K futbalovým Majstrovstvám Európy – veľká česť pre Juhosláviu, ako hostiteľa turnaja v roku 1976

Akokoľvek, do kvalifikácie na jubilejný piaty európsky šampionát vošlo znovu 32 reprezentácií, takže rozvrh tímov kvalifikácie bol jednoduchý, ako aj v prípade majstrovstiev 1972 – osem skupín so štyrmi tímami a víťazi postupovali do štvrťfinále, čiže play-off.

Juhoslávia tentoraz dostala relatívne ľahkú skupinu so Severným Írskom, Švédskom a Nórskom. Bola veľkým favoritom na postup, čo nakoniec aj potvrdila výkonmi na trávnikoch. Presvedčivo obsadila prvé miesto v skupine s piatimi triumfami a jednou prehrou.

Postúpila do play-off, a potom v žrebe znovu mala šťastie, ak tak možno povedať. Zo všetkých reprezentácií Juhoslávia za súpera mala Wales, takže znovu bola favoritom a mala ideálnu šancu – vrátiť sa na majstrovstvá Európy po tom, ako si nechala ujsť podujatie v Belgicku.

Wales inak prekvapil v tej kvalifikácii a tiež veľmi dobre zohral v skupine. S Maďarskom, Rakúskom a Luxemburskom získal desať bodov (vtedy výhry prinášali dva body), čiže dosiahol až päť triumfov, ale proti Juhoslávii nemohol. V Záhrebe bolo 2 : 0 v prospech nášho tímu a v revanš stretnutí bolo 1 : 1, čo Juhoslávii stačilo na postup.

Na záverečný turnaj sa prebojovalo aj Západné Nemecko, vtedajší aktuálny majster Starého kontinentu, po prvýkrát Holandsko, ktoré úhrnným výsledkom 7 : 1 prekonalo Belgicko, tiež Československo proti Sovietskemu zväzu.

Tak sa Sovietsky zväz prvýkrát nekvalifikoval na záverečný turnaj, keďže pravidelne na ňom hrali od založenia majstrovstiev.

Priebeh záverečného turnaja

Západné Nemecko teda obhajovalo trofej, Juhoslávia sa vrátila po roku 1968, Československo po roku 1960, čiže prvom turnaji a debutovalo Holandsko, vicemajster sveta zo Západného Nemecka 1974 s Cruyffom, Neeskensom, Rensenbrinkom a ďalšími. Ani dnes odborníci nevedia odpoveď na otázku, ako tá holandská generácia nakoniec zostala bez trofeje na veľkých podujatiach…

Tak sa UEFA rozhodla organizáciu záverečného turnaja 1976 zveriť Juhoslávii. Hralo sa od 16. do 20. júna v Belehrade na štadióne Rajka Mitića a na záhrebskom Maksimire.

Na rozdiel od predchádzajúceho turnaja v Belgicku v roku 1972, keď všetky zápasy boli skončené v regulárnej časti, na turnaji v Juhoslávii všetky smerovali do predĺžení. V prvom semifinále v Záhrebe Československo po predĺžení porazilo Holandsko výsledkom 3 : 1, zatiaľ čo v Belehrade Západné Nemecko prekonalo hostiteľa. Juhoslávia mala náskok 2 : 0 už po prvom polčase, keď Popivoda a Džajić skórovali. Naši mali šancu eliminovať svetového šampióna, ale v druhom polčase najprv Flohe znížil náskok a pri konci Dieter Müller vyrovnal na 2 : 2.

Ten istý futbalista dvakrát rozvlnil sieť Juhoslávie, a tak zničil sny o finále a potenciálnej trofeji.

Západné Nemecko postúpilo a malo šancu obhájiť titul. Vo finále sa od začiatku hral rýchly futbal a už v 28. minúte bolo 2 : 1 v prospech Československa.

Najprv dali Švehlík a Dobiáš, ale náskok znížil znovu Dieter Müller. V posledných chvíľach, čiže v 89. minúte Hölzenbein vyrovnal na 2 : 2, zápas smeroval do predĺžení.

Viac gólov nebolo, takže sme po prvýkrát v dejinách Majstrovstiev Európy mali penalty a to ihneď vo finále. Jediný nedal Uli Hoeneß vo štvrtej sérii za Nemcov, takže Antonín Panenka mal šancu Československu priniesť titul – nakoniec mu to aj vyšlo a jeho strela sa z poslednej penalty navždy zapísala do dejín nie iba Majstrovstiev Európy, ale futbalu vôbec, keďže štýl strieľania penalty tak, ako on to urobil vo finále 1976, aj dnes nesie jeho meno…

Československo asi dosiahlo najväčší futbalový úspech vo svojich dejinách a Juhoslávia nakoniec zostala aj bez bronzovej medaily, lebo Holandsko v predĺžení zápasu o tretie miesto vyhralo 3 : 2.

Majstrovstvá v každom prípade boli stále kvalitnejšie, takže sa UEFA už od ďalšieho turnaja rozhodla formát rozšíriť…