Dokumentárny román o robotníckej komúne Interhelpo

Akokoľvek sa to z dnešného hľadiska niekomu môže zdať neuveriteľné, stovky Slovákov a Čechov s celými rodinami odišli v rokoch 1925 až 1932 dobrovoľne žiť a pracovať do 5 000 kilometrov vzdialeného neznámeho a nevyvinutého kraja – a neviedol ich tam zárobok, ale viera v budovanie lepšej socialistickej spoločnosti a „kde sú si všetci rovní a kde jazyk, majetok, povolanie či postavenie nehrajú žiadnu rolu“. Existujú o tom početné dokumenty, zápisy a fotografie, ako aj živé svedectvá potomkov niekdajších interhelpovcov.

Lukáš Onderčanin, autor knihy Utópia v Leninovej záhrade, odpovedal na niekoľko našich otázok.

Kedy ste prvýkrát počuli o komúne Interhelpo a čo vás inšpirovalo k tomu, aby ste sa dôkladnejšie venovali tejto téme?

– K téme Interhelpa ma paradoxne pritiahlo skôr cestovanie ako novinárska práca. Už pred pár rokmi ma zaujalo Kirgizsko – má nádhernú prírodu, majestátne hory a stále časť ľudí dodržiava tradície. Lákalo ma cestovať do Kirgizska. Keď som si zisťoval o krajine informácie, narazil som aj na správy o družstve, ktoré v dvadsiatych rokoch 20. storočia založili Čechoslováci. V roku 2018 som sa do Kirgizska aj s partiou kamarátov vybral a počas našich ciest som im hovoril aj o družstve Interhelpo. Téma mojich kamarátov veľmi nadchla, pretože o nej nikdy nepočuli a v podstate ma dotlačili do toho, aby som sa jej venoval viac a porozmýšľal nad napísaním knihy. Ja som z mladšej generácie, ktorá už vyrastala po revolúcii, a tak len minimum z mojich rovesníkov niekedy počulo o Interhelpe. Témou to bolo najmä za komunizmu – išlo predsa o komunistickú utopistickú osadu v Biškeku, v ktorej vyrastal aj Alexander Dubček. Najmä pred rokom 1968 sa o Interhelpe dosť v komunistickej tlači písalo, často v superlatívoch, aj keď realita bola oveľa pochmúrnejšia. Dnes sa o Interhelpe vie veľmi málo a aj preto sa mi zdalo zaujímavé priniesť tento príbeh čitateľom. To, čo ma však počas druhého pobytu v Kirgizsku zarmútilo, bolo, že ani v Biškeku si už dnes na interhelpovcov takmer nik nespomína. Čechoslováci tam pritom vybudovali najväčšie fabriky, budovu banky, prvú nemocnicu či budovu miestnej vlády. Dnes po nich zostala spomienka už len vo forme pamätných tabúľ, Parku Júliusa Fučíka, Ulice Interhelpo a pár budov. Len málokto si spomenie, akú rolu hrali ľudia z ďalekého Československa pred takmer sto rokmi.

Aký štýl rozprávania ste uplatnili v knihe Utópia v Leninovej záhrade? O akú prózu ide?

– Chcel som napísať príbeh Čechoslovákov, no na rozprávanie je potrebné zasadiť všetko do historického kontextu. Preto sa v knihe striedajú kapitoly, ktoré mapujú osobné osudy niektorých členov družstva s kapitolami, ktoré hovoria o tých veľkých dejinách, ako bol stalinizmus, kolektivizácia, robotnícke štrajky… Keďže sa však všetko dialo pred takmer storočím, je ťažké všetky informácie detailne overiť a zistiť, ako sa ľudia vtedy naozaj cítili. Preto sám hovorím, že ide o dokumentárny román alebo historickú reportáž, no nechcem sa pasovať do roly historika. Bol by som rád, keby sa ešte nejaký historik tejto téme povenoval. Ja ako reportér som sa snažil priniesť mix faktov, osudov ľudí aj historických dokumentov, aby si ľudia sami spravili čo najlepší obraz o tom, či bolo družstvo Interhelpo úspešné, alebo to bola naozaj len utópia.

V knihe je použité množstvo dokumentárneho materiálu. Ako ste sa dostali k týmto materiálom? Objavili ste niektoré veci, o ktorých sa dovtedy nevedelo?

– Väčšina knihy je postavená na nejakých historických dokumentoch. Väčšinu z nich som našiel v archívoch – bol som v Bratislave, Prahe, v Zlíne, vo Vsetíne, Šumperku až po archívy v kirgizskom Biškeku. Práve tie kirgizské archívy sú najbohatšie – boli tam desaťtisíce dokumentov, mnohé z nich v češtine či ruštine. Bohužiaľ, nemal som však čas a ani kapacity prejsť si väčšinu z nich. Fotografický materiál mi potom poskytol aj historik Pavel Pollák, ktorý má už vyše 90 rokov a téme Interhelpa sa dlhodobo venoval. Takisto som sa stretol s pár pamätníkmi, potomkami ľudí, ktorí Interhelpo založili. Napríklad pani Golianová v Biškeku mi porozprávala o tom, aké bolo vyrastať v družstve v kirgizskej stepi. Stretol som sa tiež s vnučkami zakladateľa družstva Rudolfa Marečka, ktorý je veľmi sporná osobnosť, a spravil som si tak na jeho osobu komplexnejší pohľad.

Neviem, či sa mi podarilo nájsť niečo nové, ale určite sa predtým o osudoch tejto komúny veľa nerozprávalo – za komunizmu sa vyzdvihovali len jej úspechy, a tragédie sa zamlčiavali. A, bohužiaľ, aj tragédie k takýmto príbehom patria.