(FOTO): Spomienky na krojové promenády v Pivnici

Spoločné im bolo i to, že ako sprievodné podujatia mali etnologické výstavy: jedna bola venovaná Pivnici, druhá pivnickému ľudového odevu a obidve boli v organizácii SKUS Pivnica. Nainštalované boli vo vestibule Základnej školy 15. októbra v Pivnici, otvorené už týždeň skôr. To preto, aby záujemcovia mali dosť času pozrieť si ich, a potom aj speváci počas ústredného festivalového víkendu.

Slávnostné otvorenie výstav malo aj svoju dynamickú časť, z ktorej mali návštevníci osobitný zážitok. Aj v roku 2002, aj v roku 2005 v dlhej školskej chodbe prebiehala skutočná promenáda. Presne tak si to zmysleli organizátorky Marta Týrová a Katarína Týrová: pôvodnému ľudovému odevu vdýchli nový život tak, že ho predostreli na živých „bábkach“. Zo 60 svojráznych manekýnov – od detí po babky – smelo vykročilo pred svojich spoluobčanov a návštevníkov spoza chotára i spoza hraníc. Oblečení boli v súčasnom kroji, ale i v staršom príležitostnom ľudovom odeve s nevyhnutným príslušenstvom. Vydolovali šikovné Pivničanky napríklad i okovanú cirkevnú knižku, družbovskú valašku, pletené košíky, detské kočíky, kmotrovskú šatku, motyku, kolovraty… V príprave výstav zmobilizovala sa vraj takmer celá Pivnica: otvárali sa starorodičovské lády, skrine, pralo sa, žehlilo, plátalo a pritom sa spomínalo, spomínalo…

Na pivnickom predvádzacom móle prechádzali sa družičky, družbovia, budúca mladá nevesta šla do kostola na svoje posledné ohlášky s družičkami v modrej brokátovej sukni, šlo sa s kolovratom na prádky, s motykou, hlineným krčahom, slaninou, chlebom, cibulou v cégeri k obedu na rolu kopať kukuricu…

Každé vystúpenie svojich ochotných spolupracovníkov pri tejto promenáde komentovala neúnavná Katarína Týrová, ktorá dlhé roky bola aj v porote hodnotiacej ľudový odev spevákov na Stretnutí v pivnickom poli.

Pri prezeraní fotografií z týchto krásnych podujatí spomenuli sme si na jej slová, že na výstave pivnického kroja v roku 2005 najstarší ľudový odev mal vyše sto rokov. Dojatá nám vtedy povedala, že je prešťastná z ochoty spoluobčianok v príprave a realizácii tohto živého programu. Neskôr nám v rozhovore povedala, že sa jej všetky modely páčia (myslela i na odev, i na svojich spolupracovníkov), ale vraj „až slzy jej vypadli“, keď videla vnučku svojej rovesníčky tak oblečenú, ako ony dve svojho času ako prváčky chodievali do školy…