Nie sú radosti ako radosti

KNIHY

(Martin Kasarda: Posledná večera a iné radosti. Bratislava : Marenčin PT, spol. s r. o., 2013)

Hlasľudovské a vzletovské podujatie Stretnutie pod lipami je vždy príležitosťou na stretnutie s osobami zo sveta umenia, literatúry, mladými začínajúcimi poetmi. Je to taký zvláštny pocit byť v okrúžení aj umelcov, aj literátov naslovovzatých, ale aj tých tínedžerských umelcov, splynúť s nimi, zžiť sa s ich svetom zvláštnym, trochu iným od tohto všedného, keď je všetko zvláštne pekné, keď sa dokážeme tešiť z maličkostí. Tohtoročné Stretnutie bolo trochu iné ako minulé. Hosťom podujatia bola osobnosť zo Slovenska, toho času prednášateľ na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy, ktorý sa venuje semiotickej interpretácii súčasnej slovenskej populárnej kultúry. Už sme sa stretli pred niekoľkými rokmi v Selenči v rámci Žur-školy. Hneď po príchode do Kovačice do rúk sa mi dostala jeho kniha. S venovaním. Je to kniha poviedok Posledná večera a iné radosti. Nesmierne som sa potešila, že si spomenul aj na mňa. I keď, musím priznať, názov knihy ma bohvieako neoslovil, ide predsa o rozličnosti vkusu a o iný náhľad na témy náboženské, vhĺbiac sa do poviedok zmenila som mienku. Pozoruhodný je úvod knihy, ktorý čitateľa ihneď osloví:

„Sedem poviedok, ktoré spája pochybovanie, neurčitosť a neistota. Sarkastický jazyk a čierny humor sa tu snúbi s kladením existenciálnych otázok ľudského bytia prekračujúceho obyčajnú súčasnosť. Násilie i vysoká kultúra, mágia a erotika, náboženstvo a politika, súkromie i verejný život, to všetko sú iba rekvizity nášho absurdného bytia tu a teraz…“

Prvou poviedkou je (azda) Posledná večera, o ktorej sa dozvedáme, že keď v roku 1999 bola publikovaná, vyvolala diskusiu o hraniciach slobody slova v postsocialistickom Československu. Ďalej nasledujú Botanika betónu, Likvidátor, Ruka, Kliatba Jakuba Molnára, Neverte pravde, Piesočná búrka. Mňa osobne najviac oslovila poviedka Ruka; sú v nej veľavravné state o nás, o ľudskej slabosti a odovzdaní sa do pazúrov drogy: „Každý z nás je príbehom. Kráča vedený niťami, ktoré mu niekto strčil do ruky, ako labyrintom aby sa občas zauzlili v sieti iných príbehov. …

Droga funguje veľmi rýchlo, odrazu cítia, že sa ich telá prispôsobujú prostrediu, prestávajú vyzerať ľudsky, on cíti, akoby mu rástla levia hlava, v pravej ruke sa mu objavuje chladný oheň, druhou rukou si pridŕža hermelínový plášť, ktorý splýva po zem. Žena sa mení na Palas Aténu, odetú v splývavých panensky bielych šatách držiacu v jednej ruke kopiju a v druhej váhy. Na pleci jej sedí chameleón.“

Kasarda neplytvá slovami, hravo nimi narába, jeho vety sú proste filozoficky premyslené, profesionálne dotvorené, a nadovšetko pekne zrozumiteľne podané. Zrejme to vyplýva aj z jeho profesijnej orientácie, od roku 2008 prednáša na vysokej škole, venuje sa semiotickej interpretácii súčasnej populárnej kultúry. V súčasnosti pôsobí v komunikačnej agentúre Snowball communications. Aktívne spolupracuje s denníkom Pravda a s portálom www.jetotak.sk. Neskôr pracoval v reklame, v roku 1998 bol redaktorom denníka Národná obroda. Je autorom a spoluautorom viacerých kníh z oblasti literárnej kritiky a masmediálnej komunikácie. Jednoducho je autorom skvelých diel, kvalitnej prózy, rozporuplných príbehov, ktoré čitateľa nenechajú ľahostajným.

Anna Horvátová