VHV bol aj básnik?

1.jan 2013

Vladimír Hurban Vladimírov

Vladimír Konštantín Hurban (1884 – 1950), evanjelický farár v Starej Pazove a slovenský dramatik známy pod pseudonymom VHV (Vladimír Hurban Vladimírov), písal aj básne. Akoby aj nie, keď jeho krvou prúdila tvorivá sila zdedená z otcovej i maminej strany – Hurbanova a Štúrova. Lenže tie svoje básne, okrem vo Vlastnom životopise uverejnenom v roku 1933 v Národnej jednote (náhradne v knižnej podobe bol uverejnený v roku 2003, vydavatelia pazovský zbor SEAVC a MOMS), nikde inde neuverejnil.

V Hurbanovej pozostalosti sa nachádza 20 básní, z toho jedna je v próze pod názvom Tri úsmevy.

Na rozdiel od strýka Vajanského a bratranca Vladimíra Roya, Vladimír Hurban Vladimírov nemal až takú bohatú a „ohybnú“ slovnú zásobu, a ani poetiku. Okrem čestných výnimiek ako napríklad v zbierke krátkych lyrických básní Piesne staromládenecké (Ešte raz, Nemôžem zato, Dievčatku, Upomenutie, Prečo? a Spoznanie), VHV písal pietne, príležitostné a satirické básne a veršované texty pre kuplety.

VHV (stojí) s kamarátmi vo farskej záhrade

Svoju báseň Pred pomníkom Svetozára Hurbana Vajanského prečítal na Matičnej slávnosti v Martine roku 1926, a pietnu báseň dedkovi J. M. Hurbanovi nechal odloženú v archíve. Volá sa 17. III. 1817 – 17. III. 1943. Básňou sa 9. januára 1940 navždy rozlúčil s matkou: „Matka, presladké meno! / Buď vždy pochváleno! / Matka, prekrásne meno, / buď od nás osláveno! / Matka meno skvostné / v blyštiacej žiare milostné. / Mať, moja mať, pochop s velebou— / Dnes, áno dnes – keď sa lúčim s Tebou…“

Medzi príležitostné možno zaradiť tri veršované príhovory: Tu je už náš Národný dom (1928), Vladimíra 1944 na fare a recitáciu z príležitosti 25. výročia Slovenského ochotníckeho divadla v Starej Pazove: „Aký je to divný šum? / Zvedavé je publikum? / Veď dnes máme Hromnice / vidím plné lavice –/…“. Báseň  Vladimír 1944 na fare je obsažná. Opisuje nielen seba, sestru, cirkevníkov, všetkých hostí, ale aj okolnosti, za akých oslavoval meniny 16. januára 1944: „… Pre ťažké, vojenské časy, / neboli však spevu hlasy, / ani tanec, ani reč – / lebo dnes má právo meč! / Našej piesni býva koniec, / bol tu Sľúka a dal veniec / farárovi na pomoc: / Jemu vďaka, – dobrú noc!“

VHV básne písal, aby svoj kruh kamarátov zabával, a satirické preto, aby poukázal na javy a mravy. Medzi satirické patria: Odkaz slovenskému poetovi, Keď som v hexametroch básnil (Ó, štvrtok, ohavný maznáčik) a niekoľko tematicky ladených veršov venovaných pazovským Stapavičanom a richtárovi (keď násilne zrúbali farskú jedličku a z farskej záhrady spravili uličku): „Hymnu chcem zaspievať / nie celkom maličkú, / za hrsť oslávenia, / že nám Pazovčania / spravili uličku… / Nastal zástoj krátky: / v uličke – záchody… / a povozy tiahnu / a žaby sa liahnu / dľa pazovskej módy…“

Na výlete (zľava) Ján Paško, Milan Žarnovický, Hana Hurbanová, VHV a šofér

Keďže výborne hral na klavíri, Vladimír Hurban Vladimírov písal texty (a možno aj melódiu) pre pesničky. Povráva sa, že niektorí hudobníci s jeho pomocou niektoré (dnes pazovské ľudové) piesne vynôtili. Avšak, VHV vari najradšej písal kuplety pre večierky a divadelné predstavenia. Pretože melódia kupletu je všeobecne známa, bolo treba príležitostne napísať text. Tak nastali jeho kuplety: „Ima nešto trulo u danskoj državi (sokolská oslava roku 1928), Športový klub Štefánik (výnimočne – kuplet pre áriu z Gejše), Len choďte trochu na jasle – pôjde ako po masle! (kuplet pre Silvestrovskú zábavu): „Ach, ja úbohý človiečik / dobrý večer prajem / čujte moju múdrosť / skôr ako sa najem. / V tomto svete ide všetko / ako kto vám platí / preto v každej práci / toto treba znati….“. Sú tu aj kuplety: „Upitnik?(kuplet na plakate s upitnikom)“ a  Sto dukátov odmena! (spievalo sa medzi výstupmi rovnomennej jednoaktovky): „Od dávnych čias až po dnešok v okršleku sveta / veľmi známa a pravdivá býva táto veta: / že peniažky svetom vládnu / ľudia berú – druhí kradnú / za zlatom sa chriapu všetci / by ho mali v svojom vreci…“

Báseň VHV

Nastoľuje sa otázka, kto napísal známy pazovský divadelný kuplet: „… Stojme zmužile bok o bok / hrávať budeme každý rok!?“ Na základe listovania Hurbanových dokladov možno tvrdiť, že tento kuplet odspievaný v roku 1903 na Hromnice nenapísal VHV (pretože vtedy bol vo Viedni na štúdiách), ale jeho otec Vladimír Hurban, ktorý podľa svedectva VHV vo Vlastnom životopise, bol prvým pazovským režisérom. V análoch nachádzame zmysel pre humor aj starého pána farára Vladimíra Hurbana, ktorý tiež napísal zopár vtipných príležitostných básní.

Katarína Verešová

 

 

 

 

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU
21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs