Životom šľahaný roľník Povolný-Juhás

12.aug 2013

Pokojným hlasom, dôrazne pomalším, aby mu hádam neuniklo žiadne vyrieknuté slovko, s nepatrným úsmevom na perách a v očiach, na terase rodinného domu v Padine s nakrájanou dyňou na tanieri víta nás a hovorí:

– S otcom Vladom som sa dobre poznal. Pri každom stretnutí sme žartovali o kačiciach, – začína rozhovor Pavel Povolný-Juhás, aby reč nestála, ako sa na správneho hostiteľa patrí.

– O akých kačiciach? – pýtam sa, lebo si nespomínam, že by otec dakedy spomínal nejaké padinské kačice.

– No vždy sme sa „božili“, ktorá je lepšia, či tá novinárska, alebo tá moja domáca, – akoby skrytým úsmevom sa pousmeje, – keďže sme ich doma vždy chovali.

Pavel Povolný-Juhás rád porozprával o svojich maliarskych a spisovateľských dielach, ale aj o životných neplechoch...

Pavel Povolný-Juhás rád porozprával o svojich maliarskych a spisovateľských dielach, ale aj o životných neplechoch…

Takto sme sa zoznámili s Pavlom Povolným-Juhásom, v ktorom objavujeme dávku humoru, ale akúsi plachú, skrývajúcu sa pred širšou verejnosťou. Netreba sa tomu diviť. Pána Povolného život nešetril. To teda vonkoncom nie.

– Život ma šibal, – hovorí so zármutkom, – apa zostal paralyzovaný v druhej svetovej vojne, 17 rokov bol pripútaný k posteli. Umrel, keď som ako devätnásťročný bol vojakom. Stará mama bola niekoľko rokov nevidomá. Potom moja žena utrpela porážku a viac ako 5 rokov bola vo vozíku. Aj ona je už deväť rokov nebohá, po nej sa pominula moja mamka, už bola staručká…

– Bože, akoby celý môj život v tomto dome bol niekto nehybný, – vzdychne si náš spolubesedník, – ale teraz konečne všetci, ktorí tu žijeme, všetci z rodiny, sme na vlastných. Nielenže kráčame, ale aj bežkáme –  vnúčikovia a pravnúčikovia sú našou hybnou silou.

Keď spomenul decká, úsmev sa mu vrátil nielen na tvár, ale aj do celého Juhásovho príbytku. Pri takýchto problémoch, nerestiach a pri toľkom smútku ťažko rodinu udržať, ale Povolnovcom sa to podarilo. Nielenže nepretržite poľnohospodáril, aby vyživil rodinu, ale sa venoval aj umeniu. V roľníkovi žije aj maliar aj spisovateľ.

– Najprv som sa prejavil ako maliar, – spomína na zašlé časy náš hostiteľ, – mali sme jednu miestnosť, kde dedo mal dielňu, vápnom bola olíčená, a mali sme aj jedného veľmi zaujímavého suseda. Ani nižšieho človeka, ani silnejšieho, krikľavejšieho hlasu, keď rozprával. Jedného dňa, mal som vtedy hádam deväť rokov, vedľa som našiel ceruzku, vzal som ju do ruky a na tú vápnom natretú stenu som nakreslil suseda.

– Kým som ja kreslil, sused s dedom, ktorý mal stolársku dielnu, hoci nebol stolárom, opravovali koliesko, lebo sused bol „štrángár“. Keď sused odišiel, ukázal som kresbu dedovi, ktorý ihneď suseda spoznal. Aj iní ľudia, ktorí k nám chodili, hneď suseda spoznali. Ten obraz zdobil stenu až do mojej svadby. Keď som sa oženil, mal som dvadsaťdva rokov.

Odvtedy veľa vody riekou pretieklo. Povolný-Juhás mal niekoľko samostatných tematických výstav, stal sa členom výtvarného združenia Smäd, navštívil niekoľko výtvarných táborov, ktorých je členom.

– Netrpia rastliny v poli, keď chodíte na tábory, veď tohto roku ste už päťkrát boli v zahraničí? – pýtame sa bez okolkov.

– Jáj, veď ja som toľko skorej nechodil, – odpovedá náš roľník, – aspoň kým som ja bol gazda na traktore a v kombajne, ale teraz mám syna a zaťa, ktorí gazdujú, veď ma už ani nepustia na celý deň do poľa, iba ak niečo odviesť. Boja sa o moje zdravie…

V mladosti v sebe objavil aj žilku spisovateľskú. Vraj keď bol vojakom v Mostare, napísal kratšie texty, poviedky, ktoré po návrate domov, po niekoľkých rokoch spracoval, dotvoril „obrazotvorne“, ako sám hovorí, a vznikla z toho kniha poviedok Prvé ulice, s ktorou sa čitatelia zoznámili pred viac ako pätnástimi rokmi. Dokonca si ju aj sám ilustroval. Neskoršie vydal knihu v srbčine Male i velike posledice, ktorá hovorí o smutných deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Tá prvá kniha je venovaná  sťahovaniu Slovákov do Padiny…

– Tuším, že sa ma chcete opýtať aj na prímeno Juhás, – vraví sebavedome pán Povolný, ktorý na chrbte nosí šesťdesiatsedem krížikov.

Uškrnieme sa nad sebou, že nám takto priamo na nose visela otázka, a nestihli sme ju ani vysloviť… Ale už aj sa dostávame k odpovedi.

– Keď sa naši starí sťahovali na tieto priestory, šli na voloch zo Slovenska. Môj prapradedo, sedem generácií predo mnou, ktorý sa tiež volal Paľo, lebo sa meno prenášalo z kolena na kolena, i keď v matrike píše Ďuro, hnal ovce. V Maďarsku zastali oddýchnuť si. Keďže bol práve jarmok, všetci členovia karavány šli nakupovať či predávať, iba Paľo išiel pásť ovce. Keďže bol veľmi unavený, v jednom garáde zaspal, a keď sa zobudil, vybral sa za karavánou, ale na celkom opačnú stranu. Manželka Kata nariekala, že ho niet, ale žandári, ktorí ich sprevádzali, sľúbili, že ho nájdu. Poslali aj ostatných členov výpravy, aby ho hľadali a aby sa pýtali Maďarov na „juhása“, lebo to po maďarsky znamená pastier. A odvtedy sme Juhásovci…

Pavel Povolný-Juhás, ktorého život bičoval, predsa dostal aj krásne dary – vnukov a pravnukov.

– Teraz už mám aj pravnúčika, ktorý je desiata generácia Juhásovcov, záruka, že naše prímeno pretrvá…

V. Dorčová-Valtnerová

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU
21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs