Inšpirácia jazykom a býčou povahou
(Lukáš Luk: Záhada považského bula. Petrus, Bratislava 2013, il. Milan Laluha)
Lukáš Luk debutoval pred tromi rokmi a hneď sa dostal do povedomia čitateľskej verejnosti a literárnej kritiky, pretože bodoval vo finále prestížnej súťaže Anasoft Litera. Vskutku si viem dobre predstaviť prečo. Ale vopred upozorňujem, že ide o pohľad českého čitateľa slovenských kníh. Slovenská próza posledného desaťročia sa emancipovala od ťažkých existenciálnych tém a rovných národných kroník a osvojila si modality humoru, irónie, sarkazmu, paródie, ale, samozrejme, nie v nezáväznom garde. Práve naopak, autori pochopili, že ak sa chcú vzdialiť od nízkeho, obranárskeho, nacionálneho vlastenčenia (v českom prostredí Václav Černý má termín „čecháčkovstvo”) smerom k sebavedomému postoju, a kameňujte ma, až k európskemu (europanskému), musia ísť touto cestou. Najlepšie mená na to poukazujú mierou vrchovatou. Synekdochicky len spomeniem zo staršej generácie Dušana Dušeka alebo Pavla Vilikovského, zo strednej Petra Pišťanka alebo Dušana Taragela. No a z tej, ktorá nastupuje, to práve môže byť autor skrytý pod pseudonymom Lukáš Luk.
V spomínanej prvotine Príbehy Považského Sokolca (2010) nás uviedol do špecifického, vyfabulovaného a skutočného, snivého a reálneho, bláznivého a racionálneho sveta vymyslenej považskej dediny. A vrátil sa do nej aj svojou druhou knihou – Záhadou považského bula. Umne a jazykovo brilantne namiešaný koktail bláznivých situácií, bizarných osudov a pobláznených i dramatických charakterov plynie v presvedčivom rečovom toku tak ľahko, že až vzniká podozrenie, či nie sme konfrontovaní s nejakým ľahkým čítaním, lajfstajlovým prefabrikátom… Ale brilantné skoky medzi tematickými vrstvami, ich vzájomné prepojovanie, drobné exotické pointy, skôr anekdotické než dramatické, pevne vystavaná permanentná dištanca rozprávačského subjektu, to všetko, ale, samozrejme, rad ďalších rozprávačových stratégií, postupov a figúr nás ubezpečia, že sme skôr na línii dotyku s výnimočným textom než na princípe obyčajnej oznamovacej slasti produkovanej písaním.
Pokiaľ ide o tú býčiu povahu v titule tohto rozprávania o rozprávaní, chcel som tým poukázať na jeden rys ľudskej povahy, ktorý síce implikuje silu, ale tá nespočíva v hrudách svalov, ale predovšetkým v schopnosti udržať tieto svaly v napätí pomerne dlhú dobu, teda v schopnosti udržať tempo rozprávania, napätie plynúce z naratívnych epizód a ich očakávaných a napriek tomu prekvapivých koncov.
P. S. Recenzent je v túto chvíľu spokojný, že zo silne pointovaných epizód neprezradil ani jednu, hoci ho klávesnica svrbela, a trúfa si dúfať, že udržal čitateľa v napätí, ale predovšetkým v ochote knihu si zaobstarať.
Miroslav Zelinský
