V rozhlase musíš vedieť rozprávať, v televízii pozerať

ROZHOVOR

Takto presne 22. októbra 2009 v Petrovci povedal prvý šéfredaktor Slovenskej redakcie TV Nový Sad, predtým redaktor Rádia Nový Sad Ján Makan, keď sme odišli za ním porozprávať sa o novinárskych témach. Hovoril o všeličom, o osobných zážitkoch, o úradných veciach tiež. V jednej chvíli povedal: Veľa rozprávam, čák? Pokračoval v rovnakom štýle: veľa zaujímavostí, skúseností, novinárskych varovaní a rád bezprostredne porozprával, dal. Rozhovor, ktorý sa najviac točil okolo Rádio-televízie Nový Sad, sme nahrávali – plánovali sme ho zverejniť, keď bude vhodná chvíľa. O necelý rok na to, v septembri, umrel. Predtým sa azda nevyskytla tá správna chvíľa. V tomto roku žiadne osobné jubileum Jána Makana nám nepripomenulo dávno nasnímaný rozhovor. Pripomenulo nám ho 95. výročie popravenia 44 slovenských vojakov náhradného práporu 71. pešieho pluku rakúsko-uhorskej armády v Kragujevci počas prvej svetovej vojny, ktoré sme si 2. júna pripomenuli. Ihneď sme si spomenuli na barda našej televíznej žurnalistiky. Veď sa aj on kedysi zaujímal o túto tému, dokonca ju roku 1988 aj sfilmoval. Zablikalo nám v hlave, že máme nahrané interview, ktoré sme nikdy nezverejnili. A treba. Lebo Ján Makan bol pán novinár, ktorý našu rozhlasovú žurnalistiku kultivoval a televíznu rozvíjal od jej začiatkov. Predkladáme úryvok z rozhovoru, ktorého odpovede často končili vetou „toto hovorím tebe“, a preto sa možno bude zdať neucelený…

– Ako sa začala vaša novinárska cesta?

– Začal som robiť roku 1951, lebo som nemal z čoho študovať. Otec bol chudobný, mali sme štyri jutrá zeme a trochu v árende. Štipendium som nedostal. Boli sme chudobná rodina, aktivisti – ja som veľa hrával divadlá, Paľo písal básne, chodili sme na akcie, na ktorých sa stavala Binguľa, v čase keď ešte mládežnícke akcie neexistovali. Ale štipendium som nedostal. Dostali ho gazdovskí synovia v Petrovci, dokonca aj tí, ktorých rodičia boli robotníci a ktorí mali aj sociálny, aj detský príplatok. Keď sme ako študenti v Belehrade nemali čo jesť, ako brigádnici sme vykladali z vagónov drevo, aby sme si zarobili. Keďže som študoval slavistiku, vedel som po rusky, čo sa ukázalo ako dobré, keďže Tanjug občas potreboval prekladateľa z ruštiny, a tak som sa dostal do Rádia Juhoslávia. Bola to rozhlasová stanica Ministerstva zahraničných vecí FNRJ. Treba si uvedomiť, že to bolo obdobie rokov 1949 až 1954, obdobie veľkého nátlaku, úplnej blokády. Juhoslávia bola komunistická obluda pre Západ, revizionistická pre Východ. Robili sme vysielanie pre zahraničie v 25 rečiach. Praxou bolo, že keď si novinár, nie si spíker, a nie si pisár, ale všetko spolu. Aj dnes si myslím, že len tak musí byť. Najprv som len ako začiatočník prekladal, ale dosť narýchlo mi dali aj správy písať. Správy, ktoré sme písali, poslucháčom dávali možnosť formovania vlastnej mienky, kým napr. v Česko-Slovensku bolo všetko „med a mlieko“…

Z tejto redakcie v Belehrade som sa 1. apríla 1954 dostal do Nového Sadu, kde už bola Slovenská redakcia, ktorá robila inakší program. Politicky dobrý, ale remeselnícky… – no, tak ako vedeli. Nikto nemal skúsenosti. Nás, z druhej strany, školili experti, ktorí nás učili ako rozprávať, ako realizovať program. Nepoznal som nikoho okrem Sama Sklabinského a Sama Miklovica. Keď som prišiel do Rádia Nový Sad, neradi pozerali na mňa, lebo som bol najmúdrejší na svete – v tých rokoch sa človek tak správa.

– V akom zmysle ste boli „najmúdrejší“?

