V zlúčeninách chémie a života

12.apr 2013

ROZHOVOR

 

Usmievavá, zhovorčivá, príjemná, s úprimným srdcom a radostnou mysľou, takto by každý už po prvom kontakte ohodnotil Kysáčanku Marínu Savićovú, ktorú mnohí poznajú podľa dievčenského priezviska Závišová. Po dlhšom rozhovore a zistení, že je čerstvou doktorkou chemických vied, by uvidel, že napriek krehkému zovňajšku je silnou osobou, usilovnou, vytrvalou, chtivou, svedomitou, jednoducho múdrou mladou ženou, ktorá ráznym krokom kráča životom a vzorcami chemických vied.

Dr. Marína Savićová

– Dopracovať sa k titulu doktorka chemických vied iste nebolo jednoduché. Predchádzalo tomu najprv školenie, a potom výskumy. Ako to s tou chémiou bolo vo vašom prípade? Kedy a kde sa to začalo?

− Už v základnej škole, ktorú som ukončila v Kysáči, som mala rada prírodné vedy. Z tých dôvodov som si na Gymnáziu Jovana Jovanovića Zmaja v Novom Sade zvolila prírodovedno-matematický smer. Čiže chémia sa mi zapáčila od toho času, čo som sa s ňou spoznala. Po ukončení gymnázia som vôbec neváhala. Roku 1996 som sa zapísala na fakultu a v roku 2003 som sa stala diplomovanou chemičkou. Neraz si spomínam na zaujímavý príbeh, či anekdotu, keď som zložila prvú skúšku, a prišla domov s desiatkou v indexe. Moji rodičia mi na to povedali, že sa nemusím toľko učiť, že ma nechcú obťažovať s výbornými známkami. A mne tá „moja“ chémia nebola až taká ťažká; darilo sa mi. V rodičoch som mala vždy veľkú podporu, lebo nikdy nerobili nátlak na mňa. Dodnes je tomu tak, čo sa týka ich podpory, napriek tomu, že som už dospelou osobou. V roku 2002 som sa ako absolventka zamestnala v Základnej škole Ľudovíta Štúra v Kysáči. Moja pani učiteľka chémie Zuzana Ožvátová odchádzala do dôchodku, takže som začala učiť siedmakov a ôsmakov. Bolo to na 60-percentný pracovný úväzok, nuž som si po ukončení fakulty urobila licenciu, aby som mohla robiť v škole. Skladala som pedagogiku, psychológiu, metodiku a stala sa profesorkou chémie.

Na seminári v španielskom meste Sitges

– Podarilo sa vám teda zamestnať, hoci nie na plný úväzok, ešte pred skončením fakulty.

− Robila som vtedy v škole dvakrát týždenne. Ale ešte predtým, keď som na fakulte „odpočúvala“ všetky skúšky, začala som chodiť s mamou na trh, predávať a súčasne si aj zarábať. Neskoršie som robila ako čašníčka, až kým som sa nedostala po terajšie pôsobiská. Nepadlo mi to ťažko. Dokonca keď som mala času, ochotne som pomohla svojim rodičom. Potom, keď som začala robiť v škole, a bolo to iba dva dni v týždni, zistila som, že odrazu mám dosť voľného času. Nevedela som, čo s ním? V roku 2004 som sa preto rozhodla zapísať postgraduálne štúdiá. Magisterkou chemických vied som sa stala o štyri roky neskoršie. Tematika magisterskej práce bola rovnaká, ako aj pri doktorskej dizertácii, lebo sa zaoberám skúmaním a syntézou nových zlúčenín ako potenciálnych liekov a štruktúra je steroidná. Od roku 2009 som začala robiť doktorát na Prírodovedno-matematickej fakulte Univerzity v Novom Sade, na Departemente pre chémiu, biochémiu a ochranu životného prostredia. Doktorskú dizertáciu Syntéza a antiproliferatívna aktivita nových D-homo a D-seko derivátov androstanu som vypracovala v laboratóriu pre organickú chémiu pod mentorstvom Dr. Evgenije Đurendić, riadnej profesorky Prírodovedno-matematickej fakulty v Novom Sade. Dizertácia je vypracovaná v rámci výskumov na projekte Syntéza, charakterizácia a biologické výskumy steroidných derivátov a ich molekulárnych agregátov.

– Vyše desať rokov pracujete v kysáčskej škole ako profesorka chémie. Majú žiaci záujem o tento predmet?

− Dalo by sa povedať, že majú. S talentovanými žiakmi pracujem na dodatkových hodinách a za posledných 5 – 6 rokov sme dosiahli pekné výsledky na súťaženiach. Na obecnej súťaži v Novom Sade moji žiaci obsadili prvé, ako i druhé a tretie miesta a postúpili i do vyššej úrovne súťaže. Najnovšie na medziobecnej súťaži v Novom Sade siedmačka Tijana Peťkovská obsadila druhé miesto a postúpila do republikovej súťaže. Musím uznať, že veľa času venujem tým dodatkovým hodinám a okrem nich sú tu i doplnkové pre tých, ktorým chémia ide trochu ťažšie. Robota s deťmi je pekná, darí sa mi udržať disciplínu a keby som sa mala rozhodovať medzi pracoviskom v škole a na fakulte, bolo by to veľmi ťažké. Z druhej strany treba u detí vyvolať záujem o učivo. Nedávno sme napríklad varili mydlo, čo deti veľmi chcú. Laboratóriá v  školách sú však skromné, nemožno robiť náročnejšie experimenty. Je to škoda, lebo žiaci chcú experimentovať a zdá sa mi, že majú záujem o vedy.

– Nemožno nespomenúť, že mimo základnej školy v Kysáči robíte na Prírodovedno-matematickej fakulte. Tak vo výskumnej oblasti, ako i so študentmi.

− Na fakulte som začala s experimentálnou prácou, ale robím aj vo výučbe so študentmi. Pravidelne, každý rok, robím s nimi cvičenia z organickej chémie. K tomu som poskytovala pomoc pri vypracovaní 20 až 30 diplomových a 2 – 3 master prác študentom. V roku 2006 ma na fakulte vymenovali za výskumníka praktikanta, aby som sa po obhajobe magisterskej práce stala výskumníkom spolupracovníkom. Angažujem sa v rámci výskumnej skupiny a pracujeme na dvoch projektoch. Jeden financuje Ministerstvo osvety a vedy RS a druhý sa realizuje v spolupráci s Univerzitou v Segedíne a je financovaný Európskou úniou. Pri oboch projektoch dôraz je na syntéze zlúčenín, ktoré modifikujeme a meníme. Potom ich posielame do Sriemskej Kamenice na Inštitút pre onkológiu, kde sa ďalej skúma, ako ničia izolované kancerogénne bunky. Znamená to, že pracujeme na potenciálnych liekoch pre malígne tumory. Podobný je i zámer toho európskeho projektu, ibaže sa materiál zasiela do Segedína, kde ide o trochu inšie výskumy a testy, ale v podstate ide o antikancerogénne zlúčeniny. Na fakulte pracujem so 40-percentným pracovným úväzkom, ale sama si určujem tempo a čas potrebný na experimentálnu prácu.

– Na obhajobe doktorskej dizertácie 19. marca ste aj laikom prítomným na slávnosti priblížili význam svojej práce.

− V chémii je normálne, že si výskumník niečo zamyslí, aj by si prial, aby sa to počas výskumu odohralo, ale neraz to nejde. Robí sa prvý, druhý, tretí krok, ale často sa treba vrátiť krok späť, rozmyslieť si, ísť v inom smere a stále dotvárať. Spokojná som, ako sa mi výskumy a práca na doktorskej dizertácii podarili, lebo mám až 43 zlúčenín, čo bola veľká robota, zvlášť ak máme na mysli, že ide o organickú syntézu. Kým sa získa zlúčenina, treba počkať, potom ju treba prečistiť, čo neraz trvá celý deň, dokonca dva. K tomu preverovanie čistoty zlúčeniny závisí od iných ľudí. Stane sa neraz, že sa pokazí aparát, čiže je to procedúra, ktorá nezávisí len od samotného výskumníka. Avšak musím uznať, že veľmi rada robím v laboratóriu, môžem tam stráviť aj celý deň. Sú pritom problémy, stáva sa dokonca i to, že nie sú chemikálie, čo zabrzdí výskum, ale situácia na našich fakultách je jednoducho taká. Napriek tomu musíme mať plány a rozmýšľať, čo a ako ďalej. Aj počas „varenia“ nových zlúčenín a písania doktorátu paralelne som robila na iných výskumoch.

– Ste autorkou i niekoľkých vedeckých prác a prezentovali ste ich na seminároch, dokonca aj mimo hraníc.

− Štyri práce som zverejnila vo významných medzinárodných časopisoch kategórie M22 a M23 a jednu v našom srbskom časopise. Mala som účasť na viacerých vedeckých seminároch, dokonca aj mimo hraníc, a to v Macedónsku, Bulharsku a Španielsku. Každoročne sa zúčastňujem na početných domácich poradách, kde prezentujeme výsledky výskumnej skupiny našej Katedry pre organickú chémiu. Čo sa týka seminárov, musím spomenúť, že chodím aj na tie, ktoré sú v zmysle kontinuálneho zdokonaľovania učiteľov, čiže zbieram si potrebné kredity. A čo sa týka fakulty, je to podobné, nuž vystačím chodiť aj na konferencie a zjazdy toho typu.

V laboratóriu na fakulte

– Je popri všetkých týchto povinnostiach času aj na záľuby, alebo som túto otázku mala premlčať?

− Mojou najmilšou záľubou vo voľnom čase je čítanie. Zvlášť v lete, keď mám viac voľného času, prečítam aj 10 kníh. K tomu rada chodím na Popovicu, kde sme si renovovali chatu po manželovom dedovi. A zaujímajú ma aj jazyky, bez ohľadu na to, že mám rada prírodné vedy a zvlášť chémiu, ktorá je mojou srdcovou záležitosťou. Rozprávam dobre po anglicky i po nemecky. Pravdaže, rada cestujem, ako všetci mladí, a zvlášť pekné spomienky mám na Paríž, Azúrové pobrežie, Barcelonu…

– Mnohí a najmä úspešní mladí ľudia, prácu a šťastie hľadajú mimo Srbska. Sú možno plány, že aj vy tam budete pokračovať vo výskumnej činnosti?

− Nateraz nie sú. Manžel Miodrag, tak ako ja, má rád Kysáč. I keď sme obaja prácou viazaní za Nový Sad, ani raz sme neuvažovali o tom, že sa presťahujeme do mesta. Možno preto, že manželove korene sú tiež v Kysáči. Jeho matka Mária Teplá, stomatologička, žije s manželom Todorom v Báčskej Palanke, ale je pôvodom Kysáčanka. O zahraničí sme síce uvažovali. Manžel mal vôľu vrátiť sa do Nemecka, kde mu žije sestra, a kde i sám žil 20 rokov. Ale stále máme nádej na lepší život v Srbsku. Zvlášť ja som optimistka, nateraz tu mám dve pekné roboty, ktorých sa nechcem zrieknuť. Po doktoráte sú šance, že ma preradia buď na docenta alebo na vedeckého spolupracovníka, ale to nezávisí iba od mojich úspechov. Sú mnohé faktory, ktoré na to môžu vplývať. Z druhej strany práca na vedeckom poli sa reguluje zmluvami, ktoré sa obnovujú každý rok a docentom na päť rokov. To znamená, že v prípade, že projekt viac nebude finančne krytý, aj moja práca sa skončí. Oba spomenuté projekty trvajú do roku 2014, potom začne nové projektové obdobie, takže mám nádej. Bez ohľadu na situáciu v štáte, vidím našu perspektívu tu. Tu sú i rodičia, ktorí stále pomáhajú. Možnosť, že v prípade straty roboty odídeme do Nemecka, je stále rezervným variantom.

E. Šranková

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs