V Galérii Zuzky Medveďovej v Báčskom Petrovci, ktoré spravuje Múzeum vojvodinských Slovákov, sa v piatok večer 13. novembra uskutočnilo slávnostné otvorenie samostatnej výstavy režiséra a zároveň i umelca Ľuboslava Majeru pomenovanej Blednúce vrstvenia a Intervencie.

Ľuboslav Majera sa narodil v roku 1951 v Báčskom Petrovci. Vyštudoval divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a počas svojej bohatej umeleckej kariéry pôsobil v televízii, rozhlase, profesionálnych aj ochotníckych divadlách v Srbsku a na Slovensku. Je nositeľom početných ocenení za režijnú tvorbu a venoval sa aj pedagogickej činnosti.

Popri divadelnej a rozhlasovej réžii sa Ľuboslav Majera venuje aj výtvarnému umeniu. Už v roku 1978 vystavoval na Kovačickom salóne tri práce na koži. V roku 1992 predstavil v Galérii Zuzky Medveďovej v Báčskom Petrovci samostatnú výstavu Scénický medzičas, ktorá zahŕňala maľby, kresby, papierové sochy a masky.
Výstava fotografií a obrazov Blednúce vrstvenia a Intervencie Ľuboslava Majeru sa koná pri príležitosti jeho 75. narodenín a 160. výročia divadelnej činnosti v Báčskom Petrovci. Verejnosti bude prístupná do 4. decembra 2026.

Prítomným na vernisáži tak po trochu režírovanej majerovsky – autorstvo sa nezaprie – sa prihovorili riaditeľka Múzea vojvodinských Slovákov Anna Séčová-Pintírová, tiež výtvarný kritik Vladimír Valentík a autor vystavených diel Ľuboslav Majera. Výstavu slávnostne otvorila spisovateľka Viera Benková. Hudbou sa prihovoril maestro Ondrej Maglovský.
Vernisážna performancia priniesla „dedinskú radu“, v ktorej autor na šamlíku a ďalšie účastníčky na stoličkách živo debatovali, ako kedysi naši predkovia na priedomí zvlášť v nedeľu prediskutovali všetky novinky. Tak aj tentoraz Majera, jeho susedy Benková a Séčová-Pintírová a sused z ďalšej ulice Valentík v galerijnej miestnosti si podebatovali o nezvratnosti toku času a jeho pokusoch zastaviť ho a skrášliť. Podnetom na to boli Majerove minuciózne postrehy pri prechádzkach petrovskými ulicami a uličkami, kde si všímal stavby, zvlášť staré domy a ich omietky. Tie sa, zvlášť keď ide o prírodné materiály, pod „ťarchou“ času pukali a rozsýpali. Majitelia sa pokúšajú prekryť nával vlhkosti v stenách novými nátermi, ale často márne. Majera vychytal nielen tie navrstvenia, ale aj tvary tých prasklín a odpadnutých častí omietky pripomínajúce a inšpirujúce autora ako rôzne tvary zvierat.

Výtvarný kritik Vladimír Valentík tento Majerov výtvarný počin zdôvodnil slovami, že všetko je pominuteľné, iba umenie je nadčasové, a preto je nepominuteľný aj Ľubo Majera.
Viera Benková pri otvorení výstavy si pripomenula časy z Belehradu pred polstoročím, keď mala príležitosť otvoriť jeho prvú samostatnú výstavu obrazov. Odovzdala mu ako symbolicky darček, resp. štafetu repliku niekdajšej krivane Vladimíra Hurbana Vladimírova, aby sa o ňu podoprel, keď to bude potrebné, ako sa i ona s ťarchou v nohách neraz podopiera. Krivaňa je aj symbol pretrvávania tradície nášho divadelníctva.

Okrem fotografických kompozícií v prvej sieni galérie expozícia výstavy k Majerovmu jubileu priniesla aj novšie obrazy z jeho ateliéru, prevažne abstraktné kompozície, v ktorých autor, ako vidno z ich pomenovania, vidí a stvárňuje svoju vnútornú podstatu bytia a tvorenia, podobne ako to celý život robieval na doskách, ktoré svet znamenajú. Alebo jednoduchšie povedané – za prvotným plánom sú skryté aj nadčasové odkazy, iba si ich treba všimnúť, a potom sa odhalí ďalší univerzum.
Samotná výstava výtvarných prác Ľuboslava Majeru, ako uviedol Valentík, pozostáva z troch celkov, ktoré významovo nadväzujú na seba. Prvú časť expozície tvoria jedinečné a významovo navrstvené fotografie, ktoré prvoplánovo znázorňujú segmenty našej empirickej skutočnosti. Druhú časť tvoria práce aj s autorovou intervenciou štetcom a tretia obsahuje Majerove abstraktné výpovede v tvare farebných kompozícií.




