Tlaky na otlaky

18.máj 2017

Tlaky na otlaky

Ani takmer 400 dní po uplynutí hroznej noci, v ktorej, ako povedal premiér a teraz i zvolený prezident – kompletní idioti zbúrali početné objekty v belehradskej mestskej časti Savamala, – nie sú známi „majstri“ s kuklami na hlavách. Ako (aspoň úradne) nie je známe ani to, kto im vystavil „pracovný príkaz.“

Známe je iba, že (povedal premiér a zvolený prezident) aktuálny primátor Belehradu Siniša Mali čoskoro nebude už dlho hlavou hlavného mesta našej krajiny. Nie preto, že (ne)alarmoval príslušné orgány ohľadne toho, čo sa v noci na 25. apríla 2016 udialo v „jeho“ meste, lež preto, že prácu vyplývajúcu z opisu jeho pracovného miesta poriadne robiť nemôže. Vraj v dôsledku všeobecnej kampane, ktorá sa vedie proti nemu, t. j. preto, ako spresnil premiér, že je verejnosti predstavený „v najhoršom možnom svetle.“ Na rozdiel (nie, nepovedal premiér) od toho, ako Belehrad a Srbsko v očiach sveta (re)prezentuje komplexný prípad Savamala?

Verejnosti nie je celkom jasné, či pod spomenutou kampaňou treba chápať protestné zhromaždenia čo „protestantov“, alias občanov protestujúcich, čo proti spôsobom súvisiacim s aprílovými prezidentskými voľbami (zoskupenie Proti diktatúre), čo proti Belehradu na vode (iniciatíva Ne davimo Beograd, t. j. Nepotápajme Belehrad) alebo (aj) iné nátlaky. Zarážajúca je taktiež skutočnosť, že pokým páchatelia s kuklami na hlavách (ani) v danom prípade doposiaľ nie sú známi, tobôž nie potrestaní, sú ľudia, ktorých odvaha písať o kauze Savamala stála priehršť nervov a (temer) aj zopár „drobných.“

Ako je známe, Vyšší súd v Belehrade hneď po novoročných sviatkoch „potešil hriešnikov.“ Kladne riešil žalobu ministra polície a novinárke Sandre Petrušićovej, hlavnému redaktorovi Milanovi Ćulibrkovi a týždenníku NIN, v ktorom (vlani v júni) na titulnej strane tohto magazínu uverejnili text Nebojša Stefanović: hlavný fantóm zo Savamaly, vyrúbil pokutu. Rozhodol, že vinníci musia ministrovi (v koži obyčajného občana, resp. naopak) vyrátať 300.000 dinárov. V dôsledku „narušenia cti a dobrého mena“ žalobcu. Apelačný súd 28. apríla novinárov a redakciu pokuty pozbavil.

Prečo toto píšem(e), keď je (už) všetko pomerne dobre známe, ak práve nie je (ešte stále) zahmlené?

Preto a jedine preto, že útoky (hrdinov, čo s kuklami, čo bez nich) na novinárov a redakcie, ktorí/é sa usilujú o objektívne nezaujaté informovanie neustávajú. Naopak: množia sa. Dokonca aj zo strany jednotlivcov, ktorí pred časom práveže orodovali za občianske a mediálne práva a slobody. Ani čo by sa im zunovalo močiť proti vetru, rozhodli sa chrániť si nové topánky, trebárs v nich furt vykračujú (a my s nimi)… do kruhu. Na rozdiel od tých, ktorí z tesného a tiesnivého kruhu vystúpili a pobrali sa, čo zväčša, na sever, za druhú hranicu, (po)zostalým zostáva len trpieť tlaky na otlaky. Kým, zase raz, nezaúradujú lieky proti tlakom na otlaky.

Nie náhodou pán Maciavelli onehdy skonštatoval: Kniežatstvá zanikajú obvykle vo chvíli ohrozenia, keď panovník chce prepojiť z vlády demokratickej na absolutistickú. Necitujem, parafrázujem a domnievam sa, že vyslovené neplatí len pre kniežatstvá.

J. BARTOŠ
J. BARTOŠ

BARTOŠ, JURAJ (1955) Pracuje ako novinár redaktor v týždenníku Hlas ľudu, kde bol šéfredaktorom v obdobiach 1990 – 1991 a 2000 – 2005. V čele mládežníckeho časopisu Vzlet pôsobil v období 1993 – 1997. Spolupracoval so slovenskými redakciami Rádia Nový Sad, Televízie Nový Sad, bol pri zakladaní TV Petrovec, tiež členom redakcie časopisu pre deti Zornička. Vydal knižku básní a próz pre deti Poď, kým ešte smieme (2005). Získal niekoľko ročných novinárskych cien Hlasu ľudu a Cenu Zorničky za básne a prózy. Je ženatý, má dvoch synov. Kontakt: bartos@hl.rs