Dnes so symbolickým začiatkom o 10.00 hod. na nádvorí Slovenského vojvodinského divadla v Báčskom Petrovci sa zoskupili Petrovčania, aby si sprítomnili výročie tragického popravenia martýrov slobody národnooslobodzovacieho boja, presne na mieste a v čase, kde a keď sa skončili ich mladé životy roku 1941. Fašistický okupant ich vtedy odsúdil na smrť obesením, že sa zapojili do synchronizovanej akcie pálenia konopí v južnej Báčke. Odvtedy ubehlo osemdesiat päť rokov.

Domáci ani v súčasnosti nedovolia, aby prachom zabudnutia zostali zapadnuté ideály týchto mladých ľudí. Z roka na rok si opakujú túto smutnú, ale mnohovravnú významnú udalosť pre dejiny Báčskopetrovskej obce. Pokúšajú sa ju preniesť aj na mladé generácie s odkazom, že sloboda neprichádza sama, ale neraz si ju treba aj tvrdo zaslúžiť.
Príležitostný program začal hymnickou pesničkou chóru Základnej školy Jána Čajaka pod taktovkou hudobnej pedagogičky Maríny Kaňovej. Potom k pamätníku vence položili predstavitelia obce a Matice slovenskej v Srbsku. Nasledoval krátky príhovor predsedníčky Obce Báčsky Petrovec Viery Krstovskej a v príležitostnom programe slovami o tejto tragickej udalosti sprítomnili gymnazistky Lucia Kevenská a Daniela Filipovićová. K tomu príležitostnú báseň predniesla Ksenija Vujačićová.

V historickom kontexte sa uvádza, že pod správu Maďarského štátu sa Báčka dostala po vypuknutí vojny na našom území a po porážke juhoslovanskej armády v aprílovej vojne. Vrchnosti robili nátlak na menšiny a nútili ich pracovať pre nich. V lete roku 1941 vedľa všetkých nátlakov, ktoré Petrovčania pociťovali na vlastnej koži, nebolo im ťažko v skrýšach organizovať a šíriť antifašistické myšlienky. Revolt a nepokoj sa stupňoval u Petrovčanov. V jednej októbrovej noci roku 1941 najodvážnejší členovia straníckej a SKOJ-ovskej organizácie vykonali svoj plán – zapálili konope na všetkých troch vtedajších petrovských konopárňach: Lekárovej, Majerovej a družstevnej. Týmto svojím skutkom spôsobili veľkú škodu maďarskému štátu, ktorá ich stála mladého života.

Po ukončení tejto časti, ktorá začala presne o 10.00 hod. prezváňaním zvonov z kostolnej veže, každoročne sa organizuje aj odchod k spoločnej hrobke padlých bojovníkov na tzv. partizánskom cintoríne a kladenie kvetov a vencov. Aj tam predstavitelia obce a Miestneho spoločenstva, ako aj predstaviteľky Spolku petrovských žien, penzistov a žiaci základnej školy na spoločnú hrobku položili veniec a kytice kvetov. Prítomným sa prihovoril poverenec pre petrovskú miestnu samosprávu Ján Lačok a vymenoval prvobojovníkov: Jána Labátha, Martina Hrubíka, Jána Marčoka, Braňa Mokića, Pavla Ďugu, Ruda Hrubíka, Ljubomira Doroslovačkého a Jovana Žeravljeva, ktorí vtedy padli za slobodu a ktorým sa i dnes s hlbokou pokorou a úctou klaniame. Po prednese ďalšej príležitostnej básne v podaní Ksenije Vujačićovej prítomní sa potichu rozišli.








