Žijeme v rovnakom štáte?

15.dec 2017

Žijeme v rovnakom štáte?

Každý má právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť. (…) Všetci sú pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú základnú ochranu bez akejkoľvek diskriminácie. (…) Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva. (…) Každý má právo na prácu, na slobodnú voľbu povolania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti nezamestnanosti. Každý má, bez akejkoľvek diskriminácie, nárok na rovnaký plat za rovnakú prácu.  

Sú to výňatky zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorú Organizácia spojených národov prijala 10. decembra 1948. Šesťdesiatdeväť rokov neskoršie svet si môže položiť prst na čelo, v akej miere sa články uvedenej deklarácie aj uctievajú. Neurobíme chybu, ak povieme, že sú zriedkavé krajiny, ktoré sa týchto stanov aj dodržiavajú. A naša? O tom možno donekonečna diskutovať.

Ochranca občanov Zoran Pašalić ku Dňu ľudských práv vyhlásil, že občania našej krajiny už roky veľmi ťažko uskutočňujú svoje práva, medzi ktorými sú najohrozenejšie ženy a deti obete násilia, osoby s invaliditou, príslušníci rómskej národnosti a LGBTI populácie. Aj napriek tomu, že počas minulých rokov boli značne vylepšené zákonodarné rámce, ktoré sa týkajú ochrany uvedených skupín, tieto osoby sa stále nachádzajú na tzv. čiernej listine. Máme zákon o zamedzovaní násilia v rodine, osobitný protokol o ochrane detí a žiakov pred násilím, schválenie deklarácie proti homofóbii je na obzore. Ale to, v čom nám nepomôžu žiadni právnici, zákony, ani deklarácie je vyrovnať sa s hlboko zakorenenými predsudkami k príslušníkom uvedených skupín. Prečo sa nepríjemne cítime, ak sa ocitneme vedľa skupiny Rómov? Prečo sa s odporom pozeráme na pár rovnakého pohlavia? Prečo osoby s invaliditou vo väčšine prípadov vykonávajú menej platené práce a sú považované za druhotriednych pracovníkov? Prečo…? Otázky zatiaľ zostávajú nezodpovedané.

V Deň ľudských práv sa v našich médiách o nich hovorilo viac než inokedy. Usporiadaný bol aj druhý veľtrh menšín Svorná mozaika Srbska, kde sa podobne ako vlani predstavilo niekoľko národnostných menšín – kultúrne a gastronomicky. A nevystali ani ošúchané výpovede našich politikov – že sú národnostné menšiny mostom pre spoluprácu s inými krajinami, ako aj tá, že sú menšiny zapojené do každého rozhodnutia našej vlády. Áno, sú zapojené, majú možnosť vyjadriť svoju mienku, ale koľkokrát bola mienka národnostných rád, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu menšín, aj akceptovaná? O tom sa nevyjadrovali.

Ministerka pravdy Nela Kuburovićová oceňuje, že Srbsko dosiahlo najvyšší stupeň ľudských práv vzhľadom na minulé roky. V Srbsku, v ktorom my žijeme, ešte stále nie je doriešené otvorenie firiem na základe „falošných osobných preukazov“, plagiáty dizertácií, mútne kúpy bytov, súdne konania s tajkúnami. A starostlivosť štátu o svojich občanov, najmä tých chorých, klesá čoraz nižšie. V štáte „s najvyšším stupňom ľudských práv“ sa skôr vyčlenia prostriedky na hudobnú fontánu, než napr. pre choré deti. Žijeme v rovnakom štáte?

J. PÁNIKOVÁ
J. PÁNIKOVÁ

JASMINA PÁNIKOVÁ (1984)
Do redakcie Hlasu ľudu nastúpila v roku 2010, najprv ako externá spolupracovníčka a neskoršie ako novinárka – dopisovateľka. V súčasnosti je redaktorkou online vydania.
Predmetom jej záujmu sú sociálne témy, prevažne problematika marginalizovaných skupín ľudí.
Súčasne je aj členkou redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet.
V roku 2014 dostala tretiu Cenu novín Hlas ľudu a v roku 2015 prvú cenu novín Hlas ľudu.
V oblasti prekladateľstva spolupracuje s Verejným servisom RTS a RTV Vojvodina.
E-mail: panikova@hl.rs