Snahy biskupa Štarkeho po druhej svetovej vojne

17.jún 2013

Pri príležitosti 125.výročia narodenia Samuela Štarkeho, druhého biskupa Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Juhoslávii a predsedu Matice slovenskej v Juhoslávii v období rokov 1935 – 1941, z Ústredného archívu SEAVC sme vybrali doklad − Biskupskú správu predostretú krajinsko-cirkevnému konventu, ktorý zasadal 27. novembra roku 1946 v Novom Sade. V tomto doklade, presnejšie povedané v úvodnom prejave, vtedajší biskup SEAVC Samuel Štarke poukázal na vzťahy novej komunistickej vlády k cirkvám všeobecne, a tým aj k evanjelickej cirkvi augsburského vyznania.

Portrét biskupa Samuela Štarkeho

Portrét biskupa Samuela Štarkeho

Pripomenúť treba, že sa Samuel Štarke (pôvodne písané priezvisko Starke) narodil v Mošovciach pri Martine roku 1888. Po skončených štúdiách teológie v Bratislave, Rostoku a Lipsku prišiel do Báčskeho Petrovca roku 1913, kde pôsobil najprv ako kaplán a od roku 1915 ako farár. Biskupom Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Juhoslávii sa stal roku 1933, a tento úrad zastával do roku 1957, keď odišiel do výslužby. Odsťahoval sa do Bratislavy, kde roku 1959 umrel. Najťažšie chvíle života prežíval biskup Samuel Štarke práve počas druhej svetovej vojny, keď Slovenská evanjelická a. v. cirkev nemohla pôsobiť, lebo bola okupantmi rozbitá na tri časti, a potom po druhej svetovej vojne, keď sa federatívna Juhoslávia stala socialistickou republikou a keď na moc prišli komunisti – vlastne ateisti. Okrem toho, že sa otvorene pohŕdalo cirkvou, krajinsko-cirkevný konvent v čele s biskupom Samuelom Štarkem musel rozobrať všetky diania so zámerom, aby sa cirkevný život napriek mnohým prekážkam zachoval. Najboľavejšie pre cirkevné zbory bolo poštátnenie cirkevného majetku, kontrola cirkevných účtov, správanie sa farárov, odnímanie prípisov matrík a nátlak na pospolitý ľud, aby sa zriekol cirkevného života.

V správe podanej na konvente v roku 1946 biskup Samuel Štarke uviedol, že Ústavou FĽRJ cirkev sa stala oddelenou od štátu, a že Zákonom o agrárnej reforme mnohé jutrá cirkevnej zeme boli štátom odňaté: „Sme ponechaní po tejto stránke na samých seba a zúžené sú nám takmer základné podmienky jestvovania, na aké sme boli dotiaľ naučení. Ale pravda je aj tá, že možnosť žitia a účinkovania nám bola ponechaná a keď si to úprimne rozmyslíme, týmto spôsobom nám bola daná nielen možnosť, ale sme takto prinútení napäť a rozvinúť naše duchovné a materiálne možnosti ku ďalšiemu dôstojnému a opravdivo náboženskému žitiu.“

Hovoriac (v pokračovaní) o ťažkostiach, cez ktoré veriaci a farári prechádzali, biskup Štarke nachádzal nádej v nasledujúcom: „Keby som hľadel len dolu, na veci a okolnosti zemské a na to, čo teraz vidím medzi nami, nuž by som povedal, že ideme v ústrety smutnej budúcnosti. Ale ja nechcem takto robiť, ale sa chcem povzniesť na krídlach mojej viery, a preto nespúšťam hlavu a nechcem, aby moje srdce umdlievalo.“

Ako biskup Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi hneď po oslobodení snažil sa nadviazať kontakty s vládou. Po založení Krajinskej komisie pre veci cirkevné žiadal vysvetlenie, prečo štát kontroloval cirkevné účty a farárske platy: „Spomenul som totižto, že keď naša država môže v Čiernej Hore platiť farárov a katechétov z daňového groša, mohla by to urobiť u nás tým viacej, keďže naši roľníci, a ľudia vôbec, platia istotne väčšie dane ako tí tam dolu.“

Pozvánka na inštaláciu biskupa Štarkeho a synodálneho dozorcu Bulíka

Pozvánka na inštaláciu biskupa Štarkeho a synodálneho dozorcu Bulíka

Štarke s náboženskou štátnou komisiou prerokúval aj o knihách matrík. Zasadzoval sa o zachovanie týchto kníh na farských úradoch s tým, aby sa matriky odpisovali na použitie štátnych matrikárov. Jeho snahy, ako vieme, boli márne. Dokonca knihy matrík do dnešného dňa nie sú vrátené cirkevným zborom, ako bolo koncom minulého storočia sľúbené. Tak isto do dnešného dňa väčšine zborov SEAVC ešte stále nie je vrátený vtedy odňatý cirkevný majetok, i keď Zákon o reštitúcii Srbska jestvuje.

Zaujímavým sa zdá i Štarkeho výklad o stykoch so zahraničím v rokoch 1945 – 1946: „Ešte 17. júna t. r. hlásil sa mi zástupca Svetového Lutheránskeho konventu pán Pastor A. C. Nelson zo Ženevy. Písal, že dostal od našej cirkvi informáciu a že nám chcel pomôcť materiálne. Pýtal informáciu o našich cirkevných pomeroch. Ja som mu odpovedal, čo som mohol a volal som ho, aby nás navštívil. Čo sa stalo od tých čias neviem, ale je fakt, že patričný neprišiel a nepísal viac… Bol som tiež listovne vyhľadaný aj zástupcom Svetovej Aliancie kresťanských cirkví. O tom som obšírne referoval Kraj. presbytérium, ale myslím, že táto vec pred širšiu verejnosť nepatrí … Vyhľadala nás aj naša sesterská cirkev na Slovensku. Poslala mi aj dve pozvania a síce jedno na Jubilejný zjazd Evanjelického Zväzu mládeže a druhé na Všeobecnú pastorálnu konferenciu. Žiaľbohu, nemohol som sa zúčastniť, lebo pozvanie prišlo pozde, a ani pas za ten čas som nabaviť nemohol.“

Pretože v tej dobe na školách bolo zrušené vyučovanie náboženstva, biskup Samuel Štarke sa zasadil o nedeľné školy na farách. Zvlášť sa zasadzoval, aby sa v kostoloch riadne držali služby Božie a prisluhovala Večera Pánova: „Počet účastníkov Večere Pánovej je zrovna zahanbujúci a klesol takmer všade.“ Pole práce za takýchto okolností videl vo vnútornej misii, dobročinnosti a vzájomných návštevách zborov.

V takýchto neblahých časoch pre šírenie kresťanstva Samuel Štarke, biskup SEAVC, poradil: „Nám všetkým, i kňazom i nekňazom, musí v prvom rade o to ísť, aby sme sa nášmu Pánovi – hajtmanovi ľúbili a nie svetu tomuto, ktorý hynie, i žiadosť jeho. Majme tedy ducha Jeho úprimných nasledovníkov a tento duch je duch milosti Božej, ktorá dáva Bohu, čo je jeho a cisárovi zase to, čo je cisárovo, ktorá dobre rozlišuje povinnosti kresťana a občana; tento duch je duch pokory a skromnosti. Prečo by sme neboli aj my takíto? A keď budeme mať takéhoto ducha, vtedy sa nemusíme báť budúcnosti.“

Katarína Verešová

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU
21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs