Splynuli s Petrovcom

12.apr 2013

ROZHOVOR

 

Po horúcom lete a ešte horúcejšej jeseni na poli petrovského cirkevného zboru nastali nemalé zmeny. Petrovský cirkevný zbor tak uzavrel starú niekoľkoročnú kapitolu vo svojich dejinách so skromnou činnosťou a na pevných základoch začal budovať silný duchovný život. Hneď po nastúpení do služby dvaja mladí ľudia poriadne rozvírili ustálenú hladinu v zborovej činnosti; proste pohli svetom.

Začiatkom septembra 2012 na oslovenie cirkevnej správy kantorské povinnosti začal vykonávať ostrieľaný organista MgA. Janko Siroma, pôvodom z Kovačice. V septembri prichádzal len na nedeľné služby Božie, a onedlho – 4. novembra, keď mu to povinnosti dovolili, podpísal aj zmluvu a nastúpil na uprázdnené miesto kostolného organistu, lebo hrou na kráľovskom nástroji učaril a navodil pravú slávnostnú atmosféru na službách. Od septembra do konca novembra, pokým sa na nedeľných službách Božích každú nedeľu striedali kazatelia, a teda pred uzavretím súbehu, na bohoslužbách dvakrát hosťoval aj farár ThMgr. Vladislav Ivičiak, pôvodom z Kysáča, aby po získaní väčšiny hlasov petrovských cirkevníkov do služby petrovského farára v prvú adventnú nedeľu 2. decembra 2012 aj nastúpil. V tretiu adventnú nedeľu cirkevný spevokol, s ktorým už úspešne pracoval pán Siroma, a zborová správa srdečne privítali nového pána farára a popriali mu mnoho zdaru pri šírení evanjelia a kazateľskej činnosti – zvesti slova Božieho.

Z uvítania nového pána farára

Svojím osobným príkladom títo dvaja mladí muži od prvého dňa zvýrazňovali ľudské hodnoty, a tak za krátky čas získali priazeň Petrovčanov. Po brilantnom Veľkonočnom chrámovom koncerte 31. marca a ešte niekoľkých vynikajúcich podujatiach poprosili sme ich o slovo. Nedalo sa proste nezačať s vydareným posledným koncertom, ktorého umeleckým garantom bol MgA. Janko Siroma. V preplnenom kostole prítomní sledovali dôkladne koncipovaný program, ktorý priniesol silným dojmom pôsobiaci umelecký zážitok. Petrovský spevokol sa zaskvel v tom najkrajšom svetle – vystúpilo veľké umelecké teleso, ktoré pán kantor dokázal zladiť aj v speve, aj v hudbe. Treba ale spomenúť aj Vianočný chrámový koncert, ktorý za veľmi krátky čas prichystali, a čo do kvality a počtu hostí sa vyrovnal veľkonočnému. Okrem toho bolo ešte zopár nádherných výstupov, o čom sa s dávkou skromnosti zmienil takto:

„Čo sa týka tej umeleckej, hudobnej, resp. koncertantnej stránky aj v Kovačici som sa snažil toto podporovať. Moja mienka je taká, že cirkev okrem toho duchovna má sa starať, aby vychovávala ľudí, má ich povzbudzovať aj na kultúrnej rovine. To duchovno a to umenie je úplne tesne prepojené, vlastne duchovno sa sprostredkuje aj umením. A ruka v ruke cirkev by mala podporovať takéto projekty, obzvlášť keď máme napríklad aj v tomto prostredí ľudí, ktorí to dokážu realizovať − aj spevákov, aj hudobníkov. Dokonca máme tu aj mladé sily a keď sa to všetko dobre synchronizuje, vzniká prekrásna vec. Teší ma, ak si myslíte, že sme to urobili na vysokej úrovni. Priznám sa, chcel som ukázať, že všetko sa dá, len sa treba za to založiť, zorganizovať ľudí, mať ideu, návrh, plán a už to ide. Toto všetko tu roky bolo, len to bolo treba podnietiť. My sme prišli sem tak by som povedal ako tabula rasa; začali sme budovať, a s postupom času sú tu aj vynikajúce výsledky. Skúsili sme inovatívne ísť, ale dať všetky poriadky služobné a všetky veci proste podľa cirkevného poriadku a agendy, ktoré stanovila cirkev. Aj napriek tej nedôverčivosti, s ktorou som sa zo začiatku stretol, so spevokolom sa mi výborne pracuje. Všetky pokyny, ktoré vyžadujem, sa realizujú. No a keďže máme takých 46 – 48 členov, spievame štvorhlasne.“

