K Olympijským hrám v Paríži – z dejín najväčšieho športového podujatia na svete

Olympijské hry v modernej dobe sa od prvého podujatia v Aténach v roku 1896 veľmi rozrástli – na spomenutom prvom podujatí v hlavnom meste Grécka sa zúčastnilo len 14 krajín a 241 športovcov.

Postupne sa to šírilo a pred prvou svetovou vojnou OH boli aj v Paríži, St. Louisi, v Londýne a v Štokholme. Po vojne a po druhú svetovú vojnu hostiteľmi Olympijských hier boli belgický Antwerp, znovu Paríž, Amsterdam, Los Angeles a Berlín. Potom podujatia v roku 1940 a 1944 znovu neboli, aby prvé Olympijské hry po druhej svetovej vojne v roku 1948 zorganizoval Londýn. V roku 1952 hostiteľom bolo Helsinki a v roku 1956 sme mali dve hostiteľské mestá – Melbourne a Štokholm.

Šesťdesiate roky minulého storočia priniesli svojrázne zmeny na politicko-spoločenskej úrovni na celom svete, nepriatelia z vojny znovu začali spolupracovať a vytvorili sa nové bloky svetových veľmocí.

Olympijské hry v Ríme 1960

Tak na rad prišli aj Olympijské hry v Ríme – už 17. v poradí od obnovenia v spomenutom roku 1896. Rím vyhral v konkurencii ďalších šiestich miest a za hostiteľa bol zvolený po treťom kole hlasovania, v ktorom získal viac hlasov ako švajčiarska Lausanne. Hry prebiehali od 25. augusta do 11. septembra a na nich už účinkovalo až 5 347 športovcov a z toho počtu bolo 613 športovkýň.

Najdôležitejšie je spomenúť to, že po Olympijských hrách v Ríme prebiehali prvé Paraolympijské hry.

Poznamenali ich švédsky kanoista Gert Fredriksson, ktorý v Ríme získal šiesty olympijský titul, tiež Aladár Gerevich, maďarský šermiar, ktorý v Ríme získal šiesty titul majstra za radom – vyhrával od podujatia v roku 1932 po Rím v roku 1960. Juhosláviu reprezentovalo až 120 športovcov a jediné dve medaily získali futbalisti, ktorým sa podarilo získať titul olympijského majstra, kým Branko Martinović v zápasené získal striebro.

Na rad prišla aj Ázia

O štyri roky neskoršie Olympijské hry prvýkrát v dejinách prebiehali na území Ázie, konkrétne v japonskej metropole Tokio. Hlavné mesto Japonska vyhralo v jednom kole hlasovania, menej hlasov získali Detroit, Viedeň a Brusel.

V porovnaní s Rímom na OH v Tokiu bolo menej športovcov, ale aj tak bolo viac športovkýň, ako pred štyrmi rokmi. Až 16 krajín sa na Olympijských hrách zúčastnilo prvýkrát v dejinách. Predovšetkým išlo o africké krajiny, ktoré počas 60. rokov minulého storočia získavali nezávislosť. Pribudli aj niektoré ázijské krajiny, ako Nepál, Malajzia a Mongolsko.

Japonsko zvolením posledného nositeľa olympijského plameňa Olympijským hrám pridalo politický prízvuk, ale zdá sa, oprávnene – ide totiž o Yoshinoriho Sakaia, ktorý sa narodil v Hirošime, práve v ten deň, keď bola zbombardovaná atómovou bombou.

Vynikol americký plavec Don Schollander – získal vtedy rekordný počet medailí v plávaní, štyri zlaté medaily a stanovil tri svetové a jeden olympijský rekord. Abebe Bikila z Etiópie sa stal prvým pretekárom, ktorému sa podarilo obhájiť zlatú medailu v maratóne, bez ohľadu na to, že len pol roka pred pretekmi mal operáciu slepého čreva.

Do programu Olympijských hier pribudli aj nové športy – džudo a volejbal, prvým olympijským majstrom vo volejbale sa stal Sovietsky zväz v mužskej konkurencii a Japonsko v dámskej.

V porovnaní s Olympijských hrami v Ríme Juhoslávia mala výrazne menej športovcov v Tokiu – 76, ale sa aj tak podarilo získať viac medailí. Na konte ich bolo päť a zlaté medaily získali Miroslav Cerar v gymnastike a Branislav Simić v zápasení. Striebro získali vodní pólisti, Miroslav Cerar získal aj bronz v gymnastike a bronzovú medailu si zaslúžil aj Branislav Martinović v zápasení.