Sú to skutočne dobrí žiaci…

12.júl 2013

(Mária Kotvášová-Jonášová: Samí dobrí žiaci. Nový Sad : Hlas ľudu 2011)

Aby ste riešili dilemu, či ide o samých dobrých žiakov alebo je to len jeden z trikov autorky tínedžerského románu Samí dobrí žiaci Márie Kotvášovej-Jonášovej, zostáva na vás. No nie je to vôbec ťažké. Román, ktorý Novinovo-vydavateľská ustanovizeň Hlas ľudu v rámci edície Zvonec vydala roku 2011 a zatiaľ, žiaľ, nebol čitateľskej verejnosti recenzentsky prezentovaný, je dobrým tipom na čítanie v dovolenkových a prázdninových júlových a augustových horúcich dňoch.

Autorka knihy je profesorkou slovenského jazyka a literatúry v kovačickej Základnej škole Mladých pokolení a práve jej náročnému povolaniu môže vďačiť za tvorbu, ktorá jej priniesla popularitu. Zároveň ňou vyplnila dlhoročnú medzeru nedostatku v oblasti literatúry pre tínedžerov a dospievajúcu mládež ukladajúc na papier príbehy zo žiackych lavíc, žiacke nezmysly, ba až také svojrázne somariny. Ten žiacky život je nevysychajúcou studnicou tém, pre autorku aj relaxom medzi riadkami a vďačnou inšpiráciou. Perfektne vystihla a majstrovsky vedela podať na papier, a tak zvečniť naoko nepremyslené vyčíňanie žiakov, ktoré sa len v tom veku vari vie zrodiť v hlavách. Jej tvorba je úžasná, so slovami šikovne narába, nenecháva čitateľa ani na chvíľu nudiť sa, a keď sa už zdá, že sa situácia stabilizuje, prekvapí náhlym zvratom udalostí, a tak stupňuje u čitateľa aj napätie, aj zvedavosť, či sa ešte dačo vykľuje, takže sa tie jej práce čítajú v jednom dychu. Hrdinovia a ich hrdinské skutky sa v jej dielach striedajú ako na bežiacom páse, avšak žiadne skomoleniny sa jej nestávajú.

V tomto romániku sú vykreslené nešťastné čierne dni žiakov – keď sa všemožne snažia vybŕdnuť zo zúfalstva, avšak z problematickej situácie východiska vari niet; prinútení sú tak triednu knihu ukryť, lebo pre slabé známky nesmú rodičom na oči, ba zbijú ich, prípad had v taške, ktorý sa stupňuje až na drámu – a to tak, že sa čitateľ vžije s ich trápeniami. Súcíti však aj s učiteľmi, lebo vyčíňania na exkurzii, prvé cigarety, pijanstvá, a nadovšetko zodpovednosť za žiakov a neprespané noci privádzajú ich až do zúfalstva. Tak nebolo všetko jedno učiteľovi, keď hľadal Borisa a Žeľa ho tak perfektne klamala do očí: „Žeľa, neklam.“ „Neklamem. Boris nie je tu, naozaj,“ dušila sa. „Počúvaj, Žeľka, celú noc som nespal, kriesil som Taňu, Mišo padol zo stromu, Boris nespal vo svojej izbe…“ Aby na rozlúčkovom večierku žiaci jeden po jeden začali priznávať svoje previnenia, podlé kúsky, sprisahania a na veľké prekvapenie všetkých požiadali ich o prepáčenie. Ten počin všetkých prinútil rozmýšľať inak, zmeniť dovtedajšiu negatívnu mienku a pozerať sa na tých nevychovaných žiakov ako na zrelé osoby, z ktorých sa stanú dobrí ľudia. A učiteľov pri rozlúčke zaplavili jemné city a nesmierne dojatí sa ledva zmohli na slovo: „Deti moje…“ začal a zastal. Zaseklo mu reč. Chcel im tak veľa povedať, darmo. Hlava prázdna.

Hneď pri otvorení knihy nás privíta autorkino venovanie, z ktorého uzavierame, že všetky tie a také žiacke sprostosti sú len číre sprostosti, a bez nich by nebol zaujímavý ani žiacky život: „Svojim žiakom a kolegom ďakujem za odovzdanie príbehov, z ktorých som čerpala námety pre túto knihu.“ A na nasledujúcej strane ako úvod do diela znie trefná výpoveď: „Aj tá najväčšia hlúposť, ktorú urobíš, slúži na niečo dobré.“

Taký typ prózy na týchto priestranstvách očividne chýba. Preto spolu s románom Mať pätnásť je také ťažké alebo Striptíz je jedinečným edičným počinom fascinujúcim dospievajúcu mládež, ale aj tých, ktorí sa cítia byť mladými či v duši mladými sú.

A. Horvátová 

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU
21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs