Dobre nám bolo…

Vianoce boli odjakživa veľký sviatok. My deti sme sa na ne veľmi tešili. Už od Mikuláša…

Očistiť topánky a poukladať ich do okna. Do rána boli v nich orechy, suché slivky, ale aj suché figy, čokoláda… Ak sme aj podozrievali, že to tam nakládli rodičia, tá čokoláda nás presvedčila, že to bol predsa Mikuláš… Nemohli to byť naši, veď čokoládu sme počas roka vôbec nemali, ani nevideli. A do obchodu sme my deti nechodili…

O týždeň znovu bolo treba vyčistiť topánky. S radosťou sme to urobili a vyložili ich predo dvere. Tentoraz našu námahu odmenila Lucka. Znovu tam boli dobroty z domu, ale niečo sa aj dokúpilo. Keď prešla Lucka, vedeli sme, že sú Vianoce už veľmi blízko: počítali sme, koľkokrát sa máme ešte vyspať…

– Obdivoval som každú guľu na stromčeku, každú ozdobu… Boli na stromčeku aj vlani, ale také boli krásne… Okrem gulí, boli tam cukríky „salónky“ v rôznofarebných lesklých obaloch, vyfarbené orechy, z vetvičiek viseli jablká. A potom tie obyčaje, či rituály… Aj tie predvianočné, aj vianočné. Otec vedel, že sa to všetko nemusí dodržiavať, ale vždy hovoril, že si tradíciu treba zachovať. Na Lucku sa napríklad veľmi hneval, ak nám do domu prvá prišla žena. Že sa nám vraj bude celý rok „hubiť“ riad… Kone sa v ten deň „nepriahali“ ani náhodou, lebo by to prinieslo nešťastie…

Ak sme žitko do taniera posiali na Mikuláša, do Vianoc veľmi narástlo, ak na Lucku, bolo malé. Najlepšie bolo posiať ho niekde medzi týmito dátumami. Keď prešli aj Tri krále, dali sme ho sliepkam…

A Vianoce? To bola špeciálna pohoda… Na Štedrý deň sme postili: nejedli sme nič mastné, aby nám chutila slávnostná večera. Raňajkovali sme len chlieb s kompótom (zaváraným ovocím), mohol byť aj čaj. Vydržali sme celý deň, veď večera bola už v neskoré poobedie. A aká večera?

Na stole svietila petrolejová lampa. Všetci členovia rodiny sme boli spolu. A všetko, čo sme potrebovali k večeri, muselo byť naporúdzi, aby nikto nemusel kvôli niečomu vstávať od stola. Keď prešla modlitba pred jedením, a keď sme si posadali, museli sme až do konca večera všetci pekne sedieť, nesmeli sme sa „hniezdiť“. To preto, aby vraj kvočka pekne sedela na vajciach, kým vyliahne kuriatka…

Potom otec rozlomil hlávku cesnaku a každý sme dostali strúčok. Ochutnali sme len kúsok a zvyšok sme dali do handričky nachystanej v strede stola. Tam sme každý z nás odložili kúsok z každého-každučkého jedla, ktoré sa podávalo, aby sme ho malý po celý rok. Keď bola večera hotová, otec handričku zviazal do uzla a vyniesol na povalu, za „roh“ pod škridlice.

Po cesnaku sme si štrngli kalištekmi medovej domácej pálenky. Všetci sme si dali, aj deti trošičku. Nasledovala varená kyslá kapusta s mäsom a klobásou, potom makové rezance, potom „krumple na ťapši“. Potom ďalší rituál: pod stolom v „slamienku“ boli orechy, otec nám ho každému podal tak pod stolom a my sme si tak poslepiačky zobrali po jeden orech. Rozštiepili sme si ho a zjedli. Podľa toho, aký bol zdravý, také zdravie nás čakalo nasledujúci rok. Veru sme sa zľakli, ak niekto dostal nejaký „s chybou“. Ale to sa vždy vysvetlilo tým, že to bude len nejaké prechladnutie, alebo problémy so zubami… Potom prišlo na rad domáce vínko. Znovu všetci, aj štrngnúť si na zdravie. A potom koláčiky: drobné, viac druhov – orechové, makové, zliepané, plásty… Snažili sme sa, dať si z každého a z každého kúsok odlomiť na handričku v strede stola. Potom bola modlitba, koniec večere a mohli sme vstať od stola.

Nasledovalo upratovanie riadu a čakali sme „polazuvárov“. Boli to spoluobčania, Rómovia, ktorí nám prišli zaspievať k Vianociam. Chlapov sa ponúklo pohárikom vínka a do balíčka dostali orechy, jablká a koláčiky. Kedysi na Štedrý deň nebývali bohoslužby, iba na Božie narodenie. Ale na Vianoce a potom i na Štefana sme všetci šli do kostola. My deti sme chodili aj „polazuvať“ k príbuzným, dostali sme koláčiky a trochu vínka.

Počas štedrovečerného stolovania pod stolom sme mali v pletenom koši pšenicu, kukuricu, niekedy aj jačmeň a záväzne jablká. Ráno to otec rozdelil dobytku a hydine. Nech si aj oni užijú z tej štedrovečernej hojnosti. Jedno jablko rozdelil nám, členom domácnosti, ostatné hydine, kravám, koňom. Ale nikdy jablká nekrájal nožom, len rozlámal na rovnaké časti rukami. Aby sme vždy boli takí jednotní, ako to jablko…

Na Božie narodenie sme si uctievali aj takýto rituál: Najmladší člen rodiny mal priniesť čerstvú vodu zo studne, naliať do lavóra v kuchyni a v nej sme si všetci umyli tvár. To preto, aby sme boli celý rok takí svieži, ako tá voda. Veru bola studená… Ale každý z členov domácnosti sa tomu, čo vodu priniesol, odvďačil dinárikmi, ktoré hodil do tej vody. Papierové sa zavesili na okraj. Pekná výplata…

A počas Vianoc sa spievali pobožné piesne. Spievali sme všetci. Niektoré piesne sme sa aj my deti rýchlo naučili. Tak v nás rodičia vštepovali vzťah k náboženstvu, pokore…

– Bolo, ako bolo, ale dobre nám bolo. Keď som ja bola dievka, služby Božie už bývali aj na Štedrý deň. My, dievčence, sme šli s mamou do kostola, otec zostával doma. Až neskôr sme si vysvetlili, ako sa rovno v tom čase ocitol v prednej izbe stromček. Aký to bol Ježiško… „Strieľáčov“ sme pustili dnu iba do 11. hodiny v noci, potom sme pozhasínali svetlá, aby vedeli, že sa dnu už nedostanú… Darčeky nebývali také veľké a drahé ako teraz. Ale na jeden nikdy nezabudnem. Bol to posledný darček pod stromček „od Ježiška“, potom som už „bola veľká“ a vedela som, kto je Ježiško: keď sme sa s mamou vrátili z kostola, v prednej izbe namiesto stromčeka bola na stole veľká škatuľa krásne zaviazaná širokou stužkou, akú sme nosili k „širokým sukniam“. Bola tam aj halúzka z jedličky a v škatuli krásne lakované gumené čižmy… Moje vytúžené…