Dáva farbu obrazom všedného dňa

Pri tej príležitosti hovorili Vladimír Francisty, riaditeľ ÚKVS, Vladimír Valentík, riaditeľ SVC, Michal Madacký, vedúci Galérie SND v Kysáči, a autor. Rozhovory moderoval Ladislav Čáni. Hudobnú  zložku mala na starosti vynikajúca gitaristka Anna Havranová-Ilićová. Umelca prišli podporiť okrem Kysáčanov a akademických maliarov, ako i iných konzumentov umenia aj syn Milan, vnučka Vanesa a nevesta Anna.

Sám autor nám prezradil okrem iného nasledujúce:

„Predstavená bola monografia venovaná mne a pri tej príležitosti bola aj nainštalovaná výstava, taký nejaký prehľad 50-ročnej tvorby. Čo povedať? Snažím sa aj naďalej byť tvorivým, usilovným a pracovitým výtvarníkom a, samozrejme, nie iba stagnovať, ale stále skúmať.“

Keď ide o tohto umelca, uňho to šlo od „ťažkého koloritu“ až po ten veselý.

„Viete, ja som celý taký naopak,“ hovorí Súdi. „Tmavý kolorit som preto robil, lebo krajinu je relatívne ťažko stvárniť aj napriek tomu, že je jednoduchá, je veľmi realistická a podáva sa v takej farebnosti, aká je v skutočnosti. Preto som chcel trochu iným spôsobom urobiť tú krajinu, aby bola trochu záhadnejšia, tajomnejšia a my žijeme na rovine, poznáme ju… Vieme, že vie byť naša krajina a rovina veľmi ťažká, tmavá, olovená. Neskoršie sa farby vyjasnili, vylepšili, lebo kde by to bolo, aby všetci tak hľadeli smutno, ťažkú krajinu, nikto by to ani doma nechcel. Oživil som paletu, teraz mávam modernejší, súčasnejší prejav a aj farebnosť, lebo nie je ľahko ani s čistými farbami maľovať. Treba ich ladiť, vedieť priložiť jednu k druhej. Typické pre mňa je, že nerobím abstraktnú maľbu, ale podávam realistické momenty, aby sa ten, kto pozoruje, mal za niečo chytiť a samotný príbeh si potom ďalej rozpriadať, teda nejakú udičku musím dať, aby tí, čo pozerajú, mali zážitok z čítania obrazu, a nielen prejsť povedľa neho a nevedieť, čo autor chcel povedať. Hovorí sa, že jeden obraz má 1 000 slov, takže jeden obraz je ako malý románik,“ uzavrel umelec.

Anna Legíňová