Pomlčka a spojovník

Dve takmer rovnaké čiarky, s nepatrnými rozličnosťami, sú predsa rozdielne a aj ich funkcia  je rozličná. Jednou z najčastejších typografických chýb je používanie spojovníka namiesto pomlčky a tiež nesprávne písanie spojovníka s medzerami. Dôvod je jednoduchý: pomlčka sa na klávesnici nenachádza. Klávesnica pozná iba spojovník. Keďže klávesnica pomlčku nepozná, dokážu ju generovať iba zložitejšie textové editory (v balíku Office, OpenOffice…). Ak sa okolo spojovníka nechá z oboch strán jedna medzera, program konvertuje spojovník na pomlčku. Vo všetkých ostatných prípadoch (bez medzier, dve medzery za spojovníkom alebo pred) necháva spojovník spojovníkom. Samozrejme, to všetko za predpokladu správneho nastavenia programovej aplikácie.

Rozdiely medzi pomlčkou a spojovníkom sú dva:

1. 1.     pomlčka (–) je širšia ako spojovník  (-)
2. 2.     spravidla okolo pomlčky sú povinné medzery a okolo spojovníka medzery byť nesmú.

V textovom prejave je spojovník (-) zastúpený oveľa zriedkavejšie ako pomlčka (–). Opierajúc sa o Pravidlá slovenského pravopisu z roku 2003 uvádzame zjednodušene vysvetlené, kedy sa používa spojovník. Spojovník spája:

• dve slová na vyjadrenie spolupatričnosti pôvodne samostatných slov;
  • spájanie slov: modro-biely, národno-sociálny…
  • písanie viacslovných mien Cíger-Hronský;
  • bližšie vymedzenie miest: Poprad-Tatry, ale aj podivne vyzerajúce Bratislava-Záhorská Bystrica je typograficky správne;
• jednotlivé časti zložených slov vyjadrených číslicami a písmenami (napr.: 3-dielny, 4-percentný, 5-násobný…);
• iniciálovú skratku a príponu (v SĽUK-u, z TANAP-u…);
• delenie slov na konci riadka;
• označuje vzájomnosť: srbsko-slovenský, slovensko-ruský;
• vyjadruje približnosť, neurčitosť: dva-tri týždne, dnes-zajtra, väčší-menší, viac-menej, dlhší-kratší…;
• používa sa v spojeniach, ktoré vyjadrujú úplnosť, vysokú alebo neurčitú mieru niečoho, vyčerpanie všetkých možností: hory-doly, krížom-krážom, zoči-voči, telom-dušou, rad-radom, sprava-zľava, rukami-nohami, zubami-nechtami, sčista-jasna;
• používa sa v spojeniach, ktorých zložky stoja v protiklade: kamarát-nekamarát, cesta-necesta, rád-nerád, cestou-necestou;
• v spojeniach na vyjadrenie intenzity, s opakovaním výrazu: ešte-ešte, ledva-ledva, pomaly-pomaly; s pripojením toho istého výrazu so stupňovacou predponou, príponou…: dlhý-predlhý, šťastný-prešťastný, dávno-pradávno…

Ak je spojovník na konci riadka, musí sa zopakovať aj na začiatku nasledujúceho riadka bez medzery pred druhou časťou výrazu.

Pomlčka (–) sa používa oveľa častejšie a najčastejšie v týchto prípadoch:

• na určenie rozpätia: v rokoch 1903 – 1908; na trase Nový Sad – Belehrad – Niš; strana 5 – 65
• v matematike ako znamienko odčítania – mínus (podľa PSP, existuje ale na to aj osobitný znak);
• ako náhrada za sponové sloveso: Staroba – jeseň života, 1968 – rok bez nudy;
• za výraz, ktorý sa uvádza samostatne a bližšie vysvetľuje: hipodróm – miesto pretekov na koňoch;
• za vetami, ktoré sa ako príklady uvádzajú súvisle za sebou: Vo dvore privítalo ich ozrutné psisko, valach popolavej srsti. – Chlapci, synovia, kráčali s ním.;
• pri oddeľovaní priamej reči jednej osoby od druhej;
• na naznačenie súťažiacich športovcov alebo športových družstiev: FK Partizan Belehrad – FK Mladosť Petrovec, Srbsko – Španielsko;
• na naznačenie  spoluautorov, spoluusporiadateľov, spojencov: Pauliny – Ružička – Štolc, Grécko – Srbsko, Paríž – Madrid;
• vzťahov medzi rozličnými inými pojmami alebo javmi: vojna – mier, dobro – zlo, priateľstvo – nepriateľstvo;
• v jazykových prácach na vyjadrenie vzťahov medzi rozličnými pomenovaniami alebo ich tvarmi: žena – žien (genitív plurálu), ryba – rybár (slovo odvodené od pomenovania ryba), zemepis – geografia.

Ak je pomlčka na konci riadka, na začiatku ďalšieho riadka sa už nepíše.

Detaily o gramaticky správnom používaní spojovníka a pomlčky nájdete v Pravidlách slovenského pravopisu (2003) na stranách 108 – 114.

ah