Mám veľa energie a nápadov

NAŠE INTERVIEW: VLADIMÍRA DORČOVÁ-VALTNEROVÁ, ZODPOVEDNÁ REDAKTORKA HLASU ĽUDU

Patrí k predvoju, k mladej generácii novinárov, ktorá v jednej ruke má pero a v druhej notebook, ktorá si neláme jazyk s cudzími jazykmi, ku generácii vzdelanej, sebavedomej a ambicióznej. Z kádrového trojlístka vo vedení Hlasu ľudu – riaditeľ a dvaja šéfredaktori – Vladimíra Dorčová-Valtnerová nový mandát nastúpila prvá, no rozhovor s ňou prišiel v tomto cykle ako posledný. Lebo nerád len o plánoch, vravieva, keď o človekovi predovšetkým hovoria skutky. Za tento polrok sa ich nakopilo dosť, azda i prvých šéfredaktorských skúseností.

– Vládne mienka, že každého človeka raz dobehne osud. Tým je v konkrétnom prípade novinárstvo, najmä Hlas ľudu…

– Je to predovšetkým dané rodinou, tým, že celý život žijem v podstate s Hlasom ľudu. Otec celé desaťročia v ňom pôsobil ako novinár a redaktor. Vlastne všetci štyria členovia najužšieho rodinného kruhu sme ho nielen čítali, ale skutočne dýchali s naším týždenníkom. Môj život sa už potom akosi vyvíjal a uberal podľa toho, čo som najčastejšie mala pred sebou: a bol to Hlas ľudu, bolo to novinárstvo. Vyštudovala som slovenčinu, hlavne preto, že sa mi z rôznych dôvodov nepodarilo dostať sa na žurnalistiku na Slovensku. Novinárstvo už od útleho veku bolo vo mne: prispievala som do Detského kútika, potom do Vzletu, tiež do Hlasu ľudu. Známe je, ako sa to skončilo: zakotvila som pred necelým rokom v ňom ako novinárka, z čoho posledných pol roka aj ako šéfredaktorka.

– Zrejme to nie je ľahké: skĺbiť povinnosti pracovné, plne sa venovať robote, predtým ukončiť fakultu a master štúdiá, pôsobiť spoločensky. Je dostatok síl na to? Ktorý je to prístav, do ktorého možno hodiť kotvy, keď človeka postihnú ťažkosti?

– Povedala by som, ako aj niektorí ľudia v mojom okolí, že mám veľa síl. Aj v tejto chvíli, keď som tehotná, mám strašne veľa energie, veľa nápadov, hoci je pravdou, že fyzicky nevládzem veľa robiť. No mám kopu ideí, myšlienok, úvah. Tých nikdy nechýba. Myslím si, že mám ozaj veľa síl. Asi to v mojom prípade súvisí s tým, že som veľmi dobre organizovaná. Viem si určiť priority, mám čas aj na robotu, aj na rodinu… Keď ide o prvé útočisko, tak je tým rodina: manžel, syn a budúca dcérka, taktiež mama a sestra, ktoré s nimi delia to prvé miesto. Takým, nemenej významným útočiskom, je i vracanie sa v spomienkach k môjmu otcovi.

– Aké je poslanie slovenského vojvodinského novinárstva dnes?

– Je to potreba v prvom rade informovať, len je otázka, o čom. Čiže, určiť, nakoľko sa my ako slovenskí novinári v Srbsku, vo Vojvodine, máme venovať informovaniu, reportovaniu z rôznych udalostí, kultúrno-umeleckých a iných programov, a nakoľko sa nám treba upriamiť na problémy, s ktorými zápasia naši občania, nielen Slováci. Sme integrálnou časťou Srbska. No treba v prvom pláne sledovať, s čím zápasia naši občania, aké problémy trápia napríklad našich čitateľov. Nazdávam sa, že by v tejto súčasnej, modernej dobe, v slovenskom novinárstve v 21. storočí, v oveľa väčšej miere malo byť zastúpené výskumné, tzv. investigatívne novinárstvo, najmä také, ktorým podávame problematiku z rôznych zorných uhlov. Treba sa nám aj vracať aj ku kritickému, no nie kritizujúcemu, ale na argumentoch založenému novinárstvu.

