Tradícia je pevné dno, o ktoré sa národy opierajú

2.sep 2013

Niektoré náhodné stretnutia a rozhovory utkvejú v pamäti a obohatia duchovný svet jednotlivca. Takou udalosťou bolo aj krátke, ale výstižné posedenie so známym choreografom a matičným dejateľom Igorom Kovačovičom zo Slovenska počas služobnej návštevy v Hrušove, kde v polovici augusta prebiehala Hontianska paráda. Využili sme príležitosť a položili sme mu niekoľko otázok.

– Aké je, podľa vás, miesto ľudovej tradície v súčasnom, modernom svete?

– Je to veľmi zložitá otázka, pretože tradícia patrí k životu, bez ohľadu na to, či je ľudová alebo akákoľvek. Bez tradície by generácie zrejme nemohli ďalej prežívať svoje tradície, lebo sa o niečo musia oprieť a to musí byť pevné dno. Každý národ na svete má svoje pevné dno, o ktoré sa opiera, a k tomu pevnému dnu patria tradície, zvlášť tie vlastné. Na tradíciách tradičnej kultúry národov sa vytvárali tradície národnej kultúry, tradície vysokého umenia, tradície, ktoré pretrvávajú v spoločenstvách, ktoré smerujú ľudí do ďalšieho veku. Tie ľuďom prinášajú určité poznanie minulosti, cez poznanie minulosti sa dostávajú do prítomnosti a stavajú svoje obzory pre budúcnosť. Bez tradície ani jeden národ na svete nemôže prežiť. Sú skúsenosti z histórie, že zanikli mnohé národy, ktoré zavrhli svoje tradície. Pretože tie tradície ďalší pokračovateľ tohto rodu nemal, musel vytvárať niečo iné, a tie pôvodné národy dnes nejestvujú. V tom zmysle vidím aj miesto ľudovej tradície v súčasnosti.

Igor Kovačovič si na Hontianskej paráde v Hrušove zalistoval aj v hlasľudovských vydaniach

Igor Kovačovič si na Hontianskej paráde v Hrušove zalistoval aj v hlasľudovských vydaniach

– Aký je váš názor na tzv. štylizovaný folklór vo vzťahu k pôvodnému?

– To, čo je pôvodné, autentické, už asi nie je, lebo vývoj badať v každej časti spoločnosti, čiže aj na dedinách, kde to bolo súčasťou voľakedajšieho života. V súčasnosti je to iba tzv. pridružená výroba. Je to chvályhodné, že ľudia vedia zachovať tradíciu ľudovej kultúry, že sa to prenáša v rodinách, že učia svoje deti, čo patrí ku krstu, k dievoctvu, ku svadbe, k bežnému životu, a čo patrí k odchodu človeka zo sveta. Dobre je aj to, že existujú odborníci, ktorí vyštudovali etnológiu, etnomuzikológiu, choreografiu, a tak zachovávajú ľudovú tradíciu a prenášajú ju na mladých ľudí, ktorí sú ochotní pestovať tento druh umenia. Na celom svete ľudia, ktorí posúvajú bývalú autentickú kultúru svojich predkov do polohy vyučovacej, vzdelávacej a smerujúcej do ďalšieho, tí zachránia našu ľudovú tradíciu, ktorá, samozrejme, účelovo využíva aj štylizujúce prvky.

– Stretli sme sa na festivale Hontianska paráda v Hrušove. Vieme, že sa Slovensko hrdí mnohými folklórnymi festivalmi, tak čím sa líši tento hrušovský od ostatných?

– Hontianska paráda je zaujímavá v tom, že na jej podstate vzniklo na Slovensku nekonečné množstvo podobných podujatí. Až si myslím, že je toho priveľa. Chvalabohu, že v Hrušove vznikla táto tradícia pred takmer dvomi desaťročiami, že tí, ktorí boli pri zrode podujatia, skôr ako začali robiť festival, veľmi podrobne sa oboznámili s dejinami osídlenia, s jeho možnosťami. Zároveň si podrobne zmapovali geografický priestor, v ktorom našli zákutia, miesta, v ktorom sa to dá robiť, ale v najväčšej miere je vynikajúce to, že jeho tvorcovia rešpektovali ľudské vlastnosti obyvateľov Hrušova či dediny, ale hlavne lazov, ktoré k dedine patria. To je podstata celej Parády – podstata ľudskosti, ľudského vnútra a srdca týchto ľudí, nekonečnej obetavosti Hrušovčanov, ktorú každý rok zažívam. To nie sú len tri dni parády, to sú týždne roboty pred tým a ďalšie týždne roboty po tom.

– Čím sa zaoberáte v súčasnosti?

– V určitom veku, v ktorom sa aj ja teraz nachádzam, by bolo dobre, keby každý človek mal pokoj, ale v zmysle aktívneho starnutia. Teda po tom, ako človek dosiahne svoj vrchol, mal by svoje skúsenosti a poznatky odovzdať ďalším, čiže svojim nasledovníkom, po čom by malo prísť zadosťučinenie, že čosi som odovzdal. Konkrétne čo sa týka mňa – no, žijem, robím, čosi možno aj potancujem. Kým chcú mladí, budem robiť. Pokiaľ si mladá generácia bude vážiť dedičstvo otcov, rozvoj spoločnosti budeme mať zaistený.

Za rozhovor ďakuje:

V. Dorčová-Valtnerová

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU
21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs