Pocta triednej profesorke

Dvanásteho apríla 2013 vo večerných hodinách vo veku 98 rokov zomrela moja triedna profesorka Mária Boldocká, rodená Tereková. Narodila sa v čase, ktorý už dávno koniec vzal, 11. novembra 1915. Vtedy očakávali Martina na bielom koni, a tak si priniesla aj meno, ale bola Mária, lebo meno Martina vtedy ešte nebolo zaužívané medzi nami. Jej matka bola chýrečná petrovská pôrodná baba, sestra Dr. Juraja Guču, ktorý sa vysťahoval do Ameriky. V tomto povolaní prežila svoj celý pracovný vek, stovkám Petrovčanov pomohla prísť na svet a medzi nimi bol som aj ja. Jej dcéra Mária, ktorá sa neskoršie ujala mojej školskej výchovy, robila mi veľkú radosť. Maturovala na mladom Gymnáziu v Petrovci v školskom roku 1933/34, a potom študovala chémiu na Prírodovedno-matematickej fakulte v Belehrade.

V čase okupácie našich krajov maďarskými honvédmi, keď nám namiesto gymnázia vnútili akúsi meštiansku školu, prijali ju do pracovného pomeru a učila slovenčinu. Bola pracovitá, mala pedagogický takt a mali sme ju radi. Bol som malým žiačikom, nevedel som sa pohybovať medzi ľuďmi a tento nedostatok nahrádzal som si knihami. To sa odzrkadlilo v mojich písomných úlohách. Používal som početné výrazy, ktorým som sa naučil z kníh, čo kládlo nad priemer môj štýl, zlepšovalo ho, kultivovalo. To sa páčilo mojej triednej. Popularizovala ma pred triednym kolektívom, moje úlohy čítala pred žiakmi ako príkladné. Tým ma povzbudzovala a posmeľovala, čo bolo k pedagogickému osohu, lebo som do gymnázia prišiel zo spodiny života. Moje školské vysvedčenie z dávneho roku 1942 nesie jej podpis, na čo som bol hrdý celé desiatky rokov. Pri každej návšteve u nás doma či stretnutí s ľuďmi vždy som sa chválil: – Nič to, že som prekročil osemdesiatku, veď mám ešte živú triednu profesorku, ktorá ide predo mnou. Mnohí sa tomu divili, pýtali sa na ňu, a niektorí ani neverili a poznamenávali, či je to možné. A bola to pravda, bola.

Dnes moja triedna profesorka odišla a niet nádeje, že sa vráti. Ale predsa: Pri posledných slovách rozlúčky môžem povedať, že jej príklad a pedagogický takt aj dnes žije vo mne ako príklad. Je mi ľúto, že nedožila 100, čo by bolo úspechom aj našich lekárov, aj jej príbuzných a známych. A aj ja by som sa mohol tešiť a chváliť, že mám ešte živú triednu profesorku. Moje vysvedčenie v podobe školskej správy o prospechu a mravoch, ako sa vtedy oficiálne menovalo, stalo sa historickým. A na ňom je jej podpis.

Nech jej je ľahká rodná zem až po deň vzkriesenia a nech ju na srdce netlačí.

P. Mučaji