Editoriál: Niekedy chýba soľ na chlieb

Keď kritika prichádza od toho, pre ktorého sa snažíte robiť ako najlepšie viete, treba ju chápať ako dobroprajnú. V takom svetle chápeme každý list čitateľa, ktorý do redakcie Hlasu ľudu pricestuje poštovou zásielkou, elektronickou poštou alebo v ústnej podobe.

Predsa ide o našich čitateľov, pre ktorých noviny robíme, a preto sme im veľmi povďační. Aj náš týždenník, podobne ako iné menšinové periodiká, chce byť verejným mediálnym servisom, ktorý okrem toho, že sa snaží pestovať hodnoty, ako je objektivita, včasnosť a nezaujatosť, niekedy sa o dušu usiluje prinavrátiť k tomu pravému poslaniu novinárstva, v ktorom ako najsilnejší obsahový element v demokratickej spoločnosti musí byť prítomná názorová pluralita.

Toto pripomínajú novinárske združenia, konzumenti menšinových médií a uvedomujú si to aj samotní novinári, na ktorých sa vždy lepia nálepky podporovateľov tej či onej politickej opcie, bez štipky podozrenia, že možno aj novinári majú vlastné názory a, nedajbože, rozum, svedomie a dostatočný koeficient inteligencie, alebo že sa prostredníctvom médií politici, väčší i menší, chcú presadiť a ovplyvniť verejnú mienku, zabezpečiť si hlas v každých voľbách. Raz sa im to podarí, inokedy nie. Ale vždy doplatia novinári, ktorí vo väčšine prípadov, i keď generalizovanie nikdy nič dobrého neprinieslo, úprimne presadzujú pozitívne hodnoty, v ktoré veria. Hoci ich vždy škatuľkujú v manieri: ak nie si náš, si ich.

Som presvedčená, že predsavzatie nášho týždenníka stať sa miestom, kde je názorová pluralita dovolená a priam žiaduca, je jasne viditeľné, i keď najčastejšie do redakcie prichádzajú kritické tóny, o ktorých aj vás, vážení čitatelia, informujeme prostredníctvom rubriky Listy čitateľov. Vaše reakcie si vážime a boli by sme radi, keby ich bolo viac, lebo nám záleží na čitateľoch, podobne ako si vážime novinárske postuláty.

Možno práve preto v nás narastajú obavy zo smeru, ktorým sa uberajú médiá, zvlášť menšinové. Keď máte pocit, že nátlaky jedných i druhých stredísk moci sa stupňujú, už konečne dozrel čas, aby sa napr. samoreguláciou, vnútornými predpismi upravili vzťahy medzi zamestnávateľom, vedením redakcie a kompetentnou inštitúciou, ktorá – či to už chceme, alebo nechceme povedať nahlas – predsa vykonáva (nepriamy či priamy) nátlak a vplyv na redakčnú politiku. V tomto bezpochyby potrebujeme pomoc novinárskych združení a vás, čitateľov, ktorí by ste sa aspoň raz za čas mohli prihovoriť pozitívnou kritikou, lebo si mnohí naši novinári zaslúžia aj pochvalu. Tá tu chýba ako soľ na chlieb, ako vzpruha a motivácia pre našich novinárov, lebo inú, finančnú možnosť odmeňovania už takmer ani nemáme…

Vladimíra Dorčová-Valtnerová