V Kuchárikovi žije nielen pekár, ale aj amatérsky filmár

1.aug 2013

Vždy, keď sa v Kovačici niečo významnejšie udeje, určite ho pri tom stretnete. Dokonca nielen pri slávnostných, ale aj pri tých bežných každodenných, poľnohospodárskych a oddychových úkonoch v tejto banátskej osade uvidíte ho s amatérskou kamerou v ruke. Sedemdesiatšesťročný Pavel Kuchárik je dobrovoľným kronikárom kovačického života. Vybrali sme sa za ním v horúci júlový deň, ale ostražito a s myšlienkou: – Hádam nás len neprivíta s kamerou v ruke, neradi by sme takýto spotení zostali zvečnení.

Dobrovoľný filmársky kronikár Pavel Kuchárik – takto ho nazvali novinári zo Slovenska

Dobrovoľný filmársky kronikár Pavel Kuchárik – takto ho nazvali novinári zo Slovenska

Privítal nás už na ulici. Čakal na nás, aby sme „trafili“ dom. Bez kamery, hádam preto, že nie sme Kovačičania, tak sa asi nehodíme do kovačických letopisov. A boli sme mu za to povďační. Ihneď nás zaviedol do svojho kútika na poschodí, do pracovne, v ktorej centrálne miesto zaberá množstvo videopások, dévédečiek, štyridsaťročný audionahrávač, niekoľko menších amatérskych kamier a počítač.

– Začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia som začal zbierať a nahrávať na audiopásky, keďže ma rádiotechnika odjakživa zaujímala, – hovorí Kuchárik. – Už roku 1970 som kúpil prvý audionahrávač a o dvadsať rokov neskoršie aj videokameru, ale predtým som sa roku 1959 stal členom Rádioklubu.

Podľa toho, ako nám vyrozprával vlastný životný príbeh, vidno, že náš spolubesedník je zvedavý a vtipný pán. Takí ľudia priam pachtia po objavovaní nových poznatkov a zručností už od malička. Potvrdil nám to.

– Vždy som bol veľmi zvedavý. Lákali ma drôtiky, rád som sa babral  s technikou, elektrikou, ako desaťročný som si urobil prvý rádioprijímač.

Prvá Kuchárikova videonahrávka je z roku 1990, keď nahral kultúrno-umelecký program, a potom sa to už roztočilo. Pán amatérsky kameraman pre budúce pokolenia nahral aj oračku, sejbu, rôzne fiesty, mítingy, ale aj smutné dedinské udalosti, ako pohreby kovačických insitných velikánov Martina Jonáša a Zuzany Chalupovej. Pre svoju ochotnícku, ale veľmi významnú činnosť zaslúžene sa stal čestným členom Miestneho odboru Matice slovenskej v Kovačici.

– Ani sa ma nepýtajte, koľko hodín materiálu mám, – určite takých 3 000!

Človeka vraj poznať podľa šiat. Náš hostiteľ tomu takto hovorí:

– Ak mám v ruke kameru, som amatérsky filmár, ale ak mám na sebe bielu keteňu, som pekár.

Boli sme zvedaví, prečo si zvolil povolanie pekára. Azda sa rád hrával s múkou a vodou?

– Ale kdeže, za pekára som šiel z trestu, – smeje sa majster pekár na dôchodku. – Mal som jednotku zo slovenčiny, šiel som na opravnú, a rodičia povedali, že keď sa nechcem učiť, pôjdem na remeslo. Tak sa stalo. Nemal som ešte ani pätnásť, keď som odišiel do Padiny k majstrovi pekárovi Babkovi…

Prvé dni vraj boli ťažké. Každé ráno vstávanie o pol tretej nezvládne každý ľahko: – A ja som bol taký mamin maznáčik, ktorý si rád pospal…

– Aj som raz odtiaľ ušiel, ale doma som dostal výprask a hoj sa, späť do Padiny. Vtedy som sa rozhodol, že radšej budem dobrým človekom ako lúpežom… Lebo ako si ustelieš, tak budeš spať.

V Padine bol iba rok, ale nie preto, že sa mu tam nepáčilo. Páčilo sa mu, veľa toho sa naučil. Zvlášť od jedného pekára, Švába, ktorý každú zimu chodil k Babkovcom. Ten mu raz povedal: – Pavel, dobrý majster je frenter, čiže ten, ktorý vystrieda viac pekární, aby sa viac naučil.

Čoskoro sme znovu u vás, sľubujeme manželom Kuchárikovcom (foto: Oto Filip)

Čoskoro sme znovu u vás, sľubujeme manželom Kuchárikovcom (foto: Oto Filip)

Tak sa aj stalo – Pavel Kuchárik sa vrátil do rodnej dediny, kde potom skončil trojročnú remeselnícku školu. Kus chleba mal v ruke. Doslova, lebo sa hneď na to zamestnal vo veľkej pekárenskej továrni v Belehrade, neskoršie sa znovu vrátil za prácou do Kovačice, aby čoskoro opäť odišiel do hlavného mesta. Menil pekárne, tak ako mu ten Nemec radil, a v každej bol dobrým, poctivým, pedantným, vrtkým a veľmi vynaliezavým a inovatívnym pekárom.

– „Vymyslel“ som chladiaci sklad s použitím malej miestnosti a kompresoru, a tak som lístkové cesto začal pripravovať deň vopred, a to v čase, keď nikto ani neslýchal, že je to možné, – pochválil sa náš pekár. – A mnohé iné veci som vymýšľal a uplatňoval v pekárskom odvetví.

Do dôchodku odišiel roku 1994, dokonca so zlatým prsteňom. Bol to prejav úcty a vďaky. – Potešil som sa, kdežeby nie, ale viete, vždy som žil a pracoval tak, aby som si zachoval čistú tvár slovenskú…

Hrdo, ale aj s dávkou clivoty uzaviera pekársku kapitolu majster Kuchárik. Uzavrel ju na sto percent, lebo doma nemiesi, ani nepečie. Aj jeho manželka hovorí, že by si už veľmi rada pochutnala na nejakom rožku alebo đevreku, ktorý by zamiesil a upiekol jej vyvolený, ktorého vždy podporovala v každom ohľade.

Na ulici sa lúčime s manželmi Kuchárikovcami. Na manželkino nahováranie sľúbime, že čoskoro znovu prídeme na návštevu, keď pre nás prichystá známe kovačické rejtešíky… A majster Kuchárik sa pritom len potmehúdsky usmieval a veselo nám zakýval:

– Dovidenia – čoskoro!

V. Dorčová-Valtnerová

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs