máj 2013

Vybrali sme sa do Višnjićeva.

22MiroslavChrcek– Kedysi sa táto sriemska dedinka volala Grk, ale medzi dvomi svetovými vojnami sa jej občania rozhodli na počesť srbského guslara Filipa Višnjića, ktorý tu žil a umrel, premenovať ju na Višnjićevo, – vysvetľuje po ceste za novinárskymi témami kolega dopisovateľ Hlasu ľudu zo Šídu Stanislav Stupavský, ktorý vždy ochotne pomôže a sprevádza slovenských novinárov po šídskom kraji.

Len čo sme pricestovali do Višnjićeva, v ktorom okrem príslušníkov srbského národa žije aj zo tridsať slovenských rodín, vyskočilo slnko. Po viacdňovom daždi, ktorý už určite zunoval aj sám sebe, a kdežeby nie nám, slnečné lúče sa rozhodli, že budú silnejšie od neho. Tak ako sa rozhodli višnjićevskí Slováci, že budú všemožne čeliť asimilácii. Aj napriek tomu, že ich je málo a že sú manželstvá spravidla zmiešané slovensko-srbské.

– Na relácii Slováci – Srbi si rozumieme na výbornú, – hovorí o dobrých susedských, ba dokonca rodinných vzťahoch štyridsaťjedenročný Miroslav Chrček z Višnjićeva, ktorého rodinné zázemie je práve slovensko-srbské. – Po slovensky som sa iba trošku naučil, hlavne od starých rodičov a od strýka, lebo u nás je málo Slovákov. Asimilovali sme sa… Ale to je azda prírodný jav. Zvlášť keď ide o takú malú skupinku príslušníkov jednej národnosti v jednom heterogénnom prostredí.

Rozumeli sme si, hoci sme sa rozprávali slovensko-srbským jazykom. I keď náš jazyk bol zmiešaninou, to Miroslava v našich očiach nerobilo menším alebo väčším Slovákom. V ňom sme predovšetkým spoznali usilovného človeka v stredných rokoch s dobrou, tanečnou dušou. Takému človeku ľahko rozumieť, nech by hovoril v hocijakom jazyku.

22BosutČakal nás pri rieke Bosut, ktorá preteká cez túto sriemsku osadu, pred slovenskou modlitebnicou. Nielen vďaka Bosutu slovenský kraj vo Višnjićeve má iný šmrnc ako iné dediny, kde žijú Slováci. A možno práve ten pridáva nielen na kráse, ale aj na sile zotrvať v optimistickom pohľade na život, aký má Miroslav, aj napriek neľahkým životným podmienkam. A napriek veľkej nezamestnanosti, ktorá vládne aj v tomto kraji.

– Môj život vo Višnjićeve je vyplnený – tak v zmysle pracovnom, ako aj kreatívnom.

Podľa vzdelania mäsiar, podľa zamestnania ovocinár. Tak by sa v skratke mohla opísať časť Miroslavovho života, ktorá sa nazýva zarábanie na živobytie.

– Desať rokov som pracoval v mäsopriemysle v Šíde, ale tento podnik sa dožil rovnakého osudu ako aj mnohé iné v našej krajine a keď ho zatvorili, zostal som bez práce, – hovorí Miroslav a celkom pokojne vysvetľuje, že sa krátko potom vrátil na dedinu, kde si dosť rýchlo našiel zamestnanie v ovocnom sade v jednom poľnohospodárstvom družstve.

– Spokojný som s prácou, lebo viem, že každý mesiac dostanem mzdu… Spokojný som aj preto, lebo si uvedomujem, že v súčasnosti si prácu ťažko nájsť. Veď v našom prostredí je nezamestnanosť taká veľká…

Hoci pracuje ako traktorista a náplňou jeho práce je aj postrek ovocných stromov, údržba ohrady a iné práce typické pre pestovanie jabĺk, lebo iba tie sa tu pestujú, vidno, že v Miroslavovom srdci žije folklórna duša.

– Keď som mal dvanásť rokov, ako tanečník som sa začlenil do Kultúrno-umeleckého spolku Filipa Višnjića, – tancuje v očiach nášho spolubesedníka, – a pred takými desiatimi rokmi som sa stal umeleckým vedúcim detskej folklórnej skupiny. Iba na vysvetlenie poviem, že v našom spolku sa tancujú iba srbské tance. Vlani sa zrodila idea, aby sme v spolupráci s erdevíckym spolkom nacvičili aj slovenský tanec, ale problém je v nedostatku peňazí.

22StupavskyMiroslavFolkloristi sú však vynaliezaví. Chceme veriť, že sa im čoskoro podarí zabezpečiť potrebné hmatateľné veci na realizáciu tejto peknej iniciatívy. A že sa im rovnako tak bude dariť, aj napriek deravému kultúrnemu vrecku, v hľadaní spôsobov a možností vystúpenia v susedných dedinách, alebo aj v susednej Republike Srbskej. Alebo pri zaobstarávaní potrebných krojov.

Čítame aj z Miroslavovej tváre, že verí, že sa im to podarí.

Verí aj v Boha. Je aktívnym členom evanjelickej cirkvi vo Višnjićeve, dokonca aj členom cirkevnej správy.

– Nám višnjićevským Slovákom celkom stačí modlitebnica, ktorú máme v dedine. K tomu je pre nás aj veľmi významná, lebo to je jediná takpovediac verejná organizácia, kde sa my Slováci z Višnjićeva organizovane stretáme a hovoríme medzi sebou po slovensky.

Nehovoria správne po slovensky. Je to jazyk s prvkami pivnického nárečia, lebo odtiaľ sa pred viac ako sto rokmi Slováci do Višnjićeva prisťahovali. Je v ňom aj veľa srbizmov. Ale ešte stále je tu snaha po zachovaní slovenskosti aj napriek tomu, že tu neexistuje ani slovenská škôlka, ani slovenská základná škola. Preto treba pochváliť ich úsilie a podporiť ich. Každý podľa vlastného svedomia. Mravne, alebo aj tak – inak…

V. Dorčová-Valtnerová

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU
21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs