Februárové hľadanie optimizmu
SEDEM DNÍ
Najdlhší mesiac v roku máme za sebou. Analýzy hovoria, že v januári nielenže trpíme na nedostatok peňazí, ale sme aj depresívnejší ako inokedy. Nastal teda február, ale inak sa nič nezmenilo.
Téma nových volieb odoláva všetkým skúškam a prekážkam. Neprejde deň, aby sa v médiách neobjavili špekulácie o tom, či sa chystajú mimoriadne voľby, kedy by mohli byť, prečo by mali byť… Samozrejme, že nikto rozumný nemôže vylúčiť možnosť, že sa situácia naozaj zvrtne vo volebnom smere. Takisto nikto rozumný sa nerozhodne vypísať voľby bez vážneho dôvodu, len preto, aby niekomu niečo dokázal. Príležitostí na dokazovanie je všade inde viac ako dosť.
Strany na domácej politickej scéne sú však v strehu. Nie v očakávaní prípadných mimoriadnych volieb, ale v prispôsobovaní sa situácii po tých predchádzajúcich. Podľa všetkých prieskumov najsilnejšia – Srbská pokroková strana (SNS) stále zápasí s nedostatkom kvalitných kádrov. Ani napriek početným preletom z iných strán kádrová situácia sa tu veľmi nezmenila k lepšiemu. Najhoršie je, že tento problém sa netýka len SNS, ale sa tak či onak odzrkadľuje v živote celej spoločnosti a nás všetkých.
Ani úspešné bruselské rokovania, ani účinný boj proti korupcii nedokážu vplývať na rast životnej úrovne občanov. Všeobecná chudoba, rozšírená nezamestnanosť a nespokojnosť rodí pocit bezmocnosti, zúfalstva a beznádeje. Keď nastupoval do funkcie, premiérovi mnohí zazlievali, že príliš často spomínal zasadzovanie za sociálnu spravodlivosť, čo veľmi lahodilo uchu väčšiny. Neskoršie na tento cieľ takmer celkom pozabudol a zdá sa, že ani ostatní ministri sa nad témou chudoby a sociálnej spravodlivosti veľmi nezamýšľajú.
Nie div preto, že hoci v Srbsku máme najnižšie platy, ceny máme celkom „na úrovni“ a čoskoro ich budeme mať ešte vyššie: chystá sa zdraženie elektriny, potom aj komunálnych služieb, hneď nato aj potravín… Človek sa jednoducho nemôže zbaviť dojmu, že z úderného trojlístka v čele vlády zostali už len dva lístky. Ten tretí akosi zvädol spolu s ekonomikou a financiami.
Pred niekoľkými mesiacmi, keď nová vláda prebrala kormidlo, mnohým sa zdalo, že najväčšej podpore občanov sa bude tešiť premiér Dačić. Keď sa potom chopil aj toho najhorúcejšieho zemiaka, tento dojem sa potvrdil v praxi. Jeho bruselské stretnutia jasne naznačili nový prístup k riešeniu kosovskej otázky, pričom priama súvislosť tejto témy s pokrokom Srbska na ceste do Európy pre zástancov eurointegrácie krajiny pôsobila veľmi sľubne.
Kedy presne nastal obrat, asi nikto s istotou nedokáže povedať. Možno vtedy, keď začala implementácia predtým dosiahnutých dohôd, zvlášť tej o integrovanej správe priechodov (hraníc). Alebo vtedy, keď sa v kabinete prezidenta začalo hútať a premýšľať o platforme. Tak či onak, premiérove bruselské stretnutia akoby zrazu stratili lesk. Niektoré vyhlásenia z najvyššej úrovne sa dostali do protikladu s tým, čo premiér hovoril a robil. A niektoré skutky na najnižšej úrovni dali za pravdu tým, ktorí približovanie Srbska Európskej únii nepovažujú za významný a vítaný proces.
Nie náhodou v tej chvíli na politické výslnie vyrazil prvý podpredseda a minister obrany Vučić ako ideový tvorca a realizátor boja proti korupcii. Vtedy už mal za sebou otvorenie niekoľko významných prípadov a pred sebou pevný sľub, že to v nijakom prípade nemieni vzdať. Občania vždy prahnúci po pravde a spravodlivosti dobre, že netlieskali od radosti.
To ukázali aj výsledky nedávneho prieskumu verejnej mienky Cesidu a UNDP (Program Spojených národov pre rozvoj), podľa ktorých tretina občanov verí, že vláda dobre robí svoju robotu. Až štvrtina občanov je presvedčená, že úroveň korupcie začala klesať a 40 percent verí, že v tomto roku klesne ešte viac. Ak nič iné, Vučićov boj proti korupcii dáva ľuďom aspoň štipku nádeje, že čert nie je až taký čierny ako vyzerá. Hoci nám Európa vyzerá ďalej, než vskutku je.
Anna Lazarevićová