– Od príchodu na funkciu, presnejšie od 19. októbra badať viaceré zmeny v obsahu a forme Hlasu ľudu. Napĺňajú vás tie zmeny potešením?

– Pravdaže ma napĺňajú potešením. Zdá sa mi síce, že sa k niektorým z nich príliš pomaly dostávame. Len potom, keď si sadnem a pouvažujem nad tým, že niektoré zmeny sa musia najprv dobre premyslieť, potom dobre rozdýchať a predýchať predtým, ako ich prezentujeme čitateľom, si uvedomím, že to možno ani nejde rýchlejšie. V prvom rade mám na zreteli zmeny obsahové, napríklad tie v samotnom písaní našich novinárov, v ich prístupe k témam, v uprednostňovaní analytického a kritického postoja, v pátraní po rôznych informáciách a zdrojoch…

– Hoci je pol roka dosť skromná doba na ucelené hodnotenia, čo však šéfredaktorku najviac potešilo a čo rozčarovalo z toho aspektu profesionálneho?

– Potešila ma dobrá spolupráca s kolegami, redaktormi, novinármi, technickými redaktormi, jazykovými redaktorkami, potešila ma podpora starších kolegov v redakcii, potešil ma dobrý ohlas od čitateľov, keď našich autorov pochvália za konkrétny príspevok, lebo je proste iný. Zvlášť keď sa cez nás niektoré veci a okolnosti dozvedia po prvýkrát. Potešilo ma, že sa dá aj novinár zmeniť v tom profesionálnom zmysle slova, že môže napredovať. A to, čo ma rozčarovalo, sú najmä rôzne útoky, nátlaky na našu ustanovizeň a na náš týždenník, ktoré zrejme nie sú novšieho dáta. Na Hlas ľudu sa útočí celé roky. Nazdávam sa, že je aj iný spôsob poukázať možno na nejaké nedopatrenia, na to, ak v novinách chýbajú nejaké informácie. Najviac ma aj rozčarovali tie útoky. Asi žijeme v takej krajine, na takom území, aj v takej dobe, kde je na novinárov najľahšie iba útočiť.

– Budúcnosť Hlasu ľudu je priam nepredstaviteľná bez symbiózy printového a internetového vydania? K obom máte blízko?

– Mám veľmi blízko aj k tej printovej forme, tak isto k tej forme internetovej. Lebo je to budúcnosť, hoci to netreba chápať tak, že tlačené vydanie je minulosťou. Obidve sú našou aj súčasnosťou, aj budúcnosťou. Len treba vyvážiť obsahovú stránku dvoch rovnoprávnych médií, treba pestovať vzťah k obom – tak v rámci redakcie, ako aj smerom k čitateľom. Je to náročné poslanie, pretože naši čitatelia sú zväčša tradiční a starší, no je mi známe, že väčšina z nich tiež používa internet. Treba proste dobre odhadnúť, ako rýchlo postupovať v týchto veciach, vždy majúc na zreteli nutnosť, aby obe vydania boli na úrovni. Menšinové redakcie možno tieto veci robia ťažšie, pretože majú málo peňazí a málo možností na založenie osobitnej redakcie. Preto to bude musieť robiť integrovaná redakcia. Ako novinári budeme musieť oveľa viac pracovať: aj na sebe, aj na vydaniach, vždy aj stále. Dokonca aj kedysi tak bývalo. Spomínam si, že mi otec vravieval, že načim neustále pracovať na sebe: v oblastiach od jazyka po žánre či iné novinárske nástroje. Teda čítať, školiť sa…

– Istý čas v redakcii z rodinných dôvodov nebudete pôsobiť. Ako mienite tráviť ten čas?

– Budem sa tiež učiť, pracovať na sebe, budem zvládať úlohu matky nielen synovi, ale o taký pol druha mesiaca aj dcérke. Štvorčlenná rodina proste  inak funguje ako trojčlenná. Pár mesiacov sa budem tomu učiť. Tie ďalšie sa budem snažiť vychutnávať čaro rodinného pokoja a príchod novej členky rodiny. Skutočne sa na to teším.

Oto Filip