Pietna spomienka na Vladimíra Vereša (1911 – 1973)

Vladimír Vereš sa narodil 9. 9. 1911 v Krčedíne z otca Adama, prvého biskupa našej cirkvi, a matky učiteľky Boženy, rodenej Kopovej (z Hlbokého).

Po skončení základnej školy v Beške a Starej Pazove a gymnázia v Báčskom Petrovci teologické štúdiá absolvoval v Bratislave a Zürichu v roku 1933 a za kňaza bol vysvätený v Iloku. Kaplánom sa stal v Selenči po boku farára Karola Medveckého a od roku 1937 sa stal selenčským farárom. V roku 1940 vstúpil do stavu manželského s Annou, rod. Medľovou, z Kysáča, a ich manželstvo bolo požehnané synmi Vladimírom a Dobroslavom. K svojej rodine pritúlili aj farársku dcéru a sestru Ľudmilu Hurbanovú, ktorá sa nikdy nevydala.

Po smrti Vladimíra Konštantína Hurbana bol zvolený za pazovského farára. Svojou zmierlivou povahou a s Božou pomocou, ochudobnený a rozštiepený cirkevný zbor pazovský pozdvihol na pozoruhodnú úroveň, s manželkou – pomocnou kantorkou zoskupoval početných konfirmandov (napriek komunistickým zákazom na školách) a naplnil cirkevný život početnými aktivitami. Vďaka kontaktom s predstaviteľmi Svetovej rady evanjelickej cirkvi v Ženeve zorganizoval stretnutie s prezidentom SFRJ J. B. Titom, a tak v roku 1954 bol v komunistickej Juhoslávii vystavaný prvý kostol v Slankamenských Vinohradoch s bytom pre levitu. Bol nápomocnou rukou biskupovi Dr. Jurajovi Struhárikovi v mnohých štátnych záležitostiach, spolupracujúc s predstaviteľmi Srbskej pravoslávnej cirkvi štátu a Obce Stará Pazova. V slovenskom evanjelickom kostole uhostili vtedy aj pravoslávneho episkopa Nikanora.

Za jeho úradovania historická fara (pod ochranou štátu) bola dôkladne renovovaná (boli pokusy vystavať novú faru) a niekoľkokrát bol renovovaný kostol: obnovenie elektrickej siete, elektrifikácia zvonov a rekonštrukcia organov. Za takých okolností v roku 1970 bola za účasti početných hostí a cirkevných zborov dôstojne oslávená 200-ročnica príchodu prvých Slovákov do Starej Pazovy.

V nedeľu 23. júla po nešporných službách Božích na staropazovskom cintoríne bola pietna spomienka na farára – seniora Vladimíra Vereša z príležitosti 50 rokov od odchodu do večnosti, ktorej sa zúčastnili z pozostalej rodiny aj nevesta Zuzana a vnučka Marína s rodinou, tiež tamojší cirkevníci v čele s Igorom Feldym, seniorom sriemskym a farárom staropazovským.

Ako uvádza Katarína Verešová, archivárka v Ústrednom archíve SEAVC v Srbsku so sídlom v Starej Pazove: „Vladimír Vereš mal hlboký vzťah k dejinám. Počas druhej svetovej vojny zozbieral údaje k vlastnému dielu Zvyky a obyčaje v Selenči, v rukopise je zachovaná monografia Selenče (83 strán) a v Starej Pazove okrem kázní napísal úvahy: Zvony, Naša cirkev od rozluke od štátu, Kňazský dorast a Dejiny Starej Pazovy. S kantorom Jurajom Miškovicom starším zostavil Spevník pre mladých a s ostatnými vojvodinskými kolegami spevník Tranovského kancionál a Prídavky ku spevníku Tranoscius. Často prispieval do cirkevných časopisov a v rukopise zostali jeho cestopisy. Ako milovník kníh a literatúry v Starej Pazove začal popisovať Synodálnu knižnicu. Po odchode seniora Michala Milana Štrbu z Boľoviec v roku 1966 Vladimír Vereš sa stal seniorom sriemskym. Na tomto poste zostal len sedem rokov, pretože ťažká choroba ukončila jeho tuzemskú púť v 62. roku života 19. 7. 1973. Jeho telesné pozostatky sú uložené na pazovskom cintoríne.“