Ešte jedno nevšedné podujatie sa cez veľkonočné sviatky konalo, na Bielu sobotu Veľkonočné bdenie. Na otázky, kto je tvorcom idey aj v petrovskom kostole zorganizovať bdenie, odpovedal najprv pán farár: „Videl som to v Nemecku a v novosadskej katedrále − katolíckom Chráme mena Máriinho, pán kantor to videl v Česku a na Slovensku. Robia to aj evanjelické cirkvi v Nemecku a Amerike, a so súhlasom správy a pána biskupa chceli sme aj my tie svetové udalosti preniesť do nášho zboru.“

Výsledok ich úsilia sa prejavil v bohatej návštevnosti kostola. K tomu mal čo povedať aj pán kantor: „Program cirkevný sme riešili na základe cirkevných kníh a všetko v súlade s agendou.“

Treba spomenúť aj to, že týchto dvoch prvých ľudí petrovského zboru tohtoroční konfirmandi jednoducho zbožňujú. Aj výkon, ktorý verejnosti ukázali všetci spolu, to potvrdzuje. Pán farár s prácou konfirmandov nemal veľkú skúsenosť. Zato pán kantor v roku 1997 v Kovačici pracoval s konfirmandmi − vyučoval spev. Po troch rokoch pôsobenia v rodisku šiel na štúdiá do Bratislavy, a tam tiež mal konfirmandov. Povedali, že s nimi pracovali veľmi otvorene, snažili sa im vysvetliť všetko, o čo sa zaujímali: „Aj napriek tomu, že je to pre deti v tom veku aj nepochopiteľná látka, snažili sme sa, aby tie prednášky boli maximálne pestré, aby sa striedali činnosti jednak v prednáškach slova Božieho, jednak spev, potom sme im urobili aj takú videoprezentáciu, aby deti nielen počuli, ale aby to aj cítili; lebo keď je vizuálny kontakt s tým, čo sa prednáša, zostane to upevnenejšie v mozgu. A potom sme im šli aj na tie chuťové city,“ hovorí kantor a následne zdôrazňuje: „Všetko s cieľom, aby im to nadšenie, ktoré doteraz mali, vydržalo. Veľa sme do nich investovali, možno aj nad rámec niekedy, ale len s jedným jediným cieľom, aby tomuto cirkevnému zboru zostala nádej, zostala budúcnosť. Práve preto ich budeme motivovať aj naďalej.“

Roky sa mládeži nevenovala patričná pozornosť a o mládežnícke programy sa neprejavoval veľký záujem, jednoducho medzi mládežou sa nepropagovali náboženské témy. Cítiť tu veľkú medzeru, nezáujem, ba aj odmietavosť. Im sa podarilo prilákať aj mládež vo Veľkonočný pondelok na mládežnícke služby Božie. Na  toto pohotovo odpovedal pán kantor:

„Keď som rozmýšľal o všetkých veľkonočných aktivitách, veľmi som chcel, aby aj mládež našla svoj kútik a svoj podiel na týchto sviatkoch a práve som chcel, aby aj im bolo umožnené svojským, teda mládežníckym, moderným spôsobom, a tak ako sa to robí v celom svete, osláviť Veľkú noc. Aby teda našla vo svojej cirkvi svoje miesto. Chcem sa držať toho hesla, aby každý človek, ktorý je v cirkvi, buď v Petrovci alebo inde, našiel svoje miesto v cirkvi, tak starší, ako aj stredné generácie, mládež a deti – jednoducho všetci, a tak sa vlastne realizovali tie mládežnícke služby. Pri tomto mi pomohla spolupráca s hložianskymi Kvapôčkami; tam sú vynikajúci hudobníci a keď sa spojili s našou mládežou, dobre to dopadlo. Samozrejme, bez podpory kňazov − petrovského a hložianskeho Jaroslava Kopčoka − by to nešlo.“

Vidno, že nič nenechávajú náhode. O plánoch do budúcna intenzívne rozmýšľajú. Chcú, aby po nich zostala trvalá pamiatka, aj taká v podobe tabla členov spevokolu a nahraním cédečka. Stojí to za to, lebo sem prišli ako misionári. V novom prostredí fascinovali svojou úprimnosťou a entuziazmom − splynuli s Petrovcom.

Za rozhovor vďačí

Anna Horvátová

Foto: Ján Kolár

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU
21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs