Veľkonočný pondelok so savinoselskými Slovákmi

26.apr 2013

Akokoľvek sa zdá byť neskutočným, je pravda pravdivá: nebyť Juraja Ribaya, ktorý roku 1789 ako kňaz zakotvil vo vtedajšej Torži, kde i skonal na Silvestra v roku Pána 1912, sotva by sme písali tieto riadky. Po odhalení pamätnej kamennej dosky (v dnešnom Savinom Sele, čiže niekdajšej Torži) venovanej tomuto významnému dejateľovi slovenskej kultúry, 23. februára 2013 sme sa dohodli s aktuálnym pivnickým ev. farárom Jánom Zahorcom, že sa tam stretneme opäť v deň druhej slávnosti veľkonočnej.

o O o

Kňaz slovenského evanjelického cirkevného zboru a. v. v Pivnici Ján Zahorec chodí do Savinho Sela aspoň dvakrát do roka

Je pondelok 1. apríla 2013. Do Savinho Sela vchádzame hlavnou, čiže Ulicou maršala Tita zo smeru Despotova. Na jej konci odbočíme doľava a sme v Ulici Janka Čmelíka. Z pravej strany je nový cintorín, z ľavej domy. Pri štvrtom (pred starou čerešňou, ktorá sa rozkonárila pred nasledujúcim rodinným domom) sa mrví malá skupinka ľudí. Medzi nimi je i pán farár Ján Zahorec. Pozdravíme sa, vstúpime do dvora. Predo dvermi niekdajšieho starého rodinného domu, ktorý pivnická matkocirkev s finančným prispením z Nemecka kúpila pre potreby tunajšej svojej fílie, pobehuje zopár deciek. Štebocú po srbsky. Tri – štyri staršie ženy sa rozprávajú po slovensky. Pivnickým nárečím. Pán farár sa im prihovára.

– Prišli aj novinári. Chcú sa s vami porozprávať, dozvedieť sa, ako sa vám tu vedie, čo robíte…

– Dobre, ale budete sa musieť rozprávať po srbsky…, – povie nám jedna z nich. Neskoršie sa ukáže, že žartovala. Iná zavolá na šarvancov:

– Poďte deti vnúter, začíname…

– Není nás tak vela, – prihovára sa nám prvá. – Ako dobre, že si niekto na nás spomenul, – povie druhá a tretia dodá: – Cíťte sa dobre medzi nami…

Na ich pleciach je osud slovenčiny v niekdajšej Torži: Milan, Dalibor, Lena a Ingrid

Po chvíli pán farár začína odbavovať veľkonočný nešpor. Úvodom šestnásť – sedemnásť prítomných, medzi nimi ako duchovná a hlasová podpora aj dvaja presbyteri z Pivnice, zaspievajú dve piesne. Odznie modlitba i kázeň. Na záver dve dievčatá a dvaja chlapci zarecitujú verše, ktoré ich naučila tamojšia učiteľka náboženstva.

Nikto sa nepousmeje ani pochybovačne nekrúti hlavou (a vari by sa to patrilo?!), keď recitátorka povie, že „Jecho moc premochla smrť“, a že Pán „robil dyvy…“ Nesmejme sa ani my, priatelia. Čo vidíme na inom, očakávajme na nás samých. Alebo na potomkoch.

Choroba je neúprosná pliaga. Bez ohľadu na to, či útočí na telo, alebo na duchovnú hodnotu, akou je trebárs materinský jazyk.

Zopár detí vraj chýba. Neprišla dnes ani pani učiteľka náboženstva v ZŠ Branka Radičevića Anna Zbućnovićová; tiež ju znemožnila chrípka. Nie je tu ani jej kolegyňa Sabína Jovanovićová, učiteľka slovenského jazyka s prvkami národnej kultúry (ako voliteľného predmetu). Povedali by nám, aké je „jednoduché“ naučiť deti zo zmiešaných manželstiev po slovensky.

o  O  o

Evanjelická modlitebnica v Ulici Janka Čmelíka

Dve spomenuté dámy, práve tak ako učiteľky, ktoré v savinoselskej škole pôsobili pred nimi, rovnako ako kňazi, ale i tzv. predčitatelia a laické kazateľky, ktoré tu slovo Božie kázali a kážu po slovensky, sú skutoční donquijotovskí obri. Rovnako ako tí milí zlatí dospievajúci ľudkovia, ktorí sa s chuťou učia základom jazyka slovenského. Uznanie patrí aj ich rodičom, lebo majú pochopenie pre túto misiu. Netrúsia sprosté reči, že „prečo by si deti mali lámať hlavu nad jazykom, ktorý beztak nebudú potrebovať…“

Po stretnutí s hŕstkou savinoselských Slovákov 1. apríla sa nás zmocnil zvláštny pocit. Umocnila ho clivá pesnička z rádia vo chvíli, keď sme pri návrate domov prechádzali povedľa niekdajšieho starého cintorína. Tam niekde, ale nikto už dávno nevie kde, sú aj kosti Juraja Ribaya. Z cintorína, ktorý už dávno opantala burina a husté krovie, zmizli náhrobníky. V novom cintoríne, na ktorý pohľad upiera slovenská ev. modlitebnica, pribúdajú mená ľudí, ktorí kedysi hovorili slovenskou rečou… V modlitebnici dotlieva chabý ohník výročitých cirkevných slávností.  

Juraj Bartoš

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU
21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs