Na festivale sa rodia nové hudobné kádre

Bolo ich už 16 ročníkov, je to teda 32 koncertov, lebo od začiatku pre veľký záujem osobitne spievajú žiaci nižších ročníkov selenčskej základnej školy a osobitne žiaci vyšších ročníkov. Spolu ich býva na každom festivale zo 60.

A tu je aj Orchestrík, ktorý sprevádza spevákov, a ten bol tohto roku až 30-členný. Nebudeme to násobiť, už na prvý pohľad ide o impozantné číslo, ale ide hlavne o veľkú a šľachetnú vec: je to hudobná a kultúrna budúcnosť Selenče. A nielen Selenče. A veru aj súčasnosť, lebo účastníci tých prvých ročníkov už majú vyše 20 rokov a z mnohých z nich sú už erudovaní hudobní odborníci, profesori, dirigenti, skúsení a oceňovaní speváci.

Hlavným „vinníkom“ vzniku a pretrvávania tohto vzácneho podujatia je Dr. Juraj Súdi, profesor hudobnej kultúry. V rozhovore nám povedal aj to, prečo je festival od prvého ročníka nesúťažný.

„Vychádzajúc zo skúseností z rôznych súťažných medzinárodných a domácich menšinových festivalov a podujatí, na ktorých si merajú sily umelci, pochopili sme, že ide o niečo nemerateľné a nehmatateľné. Povedali sme si, že by bolo najlepšie organizovať len také podujatia, kde sa bude hlásať rovnaká úcta ku všetkým účinkujúcim. Ukázalo sa to ako niečo, čo dáva krásne výsledky a usilovnosť všetkých sa prejaví v tom najkrajšom a najširšom slova zmysle. V tom aj leží zmysel celého nášho podujatia Selenčské sláviky, a to mu možno aj dáva život a trvanie už po šestnástykrát.“

Do Orchestríka noví členovia pribúdajú, po skončení základnej školy aj odchádzajú, ale sa aj vracajú.

„Áno, niektorí naši bývalí muzikanti sa občas hlásia, z vlastnej iniciatívy sa zapoja znovu do orchestra, a to spravidla, keď chystáme festival Selenčské sláviky,“ povedal nám spolubesedník. „Dokonca vo festivalovom zložení Orchestríka sme mali už i žiakov z Pivnice a z Hložian, ktorí k nám chodili na hodiny huslí, tak sa zapojili aj do práce Orchestríka. Vlani sa nám na našich skúškach a vystúpeniach pridali i mládežníci muzikanti zo Šídu a tohto roku sme mali na scéne i dvoch petrovských gymnazistov.

Ja by som bol najradšej, aby deti vôbec neprestávali hrať v Orchestríku, ale to nie je možné. Mladí ľudia treba, aby dorástli, aby šli za svojimi mladistvými záujmami a potrebami. Je to mojím problémom, že si vypestujem muzikanta, ktorý po čase ,uletíʻ. Vedomý som si ich dospievania a veľmi sa teším, keď vidím, že sa neskoršie ako dospelí muzikanti uplatnia v inom hudobnom telese,“ zdôveril sa nám profesor Juraj Súdi, ktorý s manželkou Renátou bdie a profiluje tento festival: od prihlasovania potenciálnych účastníkov, cez prípravu notového materiálu, nacvičovanie hudobníkov a spevákov, po vystúpenie na festivale, ktoré treba doplniť i textom pre moderátorov, darčekmi pre účinkujúcich, záverečným koktailom.

A potom ešte doložil:

„Nikdy sme nelimitovali počet členov v Orchestríku. Vždy sme otvorení k spolupráci so všetkými. Keď nás je menej, tak vystúpenie podáme s menším počtom hudobníkov, keď nás je viac, tak zahráme viacerí. Niekedy si zahrám s Orchestríkom aj sám. Nemám s tým problém. Máme radosť z muzicírovania, a to chcem vštepiť i všetkým členom Orchestríka. Keď sa mi táto vec vydarí, vtedy som svoje poslanie splnil.“