– V rozhlase musíš vedieť rozprávať, za tri minúty musíš vedieť povedať všetko, takže si dobre rozmysli, čo povieš, či budeš plytvať slovami. Na začiatku vysielania sa treba prihovoriť vľúdne, tak ako sa prihováraš rodákovi, priateľovi, prípadne každý deň inak, čo dovtedy nebolo praxou v Rádiu Nový Sad. Tak som povedal mladému novinárovi Jankovi Širkovi, ktorý v ten deň bol dežúrny, pripravoval správy: takto budeš. Vidím, zvukový technik čudne pozeral na nás, a po vysielaní som mu povedal: Odteraz sa takto bude, lebo toto je rozhlasová stanica. Ako som to povedal, ihneď nás poslali generálnemu riaditeľovi „na rozhovor“. Takú primitívnu situáciu som zastihol v rozhlase. Nie sú tí ľudia, ktorí tak robili, na vine, taký bol systém – a nik sa neodvážil povedať inak. Avšak ja som sa odvážil…

– Ako sa začala vaša novinárska cesta – televízna?

– V období 1968 – 69 sa začalo hovoriť o televízii. Najprv boli založené srbská a maďarská redakcia. Chcem povedať jednu vec, ktorú nik nehovorí, a treba ju povedať: zvlášť my novinári Slovenskej redakcie Rádia Nový Sad sme mobilizovali celú našu verejnosť, že chceme televíziu, a neuvedomili sme si, že nám to padne meč na hlavu. Mobilizovali sme všetky miestne spoločenstvá, kultúrno-umelecké spolky, partiju (Komunistickú stranu, ktorej Ján Makan bol členom – pozn. autorky), syndikát. Zo vzdoru a protestu sme ju zakladali. Všetci redaktori, novinári a zamestnanci Slovenskej rozhlasovej redakcie boli za to. A nebáli sme sa agitovať po dedinách za našu myšlienku… Redakcia mala začať vysielať 29. novembra 1974 a ja som narýchlo „zbúchal“ scenár pre portrét maliarky Zuzky Medveďovej Paleta ponorená do srdca. Vtedy ešte ani neexistovala TV redakcia, len sme vedeli, že budeme ju mať. Bol to film urobený predtým než sa vedelo, kto bude v redakcii.

Dva mesiace sa najprv vysielalo experimentálne. Bolo potrebné urobiť aj koncepciu vysielania, s čím som sa ja „prplal“. Potom sme zobrali Andreja Privratského-Pricu, Vieru Denďúrovú-Tapalagovú, Jána Babku, Vladimíra Klobušického, Jána Miháľa, Jožka Maďara, Jána Šimu a ďalších. O nich sa takmer nevie, a oni urobili veľkú vec pri zakladaní televízie. Príprava slovenského televízneho programu nie je moja zásluha, ale zásluha viacerých ľudí. Ja som sa stal šéfredaktorom. Potom som si vyberal novinárov z rozhlasovej redakcie: Dušana Pavloviča, Máriu Búrikovú, Pavla Hrica, Milinu Ferkovú (Bujzášovú), Michala Bažaľu a Jána Struhára. Takto vyzeralo prvé zloženie Slovenskej televíznej redakcie z roku 1975.

– Ako sa vlastne prišlo na ideu založiť Slovenskú redakciu v TV NS?

– Celá vec bola „autonomášska“. Kedysi koncom rokov 60. minulého storočia sa začalo rozprávať o zmene Ústavy. Po vyše dvojročnej, veľmi širokej debate o amendementoch na existujúcu ústavu sa prišlo k záveru, že ju treba meniť. Až roku 1974 vznikla ústava, ktorá je teraz aj proskribovaná z nacionalistických pozícií unitarizmu a srbskej majorizácie. Myslím si, že lepšia ústava nemohla byť, hoci neskoršie bolo potrebné všeličo meniť. Ale v nej bolo bratstvo a jednota, rovnoprávnosť a všetky možné predpoklady na rozvoj všetkých národnostných menšín, maximálne zagarantovaný demokratický status, rovnoprávnosť keď ide o redakcie všetkých národov a národnosti. O demokracii sa často rozpráva, ale nerozpráva sa o tom, že demokracia je rovnoprávnosť všetkých myšlienok. Nikto nepovie, že má výhodu tú, že v demokratickej situácii hlas aj blbého človeka, aj super intelektuálneho človeka je rovnoprávny. Hlas blbých má takú istú hodnotu, váhu, ako hlas tých múdrych, a to sa vypomstilo celej bývalej Juhoslávii. Teda v tom čase sa prišlo k tomu, že nám načim aj program v televízii. V rozhlase sme mali pozíciu dobrú, dobrý program sme robili, to už bola fáza dokončená. V tlačenom novinárstve viac-menej bola vec dobrá. Teda ešte sme potrebovali televízny program po slovensky, a tak sa to začalo…

Zapísala a často spomína na rady Jána Makana:

V. Dorčová-Valtnerová