Zachovávanie slovenskosti v Binguli

27.aug 2013

V minulosti sa zápisniciam venovala náležitá pozornosť. Boli písané rukou, pedantne, s uvádzaním faktov. Prihliadalo sa na to, aby sa prostredníctvom jednotlivých diskusií natrvalo zaznamenalo, čo bolo kedy, kde a ako vykonané a ktorý jednotlivec sa o čo pričinil. Pre historikov a iných bádateľov údajov z minulosti také vecné zápisnice predstavujú spoľahlivý zdroj informácií.

Písaniu zápisníc pozornosť zrejme venovali nielen vedúci príslušných inštitúcií a združení, ale aj štátne vrchnosti. O tom svedčia napríklad zápisnice dištriktuálneho a seniorálneho konventu úradne vydané tlačou ako osobitné brožúrky z prvej polovice minulého storočia. Zápisnice Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi do konca druhej svetovej vojny boli písané nielen v slovenskom, ale aj v jazyku oficiálneho štátu: v nemeckom, maďarskom, chorvátskom alebo srbskom jazyku. Rukou písané zápisnice (chránené v zošitoch) v slovenských evanjelických zboroch sa písali len po slovensky.

Starý evanjelický kostol v Binguli

Starý evanjelický kostol v Binguli

Výnimku predstavuje zápisnica cirkevného zboru v Binguli napísaná tesne po prvej svetovej vojne. V monografii Slováci v Binguli 1857 – 2007 autora Stanislava Stupavského sa uvádza: „Prvá zápisnica v novej vlasti 17. marca [1918] z celocirkevného konventu binguľskej evanjelickej cirkvi písaná je v chorvátskej reči. Prečo sa tak robilo, nieto žiadneho vysvetlenia. Ostatné zápisnice, ktoré sú v knihe zápisníc písané na konventoch vo fíliach v Erdevíku, Ľube a v nemeckom cirkevnom zbore v Binguli, tiež sú písané v chorvátčine. Údaje v zápisnici sa vzťahujú na pôsobenie zboru od 8. januára 1919 po 17. marec v tom istom roku.“

Dôvod na písanie zápisnice po chorvátsky v slovenskom cirkevnom zbore fakt nieto, i keď sa v zápisnici bingulského konventu zo 17. 3. 1918 doslovne uvádza [preklad do slovenčiny]: „Číta sa rozkaz Chorvátsko-slav. dalm. vlády, Oddelenia pre náboženskú prednášku v Záhrebe zo dňa 20. 1. 1919 č. 37 1/102, ktorým sa prikazuje, že cirkevná väčšina má písať zápisnice zo svojich zhromaždení v chorvátskom alebo srbskom jazyku a že má používať pečiatku v tom istom jazyku. Presbyteriálne zhromaždenie prijíma tento rozkaz na vedomie. Nevyhlasuje, že to považuje za porušenie cirkevnej autonómie a že prostredníctvom seniorátu proti tomuto rozkazu bude protestovať.“

Bolo by potrebné preveriť názory cirkevníkov na sriemskom seniorálnom konvente vo vtedajších zápisniciach, ktoré sa rukou dovtedy písali len v slovenčine,  a potom boli aj v tlačenej podobe nielen v slovenskej, ale aj v chorvátskej reči (do roku 1918 zápisnice seniorálneho konventu sriemskeho v dodatočne tlačenej verzii sa prekladali ešte aj do nemčiny). Avšak v binguľskej zápisnici zo 16. 9. 1919, ktorá bola znovu rukou písaná v slovenskej reči, sa uvádza, že prítomný bol aj vtedajší senior sriemsky Adam Vereš. Na základe toho by sa mohlo predpokladať, že tento seniorát spolu s binguľským farárom Fedorom Ormisom vskutku protestoval 12. 4. 1919, lebo zápisnica Sriemskeho seniorátu bola písaná v srbčine – latinkou a znie: Zapisnik obdržane senioralne skupštine hrv.-slav. a. vj. seniorata u Zemunu dne 1. 4. 1919. Predsednik-konsenior Adam Vereš. Mimochodom uvedieme, že pazovské cirkevné vedenie v čele s farárom V. K. Hurbanom príkaz zo Záhrebu ignorovalo.

Cirkevníci na zrúcaninách starého kostola

Cirkevníci na zrúcaninách starého kostola

Svoje práva tesne po prvej svetovej vojne slovenskí evanjelici získali rozličnými zmluvami stanovenými Trianonskou mierovou zmluvou 4. júna 1920, na základe ktorej bolo 1. 12. 1928 napísané Memorandum v Iloku. V Memorande sa uvádza, že Slovenská evanjelická cirkev je štátnou Ústavou uznaná, takže sa „nesmú robiť viditeľné rozdiely a že našu cirkev a náboženstvo nemožno podraďovať iným uznatým náboženstvám“.

Práva evanjelických Slovákov v Binguli boli drasticky narušené pred koncom druhej svetovej vojny. „So žiaľom v srdci vpisuje sa do zápisnice, že nemeckí vojaci 3. novembra 1944 zrúcali kostol slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi, ktorý bol posvätený 15. novembra 1915. roku. Pri tejto príležitosti zváľali kantorský byt a spálili Slovenský národný dom; a porúcali s výnimkou niekoľkých domov skoro celú obec. Obec rúcali mínami,“ uvádza sa v zápisnici celocirkevného konventu cirkvi binguľskej z 13. 5. 1945. Tento údaj zapísal farár administrátor Ladislav Zgúth, ktorý bol inak farárom erdevíckym a seniorom sriemskym. Stanislav Stupavský, autor monografie o Binguli, k tomuto zápisničnému faktu dopísal: „K týmto slovám netreba komentár. Jasne vykresľuje koniec života jednej dedinky, života a zvykov jej občanov, pre ktorých nový deň bude ozajstne nový bez spätostí s minulosťou, ktorá zanikla v zrúcaninách a pahrebe kultúrneho domu, fary a kostola.“

Starý binguľský kostol bol zbúraný počas formovania Sriemskeho frontu [21. 10. 1944 – 12. 4. 1945], keď fašistická Skupina E a vojsko NDH v západnom Srieme po porážke v Belehrade pripravovalo obranu pred útočiacimi bojovníkmi NOB, ktorí vyháňali okupantov z Juhoslávie.

Binguľa aj dnes, napriek tomu, že má nový kostol, žije v spomienkach. Binguľčania nezabudli na niekdajšie výhody v porovnaní s inými cirkevnými zbormi, na dobu, keď neboli len fíliou, keď mali živý kultúrno-umelecký a osvetový život s väčším počtom slovenských obyvateľov. Súčasný kostol vystavaný roku 1963 je útulný. Binguľčania si prajú oživiť aj kultúrnu činnosť v pomerne dobre zachovanom Slovenskom dome.

Katarína Verešová

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU
21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